Denník N

15 rokov po vstupe do EÚ zabojujme o skutočne európske Slovensko

Zostali sme postkomunistickou členskou krajinou. Pretože nám vládnu politici s rozmýšľaním ako v deväťdesiatych rokoch.

Michal Šimečka a Vladimír Bilčík sú lídrami Koalície PS a SPOLU v európskych voľbách

Prvého mája je to presne pätnásť rokov od zlomového momentu moderných dejín – vstupu Slovenska do Európskej únie. Vďaka členstvu v Únii je Slovensko slobodnejšie, bezpečnejšie a bohatšie než kedykoľvek predtým. No zároveň je omnoho menej európske, než mohlo byť.

Nestali sme sa dynamickou krajinou s modernými službami a so silným vplyvom v Európe, ako sa to podarilo napríklad Estóncom. Zostali sme postkomunistickou členskou krajinou. Pretože nám vládnu politici s rozmýšľaním ako v deväťdesiatych rokoch. Nedokázali využiť príležitosť, ktorú nám poskytla Európska únia v podobe politickej stability, jednotného trhu či masívneho prílevu eurofondov.

Výsledkom je, že postavenie Slovenska v Európskej únii je dnes omnoho slabšie, než mohlo byť. Namiesto toho, aby sme spolu so západnými partnermi – Nemeckom, Francúzskom, Holandskom či Dánskom – aktívne tvorili európsku agendu, zostali sme na okraji európskej politiky, v dnes skôr toxickej Vyšehradskej skupine s Orbánom, so Zemanom a Kaczynským.

Európska únia dnes čelí vzostupu krajnej pravice a geopolitickým výzvam zo strany Ruska, Číny alebo nepredvídateľného Trumpa. Základné hodnoty demokracie a právneho štátu sú pod tlakom. Vo vzduchu visí hrozba nového rozdelenia kontinentu na západnú a východnú časť. To, že nemáme predstavu o tom, kam patríme, prekáža vždy, no v súčasnosti nás táto nejednoznačnosť existenčne ohrozuje.

Kde nastala chyba? V prvom rade v tom, ako slovenskí politici 15 rokov pristupovali k EÚ. Politika je vo svojej podstate služba občanovi. Ak ju takto chápeme, nemôžeme byť s naším hlasom v Európe spokojní. Naše politické zastúpenie je dnes často dvojtvárne a voči občanom neférové. S vlastnými riešeniami, ktoré vieme aj presadiť, prichádzame len zriedka. Keď však ukazujeme prstom na to, ako to ostatní pokazili a ako aj tak nič nevedia, sme neobvykle plamenní.

Naši občania sa však cítia druhoradí nielen pre slabé politickému zastúpeniu. V rozhovoroch s ľuďmi pred európskymi voľbami počúvame v uliciach slovenských miest oprávnené ponosy, ktoré berieme vážne. Naše školstvo, súdnictvo či zdravotníctvo dnes európske porovnanie s najlepšími jednoducho neznesú. Mnohí Slováci majú možnosť cestovať a o týchto rozdieloch nemusia čítať. Sami s nimi žijú.

Mzdy našich občanov by v mnohých prípadoch mohli a mali byť vyššie. Nie je v poriadku, ak sú na spoločnom európskom trhu výrobky či potraviny s rozdielnou kvalitou len preto, že slovenský zákazník si ich doteraz vždy kúpil. Kúpil, pretože iné nedostal. Nie je v poriadku, ak naši pracujúci v Európe dostávajú pri rovnakej práci nižšie prídavky na deti ako domáci zamestnanci. V mnohých oblastiach máme čo doháňať. Tieto rozdiely však neznížime, ak budeme sami v sebe aj naďalej živiť pocit vlastnej bezvýznamnosti a nemohúcnosti. Nebola by to totiž pravda.

Slovensko má ohromný potenciál dostať sa do prvej ligy európskej politiky – dokonca väčší než susedia. Už dnes sme ako jediní z V4 členom eurozóny.  Udalosti posledného roka a najmä protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ukázali veľkú silu a dynamiku našej občianskej spoločnosti. Výsledky komunálnych volieb aj zvolenie Zuzany Čaputovej potvrdili, že na Slovensku je politika inde ako v Orbánovom Maďarsku.

Na Slovensku práve sledujeme pohyb, ktorý u susedov nebadať – nástup novej politickej generácie, pre ktorú je Európa prirodzený priestor, rozumie mu a má odhodlanie presadzovať v Európe slovenské záujmy.

Vďaka tomuto pohybu dnes Slovensko stojí na prahu civilizačnej zmeny. Ak sa podarí, tak pätnásť rokov po vstupe do Európskej únie môže Slovensko konečne vykročiť z postkomunizmu a stať sa skutočne európskou krajinou.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash