Denník N

80-ročný Ladislav: Mama ma dala na výchovu k boháčom, súrodenci mi to nikdy nezabudli

Ilustračné foto - Flickr.com/Beverly&Pack
Ilustračné foto – Flickr.com/Beverly&Pack

Keď po desaťročiach odhalil aspoň časť pravdy o svojom detstve a získal podozrenie, kto boli jeho pestúni, nepáčilo sa mu to.

Veľa si z toho nepamätá, azda len veľké miestnosti s vysokými stropmi a parádnymi lustrami. Ale možno si to len namýšľa, veď pamäť je taká zradná. Doma sa o tom nehovorilo, mama to zakázala. Keď mu starší bratia nadávali do pánčat, nerozumel prečo. Všimol si len to, že sú akísi neohrabaní, že ho mama vždy dávala za príklad, ako pekne drží príbor a rovno sedí za stolom.

V roku 1964 sa ako 25-ročný zasnúbil s kolegyňou z práce Vierou. Keď jedného nedeľného popoludnia, krátko pred svadbou sedeli u mamy v obývačke, Viera navrhla, aby si pozreli rodinné albumy. Ladislav mal veľkú rodinu – len bratancov a sesterníc mal do tridsať. Viera si chcela prezrieť niektoré tváre, aby mala aspoň nejaký obraz, kto je kto.

Doma nebolo nikoho. Mama išla k susede, bratia už boli ženatí a bývali so svojimi rodinami. Ladislav išiel vybrať albumy do sekretára. Keď ich vybral, zistil, že za nimi bola škatuľa od topánok. Otvoril ju. Boli tam tiež fotografie. Pomyslel si, že mama nemala čas ich polepiť do albumov, veď celé roky sama vychovávala šesť synov. Otec zomrel, keď nemal Ladislav ešte ani dva roky, na vnútorné krvácanie po tom, čo ho kopol do brucha kôň.

Keď si prezerali fotky zo škatule, pristavila sa Viera pri jednej, ktorá bola iná ako ostatné. Bol na nej asi 3-ročný chlapček oblečený v zamatovom župane so saténovými manžetami a golierom. Spod županu mu vykúkali saténové pyžamové nohavice. Obuté mal pekné, zrejme kožené papučky. Sedel na stoličke s vyrezávaným vysokým operadlom, v pozadí bolo vidieť starožitný príborník.

Veď to som ja

„Jeho oblečenie vyzeralo ako zmenšenina úboru pána z vyššej spoločnosti,“ spomína si Ladislav. Keď sa bližšie zadíval, uvedomil si, že na fotke je on sám. Presne to isté povedala aj Viera.

„Nerozumel som tomu. Fotka isto nebola z nášho domu. Kde by sme my prišli k takému zariadeniu? My sme vždy mali obyčajný skromný kredenc. Ešte aj v 60. rokoch ho mala mama v komore, mala v ňom uložené kompóty. A kde by sa u nás zobralo také oblečenie? Spočítal som si, že fotka musela byť urobená niekedy v roku 1942, možno o rok neskôr, počas vojny. Veď my sme aj dlho po nej ani poriadne pyžamá nemali, spávali sme v trenírkach a tielkach, v zime v dlhých spodkoch. A ošúchaný župan mala akurát tak mama,“ opisuje Ladislav.

Keď sa mamy pýtal, či je na fotografii naozaj on a čo to má celé znamenať, rozplakala sa a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie