Denník N

Ľudmila Kolesárová: Byť ovečkami neznamená byť ovcami

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozhovorom predstavujeme ďalšieho autora rubriky Nedeľná nekázeň.

Ľudmila Kolesárová sa po rokoch vo svete vrátila žiť na dedinu pod Tatry. Vyštudovala marketing na Ekonomickej univerzite.

Deväť rokov je marketingovou manažérkou Dobrého anjela – organizácie, ktorá pomáha trom tisícom rodín. Je držiteľkou ocenenia Slovenka roka a Novinárskej ceny za blogy. Má dve deti.

Našla si viera v Boha vás, alebo vy vieru?

Ja som sa narodila do veriaceho prostredia. Navyše aj obaja rodičia pochádzali z veriacich rodín, takže pre mňa to bola úplne prirodzená vec. Ako že si umyjete ráno a večer zuby. Tak žijete aj s vierou. V nedeľu ísť do kostola, v piatok nejesť mäso, spovedať sa. Tešiť sa z Veľkej noci a Vianoc. Ale Písmo sme si doma spoločne nečítali. Ako som vyrastala, tak som sa tešila z toho, že som dostala vieru z domu, od rodičov. Pretože viera mi dávala odpovede na mnohé otázky, ale, samozrejme, z nich potom vyplynuli aj ďalšie, na ktoré sa už odpovedalo ťažšie.

A plus, samozrejme, komunizmus bol dôležitý v mojom vyrastaní vo viere. Do kostola sa chodilo potajme, na prvé sväté prijímanie som šla ďaleko od domu, skrývala sa na fare a tak…. Preto, lebo mama bola učiteľka na strednej škole.

Zažili ste ten dvojaký život, keď viera nebola verejná.

Viera vtedy nebola verejnou vecou. Naša rodina navyše bola poznačená aj tým, že otec mal problémy po roku 68. Bol komunistami sledovaný, takže dosť trpel profesne. Zbavili ho všetkých funkcií. Takže my sme si ako rodina dávali dosť veľký pozor a chodili sme na omšu minimálne 30 kilometrov od domu. Mali sme dvoch kňazov, ktorí nám pomáhali so sviatosťami.

Obaja moji bratia sa napríklad ženili potajme. Tí kňazi boli super ľudia. A aj dnes, keď som k cirkvi kritickejšia, si vďaka nim myslím, že cirkev môže byť skvelá vec.

Keď sa počas dospievania mladý človek vymedzuje voči svetu svojich rodičov, je s tým často spojené aj odmietanie ich viery. Prešli ste si niečím podobným?

Myslím, že som nemala rebelantské obdobie, čo sa týka viery. Možno som ju trochu podvádzala. Pamätám si, že som jeden čas „chodila za kostol“. Potrebovala som sa dostať von z domu, a tak som povedala, že idem do kostola. To som mala asi 12 rokov. Ale vždy som mala sebareflexiu. Vždy, keď som spáchala také niečo, ma to po čase mrzelo.

Je viera dar, ktorý nie je daný každému?

Mne sa to ťažko posudzuje, pretože ja som ju nemusela hľadať. Dostala som ju od svojich rodičov a nikdy som nebola nespokojná, aby som začala hľadať inde. A vlastne by ma aj zaujímalo, ako sa k viere dostanú ľudia, ktorí ju nemajú z domu. Ako analyzujú a hľadajú medzi viacerými náboženstvami. Pre mňa to bola samozrejmosť.

Podcast: Nedeľná nekázeň Ľudmily Kolesárovej

Podcasty nájdete na: Apple Google Spotify Podbean Amazon Alexa RSS

Pracujete v Dobrom anjelovi, kde pomáhate ľuďom v krízových situáciách, do ktorých sa dostali v dôsledku rakoviny. Súvisí vaše dnešné povolanie s vašou vierou v Boha?

Celá moja viera, prežívanie omší, modlitby – to všetko bolo vždy spojené s láskou k blížnemu, s pomocou biednym. To bolo to najviac, čo som si z viery vybrala. Nielen v Dobrom anjelovi, ale aj predtým, keď som sa venovala charite ako dobrovoľník. Ale nemôžem povedať, že za to môže iba viera. Možno by ma tak rodičia vychovali aj v ateistickej rodine a potom by to bolo nie kvôli viere v Boha, ale kvôli viere v človeka. Vidím to na mnohých ľuďoch vo svojom okolí, ktorí v živote neboli v kostole, ale konajú veľmi šľachetne. Nie na základe viery v Boha, ale na základe ľudskosti.

Z povahy vašej práce vyplýva, že ste veľmi blízko utrpeniu. A s ním súvisí aj tá veľká otázka, ako môže dobrý Boh dopustiť utrpenie nevinných. Ako si na ňu odpovedáte vy?

Odpoveď na túto otázku som hľadala oveľa skôr, pretože som utrpenie iných vždy veľmi prežívala. Spomínam si, ako som ako malá videla v televízii výbuch raketoplánu Challenger.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nedeľná nekázeň

Slovensko

Teraz najčítanejšie