SNS: Nedokážeme nič, len tárať dve na tri

To si tak človek otvorí stránku Pravdy — nie, neviem prečo, ale robím aj horšie veci — a vyskočí naňho banner Jaroslava Pašku, ktorý kandiduje do europarlamentu. „Dali sme stop US Army,“ hrdí sa, ale veď v poriadku, od SNS sme zvyknutí na všetko, len na zdravý rozum nie.

Predstava, že SNS vlastným telom zastavila americkú armádu (prečo US Army?) patrí medzi tie vtipnejšie, hlavne teda v prípade, ako je tento, keď SNS zastavila to, s čím sama za USA prišla a teraz to prezentuje ako víťazstvo.

Je to, ako keď sa známeho opýtate, či môžete prísť na návštevu – a po tom, čo vám odpovie kladne a povie aj kedy a za akých podmienok, zrazu ho odmietnete a ešte sa tým aj chválite.

Lenže SNS sa nezastaví, lebo sa nezastaví nikdy: rovnaké platy a dôchodky pre celú Európsku úniu, hlása rovnaký banner. A nie je to len SNS, podobné sľuby (požiadavky?) sa ozývajú aj od kandidátov iných relevantných politických strán.

Až sa žiada povedať, že keď sme sa už zbláznili, nemuseli by sme sa aspoň zblázniť úplne.

V tomto sú zákony fungovania pomerne jednoduché: výška platu sa odvíja od hodnoty práce. Slovensko je montážna linka, Detroit začiatku 21. storočia. Nie, nie je to správne a dlhodobo udržateľné už vôbec nie, ale tak to je.

Hodnota práce, ktorú priemerný Slovák vykonáva, je pomerne nízka, na druhej strane to robí za pomerne málo peňazí. To je na jednej strane jeho konkurenčná výhoda, na druhej strane však aj prekliatie: akonáhle to prestane byť výhodné – akonáhle napríklad mzdy budú privysoké –, montážne linky sa presunú inde. Prečo sa asi tak presunuli z Nemecka do Bratislavy a z Francúzska do Trnavy?

Opäť sa ponúka Detroit: v 50. rokoch minulého storočia v ňom bolo sveta žiť, odvtedy už menej. Vtedy mal 1 850 000 obyvateľov, dnes 650 000. Ak môžete, dnes v Spojených štátoch rozhodne bývate niekde inde. Niekdajší slávny Detroit, montážna linka sveta, dnes znamená koncentrovanú chudobu. Ak sa nič nezmení, Slovensko čaká rovnaký osud.

Relevantná otázka je, či by zamestnanci tovární nemali zarábať viac. Áno, o tom sa dá hovoriť. Nedá sa však s vážnou tvárou tvrdiť, že by platy mali byť rovnaké ako v západnej Európe: pripravili by sme sa totiž o jedinú konkurenčnú výhodu a automobilky ba sa zbalili ešte skôr, ako by na dokumente uschol atrament. A dôchodky? Z čoho, prosím pekne? Alebo to má zaplatiť Brusel?

Byť montážnou linkou Európy vo finále naozaj nie je nič moc a Jaroslav Paška vlastne typickým štýlom SNS – teda bez toho, aby chcel – poukázal na úplne iný problém: čo s tým?

Odpoveď je pomerne jednoduchá: ak chceme vysoké platy – a ja naozaj nemám nič proti tomu, aby sme mali rovnaké platy ako Nemci –, venujme sa činnostiam s vysokou pridanou hodnotou. Budúcnosť je v technológiách, čo pre to robíme? No vidíte.

Ak sa nič nezmení, čaká nás osud Detroitu. To znamená úpadok, chudobu, krajinu bez vízie a perspektívy, ktorá si sama so sebou nevie rady. A s tým súvisiace sociálne, spoločenské a politické napätie. Najlepší utečú, zvyšok ostane.

Pravda, to je už problém nad mentálny horizont SNS. Nemôžete si totiž na banner napísať, že ľudia by vás mali voliť, lebo nedokážete vôbec nič, len tárať dve na tri.