Denník N

Smieme mať našu krajinu radi? Vlastenectvo nemožno prenechať nacionalistom

Thea Dorn. Foto - Karin Rocholl
Thea Dorn. Foto – Karin Rocholl

Nemecká autorka Thea Dorn vysvetľuje, prečo je dnes potrebný osvietený patriotizmus.

Hovoriť v časoch rastúceho populizmu a nacionalizmu o vlastenectve je chôdza po tenkom ľade. Pre mnohých ľudí sa práve preto z tejto témy stala no-go zóna. Zároveň však pribúda tých, ktorým nie je jedno, ako to v krajine vyzerá, hľadá sa pozitívny príbeh, s ktorým by sme sa mohli identifikovať, a vznikajú programy na to, aby sa mladí ľudia na Slovensko vracali.

Nemecká autorka a filozofka Thea Dorn si myslí, že medzi odmietaním všetkého národného a jeho nekritickým vzývaním musí existovať stredná cesta. V jej poňatí ide o takzvaný osvietený patriotizmus, čiže nezakomplexovaný a kritický prístup, ktorý sa začína už pri tom, že sa zaujímate o to, čo sa s vašou krajinou deje.

Vzťah ku krajine sa buduje jednak na základe fungujúceho a ústavou podloženého systému, ale aj identifikáciou s národnou kultúrou. To je ďalšia nášľapná mína, ktorú Thea Dorn vyťahuje. V jej ponímaní celkom určite existujú národné kultúry, ktoré však nemajú byť predmetom glorifikácie či fetišu. Poznanie kultúry podľa nej prispieva k zorientovaniu sa v otázkach osobnej identity. Myšlienky týkajúce sa primeraného patriotizmu Thea Dorn zhrnula v knihe Deutsch, nicht dumpf (Nemecky, nie tupo) a hovorila o nej v Bratislave na pozvanie Goetheho inštitútu.

Svoju knihu ste venovali „osvieteným patriotom“. Aký je rozdiel medzi osvieteným a neosvieteným alebo „tupým“ vlastenectvom?

Neosvietený vlastenec sa drží hesla „right or wrong – my country“. To znamená, že láska k jeho krajine nemôže byť ničím otrasená. Aj keď sa jeho krajina dopustí najhanebnejších zločinov, je k nej slepo lojálny. Osvietený patriot sa naproti tomu pýta: na akých základoch stojí krajina, ktorá očakáva moju lojalitu? Je to demokratický právny štát, v ktorom je rešpektovaná dôstojnosť všetkých ľudí? Vtedy a len vtedy budem mať túto krajinu rád. Mimochodom, takéto rozlíšenie medzi slepým a „vyšším“ patriotizmom urobili v Nemecku už myslitelia osvietenstva v neskorom 18. storočí. Ja nadväzujem na túto reflektovanú tradíciu, a nie na tú šovinistickú pod heslom „Deutschland, Deutschland über alles“.

Vaša kniha je zameraná na rehabilitáciu vnímania Nemecka a orientuje sa hlavne na nemecké reálie. Predkladáte však aj generalizujúce tézy, ako napríklad tú, že „krajina bez patriotizmu stojí na vratkých nohách“. Platí vaše volanie po osvietenom vlastenectve aj všeobecne?

Tu by som chcela oponovať – v mojej knihe nejde o paušálne rehabilitovanie vnímania Nemecka. Takýto projekt by nebol zmysluplný ani prípustný. Ale rovnako považujem za problematické, keď sa všetko nemecké paušálne odmieta, ako sa to často deje v ľavicovom a ľavicovo-liberálnom prostredí. Mne ide o diferencovaný vzťah k vlastnej krajine. Vina, ktorú si na seba Nemecko naložilo, nesmie byť nikdy relativizovaná či dokonca popieraná. V desaťročiach po skončení nacistickej vlády bolo dokonca aj potrebné, aby sa v Nemcoch najprv poprela každá forma patriotizmu.

Tu, mimochodom, treba dodať, že v starej spolkovej republike sa to udialo oveľa konzekventnejšie ako v bývalej DDR, ktorá si od začiatku myslela, že je tým „lepším Nemeckom“. Ale dnes máme rok 2019. Tak ako sa človek, ktorý na sebe považuje všetko za opovrhnutiahodné, stane neurotickým, tak sa aj krajiny, ktoré na sebe nevidia nič dobré, stanú neurotickými.

Aj Francis Fukuyama vo svojej novej knihe Identity píše o potrebe národného vzťahu. Podľa neho je (okrem iného) potrebný na zabezpečenie osobnej dôstojnosti ľudí v časoch globalizácie. Aj vy píšete o pretechnologizovanom svete, v ktorom je stále ťažšie zorientovať sa vo vlastnej identite. Prečo je v tejto situácii riešením práve národ alebo vlasť? Nemohli by túto úlohu napĺňať aj iné sociálne formy – rodina, záujmová skupina, susedstvo, partnerstvo, subkultúra?

Zázrak fungujúcich liberálnych spoločností spočíva v tom, že sa v nich darí zmieriť rozmanitosť a snahu o jednotu. Ukážkovo sa tento zázrak prejavuje v hesle na americkom štátnom znaku – „e pluribus unum“, čiže „z mnohých jedno“. Subkultúry majú náklonnosť  vytvárať kultúrne homogénne spoločenstvá. Považujem to za nebezpečné, pretože to napokon vedie k novým druhom obmedzenej kmeňovej mentality. Zažívame to v rôznych „community“-fórach na internete, ktoré neznesú žiadny odlišný názor.

Supranacionálny útvar ako EÚ je, naopak, mnohými ľuďmi vnímaný ako príliš abstraktný a technokratický na to, aby mohol vytvárať pocit jednoty. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam – považujem za veľmi žiaduce, aby silnela identifikácia všetkých európskych občanov s Európou. Ale obávam sa, že takáto identifikácia môže existovať len vtedy, keď si uvedomíme, čo urobilo Európu jedinečným kontinentom. A toto zase môže nastať len vtedy, ak budeme klásť väčší dôraz na duchovné, kultúrne, politické a historické vzdelávanie.

Trend však ide – minimálne v Nemecku – iným smerom. Dochádza k výpredaju humanistického ideálu vzdelania v prospech technického a „zhodnotiteľného“ vedenia. Preto ostávam pri tvrdení: kultúrne heterogénny, slobodne založený a demokratický národný štát je politicky najvydarenejší útvar, ktorý ľudstvo doteraz vytvorilo.

Rehabilitácia patriotizmu sa nemusí len v Nemecku pasovať s historickými súvislosťami. Dejiny Slovenska sa začínajú v 20. storočí kolaboráciou s nacizmom, potom prechádzajú desaťročiami totalitného socializmu a napokon ťažkou transformáciou, ktorá sa dodnes spája s korupciou či dokonca s vraždou novinára a jeho partnerky. Nie je veľa toho, na čo by sa dalo (historicky a politicky) pozitívne odvolať. Ako v takejto situácii budovať osvietené vlastenectvo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie