Vitalia Bella
Sedem percent slovenských učiteľov má predispozíciu k pravicovoextrémistickej politickej orientácii. Je to síce o 6 percent menej ako vo zvyšku populácie, no keď si každý z nás predstaví, že by taký učiteľ učil práve jeho dieťa, už nám to nepripadá až také optimistické.
To číslo je, samozrejme, dosť zarážajúce, ale vychádza z aktuálnej politickej situácie. Odráža nedôveru ľudí v dnešnú politiku, v parlament a súdnictvo. Aj toto číslo svedčí o tom, že ľudia stratili vieru, že sa na Slovensku niečo zlepší. Je prirodzené, že týmto tendenciám podliehajú aj učitelia, lebo tiež žijú v tomto prostredí. Mnohí z nich si pritom často ani neuvedomujú, čo všetko žiakom v triede povedia.
Tých 7 percent je na prvý pohľad relatívne malé číslo, ale na druhej strane je dosť veľké, pretože sa to deje v škole. Učiteľ je ten, kto ukazuje dieťaťu cestu životom, žiaci často imitujú jeho správanie, je pre nich vzorom. A keď učiteľ povie niečo negatívne napríklad na Rómov, imigrantov či homosexuálov, dieťa si to berie za svoje a bude to opakovať. Vôbec si pritom neuvedomí dosah svojich slov.
Stáva sa, že má učiteľ na dieťa dokonca väčší vplyv ako jeho rodičia?
Určite áno. Treba si uvedomiť, že deti dnes trávia veľmi málo času so svojimi rodičmi. A keď sa večer konečne stretávajú doma, ani vtedy spolu nediskutujú. Hlavne pokiaľ ide o deti na druhom stupni základnej školy, určite majú oveľa väčšiu šancu na diskusiu, a teda aj ovplyvňovanie, v škole alebo medzi kamarátmi než so svojimi rodičmi.
Deti však registrujú všetko, čo sa doma šuchne, a keď majú názor rodičov potvrdený ešte aj v škole, lebo učiteľ povie to isté, potom už o tom dieťa ani nepochybuje.
Pravicový extrémizmus však môžu deti vnímať ako niečo iné a odlišné, takže je to pre nich aj spôsob, ako vyniknúť. Hlavne keď nevedia vyniknúť v ničom inom.
Čo má robiť rodič, keď sa od dieťaťa dozvie, že im učiteľ povedal, že treba voliť Kotlebu?
Ja sama by som sa najskôr porozprávala s dieťaťom a potom by som sa určite išla opýtať učiteľa, ako to myslel. V prípade, že by bol problém naozaj vypuklý, určite by som išla aj za vedením školy.
Ja osobne mám z týchto tendencií veľký strach. Niekedy mám pocit, že sa s tým zahrávame, ako keby o nič nešlo. Ľudia, ktorí sympatizujú s extrémnou pravicou, nemusia byť automaticky zlí, no názory, ktoré presadzujú, sú mimoriadne nebezpečné.
Máte dojem, že aj vzdelaní ľudia ako učitelia dnes podliehajú rôznym dezinformáciám?
Samozrejme, všetci sme neustále ovplyvňovaní informáciami z médií. Stačí sa pozrieť na televízne noviny, ktoré sú plné depresie, negativizmus učiteľov sa tým neustále zvyšuje. Keď vidia, čo všetko si nemôžu dovoliť, sú frustrovaní, aj preto môžu ľahšie podliehať rôznym konšpiračným teóriám.
Prečo podľa vás už dnes učitelia nie sú pre deti takou autoritou ako v minulosti?
Jedným z dôvodov je podľa mňa to, že učitelia dnes nemajú také vysoké miesto v spoločenskom rebríčku, ako to bolo kedysi. Status učiteľskej profesie veľmi upadá. Spomeňme si, že kedysi boli najdôležitejšími autoritami farár, doktor a učiteľ – mozgový trust komunity. Dnes sú učitelia často považovaní za ľudí, ktorí nevedia robiť nič iné, preto učia deti. A je tiež pravda, že pedagogický zbor je dnes veľmi prestarnutý, v školách je veľa starších ľudí len preto, že nemá kto učiť. Nikoho učiteľská práca príliš neláka, lebo je nesmierne ťažká a slabo platená. Učiť dnešné deti je všeobecne veľmi ťažké. Často majú krízu z nadbytku – majú veľa vecí, veľa možností, ale vo vzdelaní už nevidia hodnotu. Mnohí dnes idú aj na vysokú školu len preto, aby mali titul, nič iné ich nezaujíma.
Dnešné deti majú naozaj prebytok podnetov a v moderných technológiách sú často zbehlejší než ich rodičia. Vedia potom učitelia zo staršej generácie učiť takých žiakov?
Mnohí to naozaj nevedia. Problém je, že kedysi učili iným spôsobom a niektorí si myslia, že by to mali robiť rovnako aj dnes. Lenže je veľký rozdiel učiť minulú a dnešnú generáciu. Práve preto je dôležité, aby sa učiteľské zbory omladzovali, aby do škôl prišla nová krv, ktorá rozumie deťom. Iste, sú aj starší učitelia, ktorí rozumejú mladej generácii – nie je to len o veku, ale aj o osobnosti.
Učitelia sú naháňaní do rôznych školení, ktoré sú pre nich niekedy úplne nezmyselné. Musia sa ich zúčastňovať len preto, aby dostali kredity a uchytili sa v škole. Nie div, že mnohí už ani nemajú motiváciu robiť niečo navyše. Keď som ako psychologička prosila učiteľov, aby spravili niečo, čo by ich viac priblížilo deťom a pomohlo im v komunikácii, povedali mi, že za tie peniaze, ktoré dostávajú, to jednoducho nie sú ochotní robiť.
Ja im tú prácu naozaj nezávidím. Musia veľmi veľa pracovať na sebe a mnohým sa už nechce. A keď prekročia určitú vekovú hranicu, je to pre nich čoraz ťažšie.
Niektorí učitelia zrejme cítia aj nostalgiu za časmi, keď sa kládol väčší dôraz na poriadok, disciplínu a učiteľ mohol vládnuť triede tvrdou rukou.
Samozrejme, že cítia nostalgiou, lebo si s dnešnými deťmi nevedia poradiť. Dnes učiteľ nesmie na žiaka zakričať, nesmie naňho zdvihnúť ruku, nesmie ho poslať za dvere. Zobrali sme mu z rúk všetky možnosti trestania a deti nie sú ani z domu navyknuté na systém.
Dnes deti učíme veľmi liberálne. Jedným z dôvodov je aj to, že na ne nemáme čas, čiže majú absolútnu voľnosť a odmietajú rešpektovať akékoľvek hranice. A práve starší učitelia, ktorí na to neboli zvyknutí, musia mať v škole obrovský problém. Poznám aj takých, ktorí odišli zo školy, lebo nezvládali túto generáciu, nerozumeli jej. Učitelia musia vedieť, čím tieto deti žijú, čo čítajú, čo pozerajú – aby k nim mali bližšie. No naozaj to nie je len o veku. Aj starší učiteľ sa môže svojím prístupom snažiť tú medzigeneračnú priepasť neustále zmenšovať.
Lenže aj dnes si niektorí učitelia cestou do triedy povedia, že idú „krotiť“ alebo že musia dať deťom nejakú úlohu, aby konečne boli ticho. Počas hodiny s nimi nič nerobia, lebo na to nemajú energiu, sú vyhorení, nemajú silu deti zaktivizovať.
Keď sa detí po príchode zo školy spýtate, čo dnes robili v škole, a oni povedia „nič“, je to veľmi zlé. A naopak, keď zažijú hodinu, ktorá je plná optimizmu, má to pre nich obrovský zmysel.
Ako má vyzerať taká hodina plná optimizmu?
Poviem vám príklad. Raz som bola zastupovať v jednej triede a po pár minútach nás prišla skontrolovať riaditeľka, vraj prečo je v triede také ticho. Vysvetlila som jej, že sme sa rozprávali o hrdinoch, o tom, že každý z nás je osobnosť, a žiakov to tak zaujalo, že počúvali s otvorenými ústami. Lenže hneď po ďalšej hodine mi prišla vynadať učiteľka slovenčiny. Ako som vraj mohla povedať tomu idiotovi, že aj on je osobnosť, keď je to ten najväčší kretén v škole.
To je podľa mňa najväčší problém. Dnes síce učitelia netrestajú žiakov fyzicky, ale ponižujú ich slovne. Ak ich budeme častovať nadávkami a ponižovať, môže to mať veľmi nebezpečné dôsledky. Keď povieme žiakom, že sú horda debilov, znižujeme tým aj svoj vlastný kredit. Musíme si každé dieťa ceniť ako osobnosť, ako človeka.
Dnes vôbec nevieme deti oceňovať – doma ani v škole. Keď žiak napíše písomku, skúsme mu podčiarknuť aj všetky správne odpovede, nielen tie nesprávne. Možno sa bude nabudúce snažiť, aby mal tých správnych odpovedí ešte viac.
Ako si spomínate vy na svojich učiteľov?
Mala som viacero dobrých učiteľov, no je pravda, že zlý učiteľ sa vám niekedy vryje do pamäti viac ako ten dobrý.
Aj nedávno som stretla v obchode svoju matematikárku a keď som ju zbadala pred pokladňou, hneď som mala kŕče v žalúdku. A pritom je to už viac ako 50 rokov!
Pamätám si, že som z nej mala až panický strach. Dokázala mi vsugerovať, že som totálny matematický idiot. Nakoniec som na matematiku úplne zanevrela a dodnes s ňou mám problém. Ktovie, či by to tak bolo aj prípade, keby ma učila iná učiteľka.
Aký učiteľ je podľa vás zlý?
Ten, ktorý nechce rozumieť žiakom a nechce na sebe nič zmeniť. Práve to je podľa mňa veľmi dôležité – každý učiteľ musí v prvom rade zmeniť svoj prístup, až potom môže meniť prístup žiakov. Musí na sebe pracovať, musí byť pripravený na stále nové výzvy, nikdy sa nemôže prestať vzdelávať. Učiteľská práca je o celoživotnom vzdelávaní.
Občas stačí, aby učiteľ zmenil prístup a zmení sa atmosféra v celej triede a dokonca aj v škole. Lenže mnohí učitelia to odmietajú a mnohí nevedia, ako na to. Niekedy sú naozaj bezradní. Aj sa chcú zlepšiť, ale treba ich naviesť, aby vedeli, ako na to.
Dobre, ale ako na to? Ako sa môže učiteľ zlepšiť?
Musí ísť od seba. Učiteľa by mal robiť človek, ktorý je dostatočne sebavedomý na to, aby veril v svoje schopnosti, no aby tiež vedel, že môže aj zlyhať. Keď sa ho žiaci náhodou opýtajú niečo, na čo nevie odpovedať, nemôže povedať: „Toto sem nepatrí.“ Je oveľa ľudskejšie povedať: „Vieš čo, toto neviem, ale nabudúce si to pozriem, aby som ti vedel odpovedať.“
Učiteľ nemôže byť ten, ktorý len stojí za katedrou a tvári sa, že vie odpovedať na každú otázku. Ešte aj dnes máme veľa pedagógov, ktorí celú hodinu presedia za svojím stolom, boja sa ísť do otvoreného priestoru, lebo si nedôverujú.
Učiteľa by naozaj mal robiť len človek, ktorý verí sám v seba a v svoje schopnosti. Bolo by dobre, keby si po každej hodine vedel urobiť sebareflexiu a zhodnotiť, čo bolo dobré, čo zlé a čo by mohlo byť lepšie. A keď má z niečoho naozaj dobrý pocit, tak sa za to aj sám pochváliť. Lebo aj to je dôležité.
Nemal by ho radšej pochváliť niekto iný?
Nemôže to čakať od iných, lebo chváliť u nás nie je zvykom. Od vedenia sa pochvaly často nedočkajú. Aj rodičia dnes majú pocit, že sa do učiteľstva rozumejú a doma bežne nadávajú na učiteľov. Keď to robia pred deťmi, podkopávajú tým učiteľovi autoritu.
Odkedy máme elektronické žiacke knižky, rodičia majú pocit, že už vôbec nemusia spolupracovať so školou. No podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa rodič obracal na učiteľov nielen vtedy, keď je nejaký problém a ide do školy napálený.
Spolupráca zo strany školy by tiež nemala byť len o vyberaní peňazí. Malo by to byť o tom, že v centre pozornosti máme dieťa a z obidvoch strán sa mu snažíme pomôcť – tak v škole, ako aj v rodine. Ideál, ktorý sa nám zatiaľ nedarí dosiahnuť, som videla v dánskej škole. Rodič tam bol úplne prirodzenou súčasťou školy, učitelia, rodičia aj deti tvorili spolu jednu komunitu. Keď sa niektorý učiteľ cítil vyčerpaný, vedenie školy ho poslalo na wellness pobyt alebo dostal pol roka voľno, aby sa mohol vrátiť plný energie.
Wellness pobyty a terapie – práve to by podľa vás pomohlo aj našim učiteľom?
Nie terapie, ale skôr sociálnopsychologický výcvik – aby sa zorientovali sami v sebe. Treba si uvedomiť, že učitelia zo seba strašne veľa dávajú a málo dostávajú. Mohli by im pomôcť rôzne sociálne výcviky, stretnutia so psychológom či antistresové programy, ktoré by ich posilnili v osobnom raste a zvýšili im sebavedomie. Lebo na to, aby ste pracovali s generáciou, ktorá je extrémne sebavedomá, tiež potrebujete veľkú dávku sebavedomia.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
