Denník N

Ako mi spolužiak Igor zaplatil školu a ukázal, že aj Rómka má šancu

Irena Bihariová píše o tom, ako pre chorobu rodičov takmer nemohla dokončiť vysokú školu a ako sa to potom obrátilo.

Autorka je podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska

Keď som začínala študovať na výške, môj otec bol už v tom čase pár rokov na dôchodku s metastázovanou rakovinou. Živila nás mama. Horko-ťažko, ale nejako sme to dávali. V druhom ročníku však ochorela na rakovinu aj mama. Keďže pri operácii štítnej žľazy došla na dlhý čas o hlas, stratila prácu a ostali sme bez príjmu.

Vtedy mi ako mladej pubiške došlo nesmierne trápne a ponižujúce toto niekomu vysvetľovať. Chcela som byť normálna súčasť partie, chodiť do Elamu, vziať kamošom pivo, chodiť na krúžkovicu. Lenže nám neostávalo ani na cestu. Mama po nociach písala listy všelijakým nadáciám a pýtala pre nás s bratom výpomoc na štúdiá. Ja som sa za ňu hanbila a hnevala, hovorila som, že radšej nepôjdem do školy a pôjdem niekam robiť, než aby sme takto žobrali.

Lenže počas roka došli aj posledné zásoby úspor a pravidelne na konci mesiaca neostávali žiadne drobné, s ktorými by ma vybavila na cestu do Bratislavy. Postupne som prestala chodiť na semináre porovnávacieho štátneho práva s pánom dr. Buzingerom starším, ktorý bol super a robil výborné hodiny. Akurát na každú hodinu furt pýtal nejaké naštudované texty, ktoré bolo treba v knižnici „kopčiť“, a nejaké materiály, ktoré bolo treba sťahovať a tlačiť. A ja som na to nemala peniaze.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie