Denník N

Psychologička: Dieťa treba vychovávať aj s prísnosťou, nie všetko je dovolené

Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940) je vysokoškolská učiteľka. Pôsobí na Ústave psychologických a logopedických štúdií, katedre psychológie a patopsychológie PdF UK v Bratislave. V pedagogickej a vedeckej práci sa zameriava na pedagogicko-psychologické a sociálno-psychologické problémy u dospievajúcich dievčat a chlapcov so špecifickým zameraním na drogové závislosti, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, na etiku intímnych vzťahov a širšiu oblasť sexuálnej výchovy. Študuje aj problémy mládežníckych subkultúr a zaujíma sa o ich pedagogické a psychologické riešenia. Foto N - Vladimír Šimíček
Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940) je vysokoškolská učiteľka. Pôsobí na Ústave psychologických a logopedických štúdií, katedre psychológie a patopsychológie PdF UK v Bratislave. V pedagogickej a vedeckej práci sa zameriava na pedagogicko-psychologické a sociálno-psychologické problémy u dospievajúcich dievčat a chlapcov so špecifickým zameraním na drogové závislosti, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, na etiku intímnych vzťahov a širšiu oblasť sexuálnej výchovy. Študuje aj problémy mládežníckych subkultúr a zaujíma sa o ich pedagogické a psychologické riešenia. Foto N – Vladimír Šimíček

Dávať deťom vreckové? Povoliť im sociálne siete? Čo im povedať o vojne? O tom, ako správne odpovedať aj ako neodpovedať deťom, sme hovorili s psychologičkou Evou Poliakovou.

1. jún je Medzinárodným dňom detí. Dá sa zo sviatku vyťažiť viac ako to, že deťom dáme cukríky a v škole sa neskúša?

Dá sa robiť podstatne viac. Po prvé, treba hovoriť o tom, prečo je ten deň venovaný deťom. Rodičia by si ho mali celý vyhradiť na deti a venovať sa im od rána až do večera.

Výskumy aj z našej fakulty naznačujú, že počet minút, keď sú rodičia v intímnom kontakte so svojimi deťmi, klesá. Je to deficit pre rodičov aj deti. Rodičia častokrát nevedia, čo ich deti trápi a aké majú problémy. Neučia ich rozmýšľať nad problémami ani modelom, ako problémy a konflikty riešiť.

Čo s tým?

Problém je v tom, že produkujeme nepripravených rodičov. Našim politikom je to jedno, navrhla by som ich na Nobelovu cenu za ignorantstvo.

Ešte pred rokom 1990 sa na základných školách vyučoval predmet „Starostlivosť o dieťa“. Istým spôsobom som zasahovala do obsahu týchto osnov, aj sme pripravovali učiteľky na tento predmet. Bol nesmierne obľúbený.

Tam sa dievčatá aj chlapci učili, v čom spočíva základná starostlivosť o dieťa, že mu treba dať napapať alebo ho treba prebaliť. Ale predovšetkým sa učili to najdôležitejšie, čo dieťa potrebuje, a to je láska.

Učili sme, že matka si plní dve základné funkcie – že sa o dieťa stará a že má dieťa rada. V našich rodinách to nejde vždy ruka v ruke.

Dnes dievčatá o základných aspektoch starostlivosti o dieťa nevedia skoro nič. Učím študentov prvého ročníka magisterského štúdia a tretie ročníky bakalárskeho štúdia. Keď sa týchto dospelých žien opýtam, aby pomenovali, z čoho sa skladajú ich vnútorné rodidlá, koľko z nich to podľa vás vie?

Polovica?

Ste optimista. Niekedy v skupine ani jedna. A to sú mladé ženy, ktoré majú za sebou niekoľko sexuálnych partnerov alebo podstatná časť z nich žije sexuálnym životom. A ony nemajú ani základné informácie o anatómii, nehovoriac o funkcii.

A my po nich chceme, aby raz, keď budú mať svoje deti, ich vychovávali k zodpovednému správaniu a aby im ukázali model sexuálnej výchovy. Ako to majú robiť, keď to samy nevedia?

Ako situáciu napraviť?

Tých pánov, čo robili februárové referendum, by som asi dala žalovať za vlastizradu. Je to vlastne upieranie deťom základných informácií o tom, čo je pre život človeka to najpodstatnejšie. Veď sa tu bavíme o reprodukcii života.

Sexuálna výchova nie je debata o tom, či mám mať jedného alebo dvoch partnerov. Je to podstatne širší problém. Sexualita nie je športová disciplína. Ide o to, viesť deti k tomu, aby ju vnímali ako životnú hodnotu.

Zabúdame na jeden významný fenomén. Je ním biologická akcelerácia. V našom výskume sa ukázalo, že priemerný vek prvej menštruácie dievčaťa je okolo 11. roku života. Ešte v 70. a 80. rokoch to bolo 12,8 až 13,1. V dvadsiatych rokoch minulého storočia to bolo 16 rokov.

Vezmite si, ako sa zrýchlilo pohlavné dozrievanie. To sú roky. Keď sa bavíte s učiteľkami základnej školy, tak vám povedia, že v piatej triede tretina až polovička dievčat menštruuje.

V škole sa o sexualite veľa nehovorí, rodičia nevedia, čo povedať, respektíve sa boja. Sú aj rodičia, ktorí sa o to snažia, ale tých je podstatná menšina. Dievčatá nevedia o svojom tele a reprodukčnom systéme takmer nič.

Nemala by byť v rodine žiadna téma tabu? Čo ak sa dieťa pozerá na televízor, kde sa bozkávajú dvaja ľudia, a spýta sa, čo to robia?

Žiadna téma nesmie byť tabu. O všetkom môžete s dieťaťom hovoriť – otázkou je forma, akou to poviete.

Prvé otázky dieťa kladie medzi tretím a piatym rokom. Ide o takzvané prvé opytovacie obdobie. Mimochodom, trojročné dieťa ročne položí 2200 až 2500 meritórnych (významových) otázok.

Pavlov (Ivan Petrovič Pavlov, ruský psychológ a lekár, pozn. red.) tvrdil, že dieťa je najúžasnejší vedec. Neustále si kladie otázku „prečo?“.

28.05.2015 BRATISLAVA: Docentka psychológie Eva Poliaková ( foto Vladimír Šimíček / N )
Eva Poliaková. FOTO N – Vladimír Šimíček

Ako dieťaťu v predškolskom veku vysvetliť, ako prišlo na svet? 

V tomto prvom období je najrozkošnejšia rozprávka. Deti sa zaujímajú, ako sa stalo, že prišli na svet. Úplne stačí povedať, že mamička s oteckom ich strašne túžili mať, lebo už dopredu ich mali radi.

Toto je najúžasnejšie obdobie, keď matka môže dieťaťu odovzdať to najcennejšie – „Robila som všetko pre to, aby si sa narodilo zdravé.“ Stačí povedať: „Vieš, držala som si bruško a chránila som sa, aby ťa nikto nebuchol. Snažila som sa jesť a piť to, čo aj tebe bude chutiť. Strašne sme sa na teba tešili, neustále som sa s tebou rozprávala a hladkala ťa.“

Dieťa to počúva s úžasom a uvedomuje si spolupatričnosť s matkou a otcom a že matka robila všetko pre to, aby sa dieťa narodilo zdravé a šťastné.

Dieťa to potrebuje počuť, potrebuje to zažiť.

A čo bocian? Patrí do vysvetlenia o zrodení dieťaťa?

Ja by som to nerobila. Otec a matka sú pre dieťa najdôležitejší, nie bocian. Dieťa musí vnímať, že je z otca a matky.

Dieťa sa pýta, na koho sa podobá – po kom má oči, postavu a podobne. Jeho to zaujíma. Vníma, že je časť matky a časť otca. A tento poznatok si potom prenáša do vlastného života.

Preto žiadne kapustné hlavy, žiadne bociany.

Ako je to v neskoršom veku?

Ešte v prvom opytovacom období sa dieťa obvykle o úlohu otca nestará. Vie, že otecko musel dať semienko, aby vzniklo. Tam sa dá dieťaťu kryštálik cukru, aby videlo, že z takejto malinkej bunky vzniklo, keď sa dva kryštáliky od mamičky a otecka spojili. Deti sa v tomto veku ešte nepýtajú, ako sa kryštálik dostal do bruška.

V druhom opytovacom období, medzi 7. a 9. rokom, je už diferenciácia – chlapci sa pýtajú, aká je úloha otca a ako to celé funguje. Tu rodičia obvykle zlyhávajú, lebo sa boja povedať, že otec má penis, ktorý musí vložiť do chodbičky, cez ktorú potom dieťatko vychádza von. Je zaujímavé, ako sa rodičia boja tejto odpovede, hoci vulgárne výrazy im nevadia.

Dieťa ešte ani v tomto období nepotrebuje detaily a nepociťuje ešte sexuálnu túžbu alebo pud. Nie je na to uspôsobené.

Ako k týmto veciam pristupovať u tínedžerov?

O problémoch spojených so sexualitou by sme mali hovoriť dva roky predtým, ako vznikli. O všetkom, čo súvisí s menštruáciou a polúciou u chlapcov, by sme preto mali hovoriť už v druhom opytovacom období.

Dnes menštruujú 9- až 11-ročné dievčatá. Preto by sme ich najneskoršie v 9. roku mali pripraviť na to, čo to je za proces a aký má hygienický aspekt. Na linky S.O.S. často volajú dievčatá, „Ja krvácam, čo mám robiť? Asi mám rakovinu.“ Dnes máme veľa dievčat, ktoré nevedia, že existuje jav, ako je menštruácia.

Ako skĺbiť úlohu školy a rodiča v otázke sexuality?

Každý kultúrny štát si školu postavil preto, aby škola pripravila občanov na život. Kto iný, ak nie škola, by mal poskytnúť základné informácie?

Učiteľ povie to dôležité – anatomicko-fyziologickú, hygienickú a hodnotovú zložku, ale to citové, ten emocionálny náboj môže dať len matka a otec.

Rodičia majú úžasnú príležitosť, aby dieťatku zdôrazňovali, že boli pripravení na jeho príchod. A ak aj neboli, nech povedia pravdu. Dcéra to chce počuť od matky, „Vieš, ja som mala takéto skúsenosti, možno ty budeš mať rovnaké problémy ako ja, možno nie. Ale ak áno, príď hneď za mnou a rozprávaj sa so mnou.“

Dnes máme 14-ročné dievčatá – vyskočia z okna. Bilančná samovražda. Napíše list: „Ja tu nemám čo robiť, končím.“ Kedysi sme o bilančných samovraždách hovorili len u dospelých ľudí. Dnes sa vyskytuje aj u 13-ročných detí. A rodičia sa tvária, že oni nič nevedia a nič si nevšimli. Ako je možné, že si nevšimli, že dieťa je v depresii? Rodičia nesmú byť leniví a musia sa s deťmi rozprávať.

Úlohu školy považujete za nezastupiteľnú?

Áno, nezastupiteľnú. Ale musíme ľudí učiť byť rodičmi. Sexuálna výchova nie je len debata o sexe a technikách sexuálneho spojenia. To je nepodstatné. Podstatné je to, aby deti sexualitu vnímali ako hodnotu a tak sa k tomu správali.

Debatu, ktorá prebiehala pred februárovým referendom, teda vnímate ako pokrivenú?

Úplne.

Kedy na Slovensku začínajú deti so sexom?

V štatistikách máme už aj 12-ročné dievčatá. Od 15 rokov to ide veľmi prudko hore. V ostatnej dobe sa nám krivka mierne posunula už pred 15. rok. Chlapci začínajú neskoršie. Súvisí to s tým, že pohlavná zrelosť je u chlapcov posunutá o dva roky.

Dnes nám chlapci začínajú mať rakovinu penisu. Máme dievčatá, ktoré majú rakovinu jazyka a mandlí. Súvisí to s orálnym sexom. Stúpa rakovina semenníkov. Môže za to papillomavirus. Tu neexistuje bezpečný sex. Bezpečnosť je len v správaní, čiže počte sexuálnych partnerov a veku vstupu do sexuálneho života.

V akom veku už človek zisťuje, že sa mu páčia osoby rovnakého pohlavia?

Chlapci už v mladšom školskom veku zisťujú, že viacej inklinujú ku chlapcom. Aj keď toto je ešte obdobie, keď vytvárajú homogénne skupiny – čisto chlapčenské a čisto dievčenské. Tam sa to dá ešte ťažko rozlíšiť, či za hľadaním chlapčenských priateľstiev je homosexualita alebo za to môže prirodzený fyziologický vývin spojený s ľnutím k „jednofarebným“ chlapčenským skupinám, ktoré sú v tomto období normálne.

V období pohlavného dozrievania je to už jasné. Chlapci vedia, že sú už zameraní na rovnaké pohlavie. Už sa identifikujú – otázka však je, ako to prijímajú.

Čo má robiť rodič, ak zistí, že jeho 14-ročný syn je homosexuál?

V prvom rade, homosexualita je porucha vnútromaternicového vývinu. Žiadna morálna úchylka. Tam si s nami príroda jednoducho zahrala vabank.

Naša spoločnosť nie je s menšinou homosexuálov celkom vyrovnaná. Dieťa potrebuje v rodine akceptáciu a oporu. Tá často chýba. Otec nechce pripustiť, že má chlapca „buziša“. Viete, koľkokrát som to počula? „Ja takého buziša v rodine nechcem.“

Dieťa musí počuť: „Si iný, ale si rovnako hodnotný ako tí, čo sú od teba iní.“

Je homosexualita životný štýl?

Nie. Je to záležitosť vrodená. Ide o poruchu vnútromaternicového vývinu a s tým sa nedá nič robiť.

Ak je to dôsledok poruchy, znamená to, že aj tí ľudia sú v nejakom zmysle defektní?

Keď má človek slabé obličky alebo má problém so srdcom, tak to znamená, že je defektný a nenormálny?

Obráťme list – aký výchovný štýl majú rodičia zvoliť? Prísnejší alebo permisívny a dieťaťu všetko dovoliť?

Trendom je liberalizácia v rodine, to znamená, že dieťa si môže dovoliť viac-menej všetko.

Ja by som povedala, že vychovávať treba predovšetkým s láskou. Ale aj s istou prísnosťou. Proste, nie je všetko dovolené. Dieťa musí mať pocit zarámovania, musí poznať svoje hranice, čo si môže dovoliť. Aj to sa dá robiť s láskou, hovorím tomu láskavá prísnosť. Ide o to, vysvetľovať dieťaťu, prečo toto môže, ale iné už nie.

Trestať deti? 

Najhoršie, čo môže rodič urobiť, je, keď dieťa trestá odobratím lásky a pozornosti. To dieťa nepredýcha. Môže mu povedať: „Porušil si nami dohodnuté záväzky, tak nepôjdeš zajtra tam a tam alebo nebudeš pozerať televízor. Vieš prečo?“ A treba sa s ním o tom porozprávať.

Ale „Daj mi teraz pokoj, neotravuj ma, lebo ma neposlúchaš“ – to je to najhoršie. Dieťa to nespracuje. Ani tínedžer. Aj ten má pocit krivdy a straty náklonnosti.

S dieťaťom treba hovoriť o všetkom. Dieťa k vám musí mať dôveru. Ak ju má, príde za vami aj s vecami, s ktorými by ináč neprišlo.

Sú veci, ktorým by sa mal rodič v komunikácii s dieťaťom určite vyhnúť?

Určite. Rodič by mal byť hlavne autentický. Do komunikácie by som nikdy nezaradila vyhrážky. To je to najhoršie.

Jedna koncepcia hovorí, že keď máte napríklad drogovo závislé dieťa a začne vám kradnúť veci z domácnosti, treba ho nechať padnúť na nos, aby pochopilo, čo to je zostať na ulici, úplne bez prostriedkov. Druhá koncepcia hovorí: ako môže rodič nechať vlastné dieťa padnúť na nos?

Ja si myslím, že správne je niečo medzi tým. Rodič by mal robiť všetko pre to, aby dieťaťu pomohol. Ale v určitom momente ho naozaj treba nechať padnúť na nos. S tým, že som tu stále pre teba, ale … Treba si dať podmienky – pôjdeš sa liečiť a ja budem pri tebe stáť. Budeš mať vo mne oporu, ale musíš splniť to a ono.

Je v škole šikanovanie?

V škole je mnoho šikanovania. Deti medzi sebou hovoria jazykom plným zloby, irónie, sarkazmu, násilia a vulgarizmov. Prečo sa deti boja doma povedať, že sú v škole šikanované? Je to pre nedôveru voči rodičom, že im pomôžu. A dieťa je potom stratené.

Robili sme výskum a zistili, že dve tretiny detí sú každodenne konfrontované s nejakou formou násilia. A tieto vzory správania potom preberajú.

Čo má v takom prípade urobiť rodič?

Musí si s dieťaťom sadnúť, dať mu najavo, že teraz je tu preň, chce mu pomôcť a verí mu. A potom musí zasiahnuť v škole. Dieťa musí cítiť oporu v rodine – ak ju tam nemá, v škole ju nezíska. V škole je dieťa ako steblo vo vetre, zraniteľné.

Riaditeľky často zatĺkajú, že majú šikanovanie na škole. Učiteľky hovoria: „Ja som si to nevšimla.“ „Ako je možné, že si si to nevšimla?“ pýtam sa.

Ako vníma dieťa rozvod?

Dieťa sa s rozvodom nikdy nezmieri. Je taká teoretická zásada – keď rozvod, tak čo najskôr, maximálne do prvých troch rokov života dieťaťa. Potom už dieťa znáša rozvod veľmi ťažko – je to zásah do jeho psychiky, života. Dieťa nevie pochopiť, prečo už nemá otca alebo mamu.

Chodila som na jednu experimentálnu školu. Bolo tam dievčatko, deviatačka. Prišlo za mnou, debatovalo o všeličom. Bolo mi jasné, že ju niečo trápi. Naraz vyhŕkla: „Pani doktorka, pomôžte mi, aby ma otec mal opäť rád.“ To je hrozné počuť.

Aj tínedžer, keď má 14 či 15 rokov, potrebuje rodiča rovnako ako malé dieťa. Dospelí si niekedy myslia, že sa s rozvodom vyrovná. Nikdy sa nevyrovná.

Jedna vec je rozvod, druhá nefunkčné manželstvo.

Hovorím, že tragédiou je len smrť, nie rozvod. Nedá sa a priori povedať, že rozvod je vždy zlý. Na druhej strane, treba si uvedomiť, že má na deti negatívne vplyvy.

Je to otázka miery rozvratu manželstva. Z hľadiska psychologického musíme robiť všetko pre to, aby dospelí, ktorí vstupujú do zväzku, ho brali tak, že na ňom budú obidvaja participovať a že vzniknuté problémy budú riešiť spoločne.

Je rodina v kríze?

Ja hovorím, že v kríze nie je rodina ani manželstvo, ale osobnosti. Ako keby sme nevedeli byť tolerantní a ohľaduplní. Je to problém, ktorí súvisí s edukáciou. Keby sme už malým deťom hovorili o vzťahoch a láske, tak potom by možno aj oni – keď si ako dospelí budú hľadať partnera – uprednostňovali takéto hodnoty.

V psychológii máme takzvanú trojuholníkovú teóriu lásky od amerického psychológa Roberta Sternberga. Ten hovorí, že láska je vzťah, intimita a zodpovednosť. A so zodpovednosťou pokrivkávame.

Intimita sa stráca. Naše deti si nevedia vytvárať vzťahy. Máme problémy, pretože väčšinu času trávia sami, s počítačom. Akou formou dnes deti najčastejšie komunikujú? Mejlujú, komunikujú cez sociálne siete a mobily. Ony sa nestretávajú.

Povoliť dieťaťu, ktoré má 10 rokov, sociálne siete?

Nie.

Prečo?

Ak chceme, aby sa dieťa rozvíjalo, po intelektuálnej a emocionálnej stránke, tak musí žiť v komunite, s ľuďmi. Človek je tvor spoločenský.

Necíti sa potom dieťa vyradené z kolektívu, ak všetci naokolo majú mobil a účet na sociálnej sieti a ono nie?

Dieťaťu treba vysvetliť: „Si jedinečný, si originálny, a tak sa vnímaj.“ Moji vnuci, majú 12 a 10 rokov, nemajú mobily. Prečo by mali mať? Tablety dostali od iných ľudí a počas dňa majú presne stanovený čas, keď s nimi môžu pracovať. Majú iné aktivity – tenis, karate, futbal. Tam sú v skupine, kde sa stretávajú s rovesníkmi.

Dieťaťu treba dať pravidlá. Láskavé. Treba si s ním sadnúť a o tých veciach debatovať.

Zobrať dieťa na pohreb?

Úplne malé dieťa, do 4 rokov, by som na pohreb asi nebrala. Lebo dieťa vníma smútok pozostalých. Nie samotná smrť, ale tá atmosféra naň môže pôsobiť depresívne. Dieťa v predškolskom období to ešte nevie spracovať. Staršie deti už vedia smrť prijať. Akceptujú fakt, že je súčasťou života. Tie by som na pohreb už vzala, aj to odporúčam. Také dieťa smrť prijme, nevníma ju tak tragicky ako my.

Mali sme rodinného priateľa, detského chirurga (bohužiaľ už nie je medzi nami), operoval onkologicky choré deti. On mi hovoril: „Je zaujímavé, že deti vedia, kedy zomrú.“ Mal problémy s tým, keď za ním prišlo dievčatko alebo chlapček a povedalo mu: „Ja určite zomriem, lebo ja mám presne to isté, čo malo dieťa, ktoré zomrelo.“ Takže si musel dávať sakramentský pozor na to, čo hovorí na vizitách. Dieťa to cíti. Ale dokáže sa vyrovnať so smrťou.

Možno, že sa dieťa môže ťažšie vyrovnávať so smrťou rodiča, ale vie to prijať. Vie, že smrť je zákonitosťou.

Ako dieťaťu vysvetliť smrť?

Treba povedať, že „odišiel na večný spánok, zaspal a už sa nedokáže prebudiť“. To stačí. Deťom treba vysvetliť, že smrť je súčasťou života. Aby sa nestalo to, že povie: „Zomrel mi kamarát, tak vyskočím z okna.“ Ide o to, vnímať ju ako niečo, čo je síce bolestivé, ale aj o tom je život.

Dávať deťom vreckové?

Ja by som odporučila istú čiastku dávať. Jednoducho preto, aby sa učili, čo je to hodnota peňazí a ako narábať s financiami. Začala by som veľmi skoro: „Tu máš 5 eur, čo si chceš za ne kúpiť? Vysvetli mi.“ A potom sa s dieťaťom rozprávať: „Po čom by si túžil?“ A pritom jemne naznačiť, „pozri sa, aj toto by mohlo byť zaujímavé“.

Čo ak rodič príde o prácu? Má to pred dieťaťom tajiť, aby ho zbytočne nestresoval?

Treba o tom hovoriť. Problém, ktorý badám, je malá občianska angažovanosť. Ide o to, vychovať aj z dieťaťa občana. Nebáť sa s ním o týchto veciach hovoriť. Diskutovať. Nepodceňovať ho. Ono to všetko vníma, počúva a uvažuje nad tým.

Mali by sme u našich detí vytvárať občiansky pohľad. Veľmi skoro. Lebo budeme mať sterilnú generáciu, ktorá nie je schopná ísť na námestie, dupnúť si a povedať: „Tak stačilo, páni.“

Vníma dieťa témy, ktoré hýbu spoločnosťou?

Áno. Robili sme jeden výskum, chodili sme po bratislavských materských školách. Boli sme zvedaví, čo z televízie, reklám a správ deti najviac zachytávajú. Viete, čo si všimli najviac? Ukrajinskú vojnu. Chlapci všetci do radu, ale aj dievčatá. To boli 4- a 5-ročné deti.

Čiže ak si niekto myslí, že dieťa nepočúva, mýli sa. Chlapci kreslili tank, pušky a rozprávali nám o vojne na Ukrajine.

Čo rozprávali?

Hovorili, že sa tam bojuje a Rusi napadli Ukrajinu. Vnímali to tak, že zlí Rusi napadli Ukrajinu.

Čo sa odohráva v hlave dieťaťa, ktoré je priamo na mieste konfliktu?

Prežíva strach, bolesť, beznádej a nepochopenie. Nevie, čo sa deje. Naše deti to vnímajú ako čosi, čo sa deje za našimi hranicami. Ony to len registrujú.

Je možné, že deti o tej vojne vedia, lebo rodičia s nimi o tom debatovali. Je otázka, čo rodič dieťaťu na jeho otázky odpovie. „Vieš čo, teba sa to netýka. Na to si ešte malý, o tom sa nebude rozprávať.“ To je chyba. Treba, aby rodič dieťaťu povedal svoj názor. Možno nie celkom správny, ale je to jeho názor.

Mohol by povedať: „Vieš, toto by sa nikdy nemalo stať, aby jeden človek napadol iného človeka alebo jeden národ druhý.“ Takto v dieťati formuje istý postoj a angažuje ho. A dieťa sa potom pýta ďalej.

Zaradiť do výchovy dieťaťa aj mediálnu výchovu? Mal by rodič učiť dieťa pracovať s informáciami?

Rozhodne. Problém je, že rodičia nesedia s dieťaťom pri počítači a bezprostredne ho nekonfrontujú s tým, čo vidí na obrazovke.

Okrem toho nechávajú deťom pozerať veci, ktoré nedokáže spracovať. Jednoducho preto, lebo na to nemá vytvorené mentálne schémy. Proste to nevie pochopiť. Alebo to spracuje chybne, skreslene.

Dieťa napríklad v televízii vidí, ako sa dvaja ľudia milujú, preženiem – dva dni alebo v nejakej extáze. Ale nikto mu nepovie, že to je dramatické spracovanie a že takto to nefunguje. Premieta sa im falošný obraz, ale ony to nevedia.

Teraz najčítanejšie