Možno raz vyhubíme hladomor, ale hlúposť nás prežije
Milujem staré kúsky z kníh. Aj stovky rokov späť triafajú naše neduhy a hlúposť.
Dočítal som práve geniálnu knihu Moc faktov od Hansa Roslinga o tom, ako sa za posledné storočie takpovediac poza náš chrbát zlepšil tento svet. Takmer vymizol hladomor, dožívame sa najvyššieho veku v dejinách a vo vojnách umiera najmenší počet ľudí.
Tá kniha ma mala potešiť, ale nezaúčinkovala úplne, pretože som si okamžite spomenul na memoárovú knihu medzivojnového autora Jána Hrušovského Umelci a bohémi, v ktorej okrem iného opisuje Bratislavu z roku 1919:
„Vystúpili sme spoločne na zanedbanej, provinciálnej stanici. Koloman chvíľu postál na špinavom peróne a znechutene sa díval vôkol seba. Čosi šomral a dlho vrtel hlavou. Napokon si vari aj odpľul. – Nedobre, nedobre. – Tu nikdy nebudeme doma. Mali si zvoliť náš Martin za hlavné mesto!“
Sto rokov späť a všetko tak ako dnes: špinavá hlavná stanica aj zakomplexovaní cépečkárski Stredoslováci na ceste do veľkého mesta (autor je Stredoslovák – pozn. red.).
Mám knižnicu plnú podobne starých kníh,
