Je o päť minút dvanásť a treba odložiť ilúzie

V uplynulých rokoch som často premýšľal o tom, či má národné cítenie stále svoje opodstatnenie. Možno, ak nenastane doba veľkých nadnárodných celkov presahujúcich jazyky i rasy, má každý človek na túto utkvelú predstavu právo – a to aj v prípade, že cez hraničné závory už prešiel čas. Ale pretože som spisovateľ a som si vedomý, že nikdy nebudem schopný napísať plnohodnotné vety cudzím jazykom, nemôžem sa ideí národa zriecť, pokiaľ žijem a tvorím.

Súčasne však nemôžem nevnímať moment, keď sa k môjmu životu priblížilo niečo, čo tu bolo aj predtým a čoho som sa obával. Povaha človeka je však taká, že pokiaľ je príčina obavy dostatočne ďaleko od môjho prahu, považujem ju za prelud a hmlu. Zlovestné výpary prehliadame, kým zlovestný jav kladie svoje mláďatá aj do našej spoločnosti.

Snažíme sa nevidieť pomalú eróziu číchsi práv a dôstojnosti, kým sa nás to osobne netýka. Ignorujeme pomalú ostrakizáciu niektorých skupín ľudí, pretože oni sú predsa „inakší“ ako ja. Nevšímame si, ako sa začínajú zoskupovať ľudia, ktorí zacítili príležitosť uchmatnúť si „odškodnenie“ za údel, ktorý im pripadá „podradný“, „neuspokojujúci“… Začínajú ukazovať prstom na „tamtých“, že sú žabou na prameni. Cajchujú ich, vydeľujú, ohradzujú hoci mentálnym, ale predsa len plotom. Dovolávajú sa pri tom „pôdy a krvi“, tradície, mýtov. V skryte svojich duší a myslí sčítavajú budúce profity. Svoje profity, samozrejme. A pripravujú sa na hodinu „H“.

Príprava má, samozrejme, náboženský a ideologický náter. Hovorí sa o „kresťanskom“ a „národnom“ oprávnení. O