Denník N

Odomkli sme – Spoluautor alarmujúcej štúdie: Vymieranie druhov nie je žart, ostanú nám akurát myši a komáre

Profesor Pavel Kindlmann sa autorsky podieľal na správe panelu IPBES. Foto - Deník N/Adéla Skoupá
Profesor Pavel Kindlmann sa autorsky podieľal na správe panelu IPBES. Foto – Deník N/Adéla Skoupá

Ničenie biodiverzity je ešte nebezpečnejšie ako zmena klímy, vraví prírodovedec Pavel Kindlmann. To, že bude horúco, postihne nízko položené krajiny a ľudia budú migrovať. Nikto však nevie, čo sa stane, keď nastane hromadné vymieranie, aké hrozí podľa správy panelu IPBES.

Profesor Pavel Kindlmann z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej je jedným z autorov alarmujúcej správy o vymieraní živočíšnych druhov. Problém podľa neho spočíva v našej neustálej snahe o ekonomický úspech. Preto navrhuje zaviesť „fond opráv divočiny“.

Zo správy o vymieraní živočíšnych a rastlinných druhov na laika padá úzkosť. Čo to robí s vami, keď všetky tie dáta vidíte pohromade?

Veľmi ma neprekvapili, pretože v odbore pôsobím. Neočakával som nič iné. Bol som celkom rád, že niečo také vzniklo. Myslím si, že to treba ukázať na solídnej báze a rozšíriť medzi ľuďmi, pretože sú tendencie takéto informácie devalvovať. Správa, ktorá je výsledkom práce 145 vedcov a 310 ďalších, ktorí nám pomáhali, sa nedá len tak zhodiť. Rozumný človek si povie, že za tým niečo je.

Správa nám teda hovorí, čo by sa stalo, keby devastácia prírody pokračovala súčasným tempom?

Okrem iného. Správa definuje, čo sa deje. Že to už naozaj nie je žart. A hovorí, čo sa stane, ak sa budeme správať ďalej tak, ako sa správame.

Prečo to teda už nie je žart?

Pretože sme na prahu šiesteho hromadného vymierania, za existenciu zemegule ich bolo päť. Dnes je už opäť jedna osmina druhov vyhynutím ohrozená a hrozí, že po mnohých miliónoch rokov môže veľká časť našich organizmov vyhynúť. A je to prvýkrát, keď hromadné vymieranie nie je spôsobené pádom meteoritu alebo výbuchom sopky, ale živou bytosťou. Tá si navyše myslí, že je inteligentná.

V bestselleri Sapiens však Yuval Noah Harari opisuje, že mamuty a veľké cicavce tiež vyhynuli veľkým pričinením človeka…

To dopodrobna nesledujem, ale viem, že v prípade starých vymieraní vždy vybuchla sopka, popol zatienil slnko a zmenila sa klíma. Neviem, ako to bolo presne s mamutmi, nie som paleobiológ, ale nebolo to tak, že by vymreli tri štvrtiny druhov na zemeguli.

Teraz, naopak, správa hovorí o milióne druhov, ktoré majú zaniknúť. Aké to sú hlavne druhy?

Sú to napríklad vzácne cicavce ako snežné leopardy. Rôzny hmyz a mnoho ďalších druhov. Vždy hovorím, že ani tak nezáleží na tom, ktorá rastlinná alebo živočíšna skupina to je, ale že to sú už teraz relatívne vzácne druhy. Prvé na rade budú tie, ktoré majú málo jedincov. A čo nám tu zostane? Myši, potkany, komáre… Tie druhy, ktorých je veľa.

Ako entomológ som napríklad robil výskumy lezúcich chrobákov na pšeničných poliach a zaoberali sme sa vplyvom poľnohospodárstva na biodiverzitu vtákov a chrobákov. Okolo poľa sme urobili kruh a zistili sme, aké je v ňom percento ornej pôdy. A na naše prekvapenie sa pri jednom druhu bystrušky ukázalo, že je tým početnejšia, čím viac tam bolo ornej pôdy. Je vidieť, že ten chrobák sa vyžíva v poliach. Takéto druhy nám nevyhynú.

Ale vyhynú tie, ktoré potrebujú niečo špeciálne. Takýchto druhov je viac, ale teraz už majú málo jedincov a potrebujú buď špeciálne prostredie, alebo vzťah s inými druhmi. Je skôr dôležité zvažovať väzby v ekosystéme než sledovať, či sú to cicavce alebo vtáky. A kde tieto druhy žijú? V takýchto prostrediach, aké tu boli skôr. Dokážu prežiť vo zvyškoch prirodzených stanovíšť, na poli už nie.

Čo všetko môže byť prirodzené stanovište? Predpokladám, že je to divoká príroda.

Môže to byť lúka, ktorá je nechaná napospas. Ale napríklad pri orchideách je to zase trošku inak, tým pomáha kosenie. Orchidey sú zlí konkurenti, kedysi mali stratégiu, že našli rozrušené miesto. Keď sme sa pozerali na rôzne lúky, najlepšie sa im darilo na tých, ktoré rozrývali ošípané. Kedysi ľudia nerobili veľké polia, všade bolo plno medzí. Ale dnes je krajina plná veľkých polí a orchidea prežije na lúke, ktorá nie je hnojená a kde sa kosí, inak ju ostatné rastliny časom utlačia. Trik je v tom, že nevydrží dlho na mieste. Vyrastie, potom ju utlačia ostatné kvetiny a ona potrebuje ísť inam. A preto má veľa semienok, ktoré rozfúka vietor, a ona má tisíce pokusov.

Nemajú druhy, ktorým hrozí vyhynutie, ešte šancu vytvoriť si nejakú stratégiu a vďaka tomu prežiť? Možno sa zmene prostredia nečakane prispôsobia.

Teoreticky áno, ale problém je v rýchlosti. Vytvorenie stratégie metódou pokus-omyl trvá niekoľko generácií. A pri rýchlosti, akou sa dnes krajina mení, sa obávam, že organizmus nebude mať čas vhodnú stratégiu na prežitie nájsť. Napríklad jeden druh mory vo Veľkej Británii žil na breze a mal bielu farbu. Pri priemyselnej revolúcii sa brezy sfarbili do siva, mora sa tomu svojou farbou prispôsobila tiež a zrazu prežili tmavé jedince.

Takže nejaká šanca je…

V prípade niektorých druhov áno, ale nie som optimista, že by to percento bolo veľké.

Správa teda jednak opisuje súčasný stav, a potom načrtáva možný scenár, čo sa stane, keď bude devastácia pokračovať ako doteraz. Čo teda máme čakať?

Ten scenár hovorí, že vyhynutím je ohrozený milión druhov a veľa ich to môže postihnúť už počas najbližších desaťročí.

Ide napríklad o hmyz, o ktorom sa teraz veľa hovorí?

Hmyz trpí veľmi, ale percentá ohrozenosti si presne nepamätám.

Nebudú opeľovače, nebude úroda

Čím nás ohrozí vyhynutie druhov? Čisto prakticky, keď odhliadneme od morálneho hľadiska.

Už teraz ubúdajú opeľovače. Keď nebude opeľovač, nebude úroda. Bežte sa pozrieť do lekárne, aké percento liekov pochádza z prírody. Sedemdesiat percent liekov, ktoré sa dnes používajú na liečbu rakoviny, je prírodného pôvodu alebo má pôvod v prírode. Milión druhov z celkových zhruba ôsmich miliónov je ohrozených a my každý rok zisťujeme, že nám nejaký druh môže v niečom pomôcť. A nikdy nevieme vopred, ktorý to bude. A keď svojou hlúposťou spôsobíme jeho vyhynutie, máme smolu. Keď nabúrate auto, dáte ho do servisu a tam ho opravia. Ale druh už nikto neopraví ani znovu nevytvorí.

Správa konštatuje, že vymieranie spôsobuje človek. Je možné nejakú jeho aktivitu označiť za hlavnú príčinu vymierania? Je to zmena klímy, urbanizácia, výrub, poľnohospodárstvo?

Jednoznačne najdôležitejšia je strata prirodzených stanovíšť. Keď budeme chcieť zničiť čo najviac druhov, stačí zničiť prirodzené stanovištia. To môžu byť napríklad tie malé lúčky, ale typické veľké prirodzené stanovištia sú jadrové zóny na Šumave. Preto voláme po tom, aby sa zachovali bez zásahu človeka na čo najväčšej ploche, pretože je dokázané, že čím väčšia plocha, tým viac druhov tam môže prežiť.

Akých druhov sa to týka na Šumave?

Tam sa to týka medzidruhových vzťahov, ekosystémových procesov. Je tam tetrov hlucháň, tetrov hoľniak, rôzne druhy chrobákov… To sú vrcholky ľadovca. Na Šumave sú najcennejšie zachované ekosystémy, kde druhy navzájom interagujú. A keď do toho siahneme, väzby sa stratia.

My tie druhy skrátka vytláčame, keď ničíme ich prirodzené stanovištia.

Áno.

Do akej miery to súvisí so zmenou klímy?

Tá spôsobí, že pre druhy, ktoré žijú na určitom mieste, bude príliš teplo. A pre zmenu klímy napríklad ľudia pôjdu vyššie a vyššie, pretože čo bolo doteraz príliš chladné miesto na to, aby sa tam dali pásť ovce, už také studené nebude. Takže napríklad spomínanému leopardovi sa zmenší životné prostredie.

Čo teda môže najväčšou mierou za ubúdanie a zmenšovanie prirodzených biotopov? Poľnohospodárstvo, priemysel, dôsledky klimatických zmien? Preľudnenosť? Je nejaký faktor, ktorý vyčnieva nad tie ostatné?

Faktorov je hromada. Presne to, čo hovoríte. Industriálne poľnohospodárstvo, ktoré zväčšuje plochy, dosť k tomu prispieva zastavanosť. Potom napríklad výstavba v chránených územiach, kde sú ľudia krátkozrakí. Máme tu jedného Bakalu, chceme troch Bakalov, tak ešte zničíme kus divočiny, aby si tam dvaja ďalší Bakalovia mohli postaviť haciendy.

Zaznamenala som vyjadrenie ďalšieho z autorov správy, že ničenie biodiverzity ohrozuje náš blahobyt prinajmenšom rovnako ako človekom spôsobené zmeny klímy.

Povedal by som, že ničenie biodiverzity je ešte nebezpečnejšie ako zmena klímy. To, že bude horúco, postihne nízko položené krajiny, ľudia budú migrovať. Nevieme, čo to urobí, keď sa všetky ekosystémy zjednodušia. Ekosystém pšeničného poľa je veľmi krehký. Musí sa hnojiť, striekať. A my nevieme, čo sa stane, keď nastane hromadné vymieranie, aké je v scenároch. A ďalšia vec: keď príde napríklad nejaká choroba na jablone, nebudeme mať inú odrodu. Treba zachovávať génovú diverzitu, pretože nevieme, čo sa stane.

Aké správanie je správne, ak sa chcem ako jednotlivec snažiť čo najviac druhov zachovať?

Snažiť sa tolerovať, že niekam ísť nesmiem. Keď sa sám obmedzím, pomáham chrániť prírodu. Šíriť tieto myšlienky medzi ostatných, medzi známych, vychovávať v tomto duchu svoje deti. Verím, že ďalšia generácia je pre nás veľkou šancou. Mladí ľudia, ktorí už nie sú ovplyvnení komunistickou minulosťou.

Výsledkom správy by malo byť prispenie k dohovoru OSN o biologickej diverzite, ktorá sa bude budúci rok prerokovávať v Číne. Štáty sa k niečomu zaviažu.

Áno, táto správa je súborom argumentov pre to, aby štáty dohovor podpísali.

Fond opráv divočiny

Mňa len trochu desí, že žiaden z cieľov predchádzajúceho dohovoru sa nepodarilo naplniť.

Bohužiaľ, so správou klimatického panelu je to to isté. Myšlienky sú pekné, ale často narážajú na politiku. Veľký argument pre politika je napríklad to, že nemôže urobiť niečo, pretože by to zdražilo elektrinu. Politici uvažujú vo svojom štvorročnom horizonte a viac ich nezaujíma.

Čo s tým?

Kým nenastane malér, bude to veľký problém.

Ale tá nová správa je malér. Alebo nie?

Áno. Treba o tom hovoriť a podporovať to rôznymi spôsobmi.

Čo by sa malo zmeniť konkrétne v Česku, aby sme prispeli k zachovaniu biodiverzity?

Mám takú kacírsku ideu, že podobne ako v paneláku dávate každý mesiac peniaze do fondu opráv, mohlo by to fungovať aj v divočine. Tá nebude potrebovať opravu, ale bude jej treba pomôcť iným spôsobom. Čo tak zaviesť fond opráv divočiny? Ľudia, ktorí majú privilégium v ​​nej žiť, by mohli časť peňazí venovať na divočinu… Je to len moja úvaha, ale stálo by za to ísť touto cestou. Hľadať iný spôsob príjmu ako len zarobiť čo najviac na pozemkoch.

Klimatická zmena

Rozhovory

Teraz najčítanejšie