Denník N

Ako ochranári nepatrili priamo k disentu. Niekedy sa nikto nepostavil proti, takže sme mohli veľa spraviť, hovorí Juraj Flamik

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Od ochranárskych aktivít sa plynulo dostal k vedeniu Verejnosti proti násiliu a stal sa jednou z jej osobností. Ako člen Stromu života v 80. rokoch pomáhal pri záchrane prírodného i kultúrneho dedičstva po celom Slovensku.

Na základe ochranárskych aktivít v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny, kde založil Základnú organizáciu č. 13 (ZO13 SZOPK), sa v roku 1987 zrodil dokument Bratislava/nahlas, v ktorom meno Juraja Flamika nechýbalo.

Aj keď v roku 1989 žil a pracoval v Prahe, krátko po vypuknutí Nežnej revolúcie sa stal šéfom Koordinačného centra VPN v Bratislave.

Spomienky z detstva

Juraj Flamik sa narodil 26. októbra 1957 v Senici. Otec pochádzal z dedinky Koválov na Záhorí. Rodičia sa zoznámili, keď tam mama nastúpila ako učiteľka.

Post Bellum je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Keď mal Juraj rok, presťahovali sa do Bratislavy. Veľa času, najmä prázdniny, trávil v kováčskych dielňach, pretože tomuto remeslu sa venovali obaja jeho starí otcovia i strýko. Veľký vplyv na Juraja mala aj otcova sestra, „typická prvorepubliková učiteľka“, ktorá ho viedla k vzťahu k literatúre.

Základnú školu navštevoval Juraj na Jelačičovej ulici. Realitu socialistického režimu si ako dieťa neuvedomoval. Otec, ktorý pracoval ako technik vysokonapäťového vedenia v Západoslovenských energetických závodoch, o tom doma takmer nehovoril. Až po roku 1989 sa Juraj dozvedel, že jeho priamy nadriadený bol agent Štátnej bezpečnosti.

V roku 1969 sa Flamikovci presťahovali do Slávičieho údolia na Červený kríž. V tejto lokalite žili viacerí komunistickí prominenti. A keďže jeho mama, ktorá učila na miestnej škole, mala dobré meno, Biľakovci, Šalgovičovci a ďalší tamojší prominenti ju chceli za učiteľku pre svoje deti a vnukov.

Okupácia a skúsenosti s Štátnou bezpečnosťou

Počas letných prázdnin v auguste 1968 bol Juraj u starkej na dedine. O vtedajšom dianí sa dozvedal od starších detí zo susedstva, ktorí počúvali rozhlas. Juraj si v záhrade postavil vysoký rebrík a z neho strýkovým ďalekohľadom sledoval prelietavajúce helikoptéry.

V noci na 21. augusta sa Jurajova matka vrátila z prvej dovolenky v zahraničí, pravdepodobne posledným vlakom z Viedne do Bratislavy. Otca neskoro v noci prekvapil hluk na ulici. Myslel si, že zametači upratujú. No to už popod ich okná prechádzali prvé tanky.

Juraj študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej na Zochovej ulici. A tu došlo aj k jeho prvému stretnutiu so štátnou mocou. Večer po tom, ako so spolužiakmi odmaturovali, išli úspech osláviť. Sedeli na terase podniku a jeden zo spolužiakov rozprával vtip, súvisiaci s československou hymnou: Jeden policajt sa vtedy pýtal druhého – Ty vieš, kto je ten Boryš z hymny? Kto? No ten Boryš umí po skalinách. „A na to prišli dvaja chlapi v civile, zobrali ho bokom a legitimovali. My sme sa ich snažili presvedčiť, že to nemyslel zle. Aj neskôr sme si všimli, že stoja pred školou a sledujú, čo sa deje.“

Po maturite v roku 1977 pokračoval v štúdiu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Tu už k ideologickým stretom dochádzalo častejšie a Juraj považuje toto obdobie za „schizofrenické“. Jeho študijná skupina si znepriatelila vedúceho katedry, ktorý im prednášal teóriu vedeckého komunizmu. Ak na seminári niekto nevedel odpoveď na otázku, dal absenciu všetkým v krúžku. Na spoločné prednášky ani nenosil ich prezenčnú listinu. A tak museli túto situáciu „hasiť“ cez známych v Socialistickom zväze mládeže (SZM). Uľavilo sa im až s príchodom mladého pedagóga, ktorý mal skúsenosti z Veľkej Británie, a s ním už otvorene diskutovali o čomkoľvek.

Ochranársky aktivizmus

Juraj začal pracovať na investičnom oddelení v Západoslovenských energetických závodoch, kam po škole nastúpil. V roku 1985 prešiel do Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Tam sa stretol s Ladislavom Snopkom, Jánom Budajom a ďalšími ochranármi. Tým sa začala nová etapa v Jurajovom živote.

V tom čase bol členom Stromu života, ochranárskej vetvy SZM a predsedom ZO13 SZOPK. Ekológia sa totiž stávala vážnou témou. V roku 1984 vznikla iniciatíva na záchranu úzkorozchodnej čiernohronskej železnice Čierny Balog – Hronec. Spolu s kamarátmi sa na tejto aktivite podieľal, podobne ako o rok neskôr na letných táboroch na záchranu banských jarkov v okolí Banskej Štiavnice.

„Tam už bolo vidieť rozpad systému. Keď mala prísť ohlásená kontrola zo SZM, vyvesil sa znak a zástava, keď odišli, zas sa to dalo dole. Život tam už bol normálny. Už sme si tam volali na besedy aj ľudí z okraja disentu.“

V nasledujúcich rokoch sa zapojil do záchrany Jurského Šúru – zavodňovacieho systému, ktorý takmer úplne zanikol, aj románskeho kostolíka v Rusovciach, o ktorý sa nik nestaral. Na Zelenej ulici v centre Bratislavy sa na jednom z pamiatkovo chránených objektov preborila strecha a hrozilo jeho úplné zničenie. V Mestskej správe pamiatok sa tomu neplánovali venovať. Tak nastúpili ochranári a v spolupráci so zväzákmi zo Stavebného podniku Bratislava ho zastrešili.

V tomto čase došlo aj k prvým rozhovorom s Jánom Budajom. Podľa vzoru základnej organizácie číslo 6 (ZO 6) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), do ktorej patrili najmä ľudia s prírodovedným vzdelaním, ako Mikuláš Huba, Peter Tatár a ďalší, založili technici v roku 1986 vlastnú ZO 13.

Podobne dochádzalo aj k prepojeniu s českými ochranármi. V Bratislave pôsobil ochranár, disident a chartista Pavel Šremer, ktorý pred prenasledovaním odišiel z Prahy, rozbehla sa aj spolupráca s ďalšími ekológmi a disidentmi Josefom Vavrouškom, Ivanom Dejmalom, Bedřichom Moldanom, ktorí boli spojení i s ekologickým bulletinom Charty ´77.

ZO 13 SZOPK pri zachraňovaní strechy objektu Zelená 10 v Bratislave. Február 1988. Zľava Miloš Beneš, Andrej Zeman, Juraj Flamik.

Bratislava/nahlas

V júni 1986 na spoločnej schôdzi ZO 6 a ZO 13 vznikla zápisnica o vytvorení jej prílohy. Formálne nešlo o nič nové, už v minulosti ZO 6 vydala asi 15 podobných príloh. Juraj Flamik spoločne s Mikulášom Hubom ako predsedovia oboch základných organizácií figurovali ako vydavatelia Bratislava/nahlas. Stretávali sa v byte Jána Budaja, ktorý ukrýval materiály na viacerých miestach.

Dokument Bratislava/nahlas bol vlastne kritikou vtedajších rozhodnutí, týkajúcich sa ochrany prírody a pamiatok, a navrhoval alternatívne riešenia. Považoval sa za naplnenie vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho a krajšieho Slovenska.

Po jeho vydaní sa nič nedialo, k priamemu konfliktu s režimom nedošlo. To sa stalo až neskôr, na jar 1988, po jeho zverejnení na stanici Hlas Ameriky.

Denník Pravda potom uverejnil komentár šéfredaktora Arnošta Baka pod pseudonymom Dana Piskorová. Použil výrazy, ktoré boli kľúčové pre obvinenie – „rozvracanie republiky“ či „hanobenie mena v zahraničí“.

Vtedy jeho tvorcov predviedli na výsluch na „Februárku“. K Jurajovi, ktorého pozvali na „podanie vysvetlenia“, sa však správali férovo, vyšetrovateľ mu akoby našepkával, čo má povedať.

Horšie sa to skončilo v prípade Jána Budaja a jeho tehotnej manželky, ktorým sa vyhrážali. Na riaditeľa ústavu, v ktorom Juraj pracoval, sa však začali tlaky, aby ho prepustil zo zamestnania.

Dnes sa objavujú odlišné názory na aktivity ochranárov a význam tohto dokumentu v kritike vtedajšieho režimu.

„Formálne sme organizovali veci pod hlavičkou SZM alebo SZOPK, ale robili sme to ako ochranári, veľmi pragmaticky. Nepatrili sme k tvrdému prúdu, k disentu. Milan Šimečka často spomína, že sme režim akceptovali, len sme ho chceli meniť a nepostavili sme sa proti nemu. Podľa neho tam bola ostro vymedzená hranica, za ktorú sme my nikdy nešli. Ja vidím rozdiel v tom, že on ako disident z tej druhej strany musel hranicu vnímať veľmi ostro, ale my sme ju videli oveľa difúznejšie, pretože sme ňou prenikali. Niekedy sa nám nikto nepostavil proti, takže sme mohli veľa vecí spraviť.“

Novembrová revolúcia

V piatok 17. novembra 1989 večer, keď sa v Prahe odohral prvý stret medzi študentmi a policajtmi, bol Juraj na ceste vo vlaku z Prahy do Bratislavy. O dianí vôbec netušil, pretože cez víkend sa vybrali do Bielych Karpát.

V nedeľu po návrate do Prahy, kde pracoval v Národnom pamiatkovom ústave, „zapadol“ do svojich ekologických kruhov. V tom čase nemal v hlavnom meste žiadne kontakty s disidentmi, a tak bol radovým účastníkom ďalších demonštrácií. Boli to preňho hektické dni – z práce bežal na Zelený kruh, potom na demonštrácie, večer o jedenástej domov. A tak dokola.

Keď jedného decembrového dňa v uličke pod Václavákom vyšiel z obchodu, zastala pri ňom čierna Tatra 613. Otvorili sa dvere a uvidel v nej sedieť Ladislava Snopka, Jána Budaja a ďalších známych. Kričali naňho: „Ďuro, musíš sa vrátiť do Bratislavy, čakáme ťa.“

Asi po desiatich dňoch, keď si vybavil „papiere“ v zamestnaní, odišiel do Bratislavy. Jeho prvá cesta viedla do sídla Verejnosti proti násiliu (VPN), vtedy na Jiráskovej ulici. Intuitívne si uvedomoval chaos, aký tam vládol. Každý behal, akoby nikto nič nestíhal, fajčili tak, že pre dym nebolo vidieť, debatovali, vyzváňali telefóny.

Bez akejkoľvek prípravy a odovzdania informácií musel Juraj naskočiť priamo do tohto rušného diania. Juraj sa ocitol v jednej z popredných „nárazníkových zón“. Neskôr na tieto účely vznikli poradenské centrá VPN, v ktorých boli dobrovoľníci, ale aj psychológovia. Zbierali informácie, s ktorými ľudia prichádzali, chodili na rokovania a výjazdy do regiónov. Dnes to hodnotí ako nepripravenosť, ktorú bolo vidieť až do prvých slobodných volieb.

„Na jednej strane tam ľudia boli vďaka svojim morálnym postojom a tomu, čo urobili predtým. Ale nik nevedel, ako fungujú ministerstvá, ako funguje vláda, aký je rokovací poriadok v národnej rade. Ale v porovnaní s Maďarskom, kde boli pripravení, s Poľskom, kde opozícia vyrástla z organizovaných odborov, myslím, že VPN-kári obstáli veľmi dobre.“

Za ďalší nedostatok považuje nedisciplinovanosť. Veľa sa hovorilo, ale nestanovovali sa úlohy ani termíny.

„Podľa mňa je to zázrak, že sa do roku 1992 udržala kontinuita morálnej autority VPN voči verejnosti, že sa sformulovalo 12 bodov, ktoré 25. novembra VPN vypustila, a až na odluku cirkvi od štátu a spravodlivé federálne usporiadanie Čiech a Slovenska sa všetko podarilo veľmi rýchlo uskutočniť.“

Revolučná fáza sa podľa neho zavŕšila menovaním Václava Havla za prezidenta.

Po revolúcii

Za mýtus považuje Juraj názor, že VPN-kári nešli do politiky. Mnohí sa dostali do kresiel poslancov Federálneho zhromaždenia či Slovenskej národnej rady, na pozície ministrov a námestníkov. Upozorňuje, že sú ľudia, ktorí sa o to nikdy nepokúsili – Martin Šimečka, Fedor Gál, on samotný a ešte asi dvaja.

Za kľúčový moment pri zostavovaní nového vedenia štátu považuje to, že Československo prijalo maďarský či poľský model, keď nové usporiadanie má byť vecou dohody s odstupujúcou mocou.

Prípravu prvých slobodných volieb považuje Juraj taktiež za prácu na poslednú chvíľu. Spomína na epizódu, keď do VPN prišiel poradca z Veľkej Británie, no jeho jediná rada – „berte Mečiara za šéfa kampane“ – neuspela a asi po týždni sa vrátil domov.

Potom to do rúk vzala skupina ľudí – politológ Michal Horský, Martin Bútora, Juraj Mihálik a aj Juraj Flamik. Chodili na výjazdy, agitovali. Vtedy vydaný volebný program VPN Šanca pre Slovensko, tenká brožúra, je podľa Juraja dodnes najlepší politický program, keďže bol reformný a koncepčný.

Samotnú kampaň považuje za chaotickú, priznáva, že ju robiť nevedeli a podliehali ilúzii, že stačí prísť medzi ľudí. Hoci napokon sa to podarilo a VPN prvé slobodné voľby vyhrala.

Život po voľbách

Juraj po prvých slobodných voľbách pôsobil ako predseda koordinačného centra VPN. Koncom roka 1991, keď jeho zdravie neunieslo množstvo stresu, strávil niekoľko dní v nemocnici. Začiatkom nasledujúceho roka sa jeho pracovný pomer vo VPN skončil. Nastúpil do funkcie poradcu podpredsedu vlády Martina Porubjaka. Po pár dňoch, ešte v januári 1992, dostal ponuku od Ernesta Valka, ktorý bol zvolený za predsedu Federálneho ústavného súdu v Brne, na pozíciu šéfa kancelárie ÚS.

S manželkou a prvou dcérou sa teda vo februári 1992 presťahovali do Brna. Zamestnanci Ústavného súdu neverili, že dôjde k rozpadu republiky. Medzitým sa o tejto téme začali rozhovory medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom.

Po rozpade federácie Juraj aj s rodinou ostal žiť v Brne. Svoje prípadné zotrvanie vo funkcii aj na českom ústavnom súde prerokovával s Otakarom Motejlom, predsedom Najvyššieho súdu, ktorý mu povedal: „Kdyby jste se alespoň nejmenoval Juraj.“

Vtedy si uvedomil, že so slovenčinou sa na Ústavnom súde ČR neuplatní. Tým Juraj skončil vo verejných funkciách.

Prácu našiel v projektovej organizácii, zaoberajúcej sa územným plánovaním a územnými systémami ekologickej stability. V roku 1996 však predseda vlády Václav Klaus vyhlásil program „utahování opasků“ a všetky peniaze verejnej správe pre územné plánovanie škrtol.

Organizácia tak zostala úplne bez peňazí a zamestnanci bez práce. Juraj sa teda vrátil k ochranárskym koreňom a nastúpil do ekologickej Nadace Partnerství, kde pracuje dodnes.

V januári 2018 prevzal Juraj Flamik štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Foto – tasr

Paralely so súčasnosťou

V novembri 1989 sa do čela revolučného hnutia dostali ľudia, ktorí na to mali jedinú kompetenciu – morálny kredit, čisté svedomie a odvahu. A v tom vidí Juraj paralelu so súčasnosťou – po tridsiatich rokoch súčasná nespokojná generácia akoby vyšla z rovnakých pozícií.

Keď sa vo februári 2018 začali veľké mítingy, Juraj čakal, s akým programom príde hnutie Za slušné Slovensko. Neprišli síce podľa neho so žiadnym „revolučným“ programom, ale to by do demokratického režimu ani nepatrilo.

A v tom je rozdiel oproti roku 1989. Vtedy sa revolučným programom menil režim, dnes mladí ľudia rešpektujú demokraciu a požadujú fungovanie jej inštitúcií.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie