S vojnovým Slovenským štátom nesúhlasili všetci. Mnohí proti nemu bojovali
Vojnový štát od prvých dní prenasledoval tisíce skutočných odporcov, ale aj úplne nevinných. Od prominentov až po dnes bezmenných ľudí.
Už po vzniku slovenskej autonómie boli zakázané iné politické strany ako HSĽS. Preto keď 14. marca 1939 vznikla samostatná republika, mali sme tu vládu jednej strany.
Prešlo iba desať dní a 24. marca táto vláda vydala nariadenie, po ktorom vznikol takzvaný zaisťovací tábor v Ilave. Do roku 1944 ním prešlo vyše 3500 ľudí, ktorých štát považoval za svojich nepriateľov.
Bez príčiny a súdu
Špecifikom tábora bolo, že v ňom ľudia končili aj bez súdu a bez toho, aby vedeli, na ako dlho tam zostanú. Keďže neexistoval rozsudok, neexistoval ani termín vypršania trestu.
O tom, ako to v Ilave vyzeralo, vieme vďaka bývalej väzenkyni Márii Janšákovej, ktorá o svojich skúsenostiach krátko po vojne napísala, a historičke Maríne Zavackej, ktorá jej zabudnuté spomienky pred pár rokmi znovu objavila.
Janšákovú zavreli do Ilavy a nevedela prečo. „Bože, prečo musím trpieť? Čo som vlastne spravila?“ opisovala svoje myšlienky. Nikto jej nedával odpoveď. Až raz jej vyšetrovateľ povedal: „Rád by som vám to povedal, milosťpani, ale sám neviem prečo. Veď niečo priznajte, budete mať nižší trest.“
Pani Janšáková pritom bola katolíčka a manželka muža, čo bol ešte za Uhorska osem mesiacov vo väzení za články o Černovej. Neurobila nič – to len jej manžel bol v očiach vládnucej strany nepohodlný.
Samozrejme, ľudáci prenasledovali protivníkov aj tradičnejšími metódami pomocou súdov. Historik Marek Syrný urobil štatistiku, podľa ktorej 56 percent z takto prenasledovaných dostalo tresty od dvoch do šiestich mesiacov za mrežami. Nad päť rokov iba málokto. Syrný to pripisuje aj miernosti súdov, ktorá môže mať pôvod v tom, že sudcovia študovali a začínali kariéry v demokratickom Československu a s novým režimom sa nestotožnili.
Boli takí, čo na svoju benevolentnosť doplatili. Keď po potlačení SNP neodsúdili organizátorov na smrť, Nemci sa postarali, aby išli do koncentračného tábora sudcovia.
Prejavy nespokojnosti so situáciou na Slovensku boli rôzne a prišli hneď po vzniku samostatného štátu. V roku 1939 sa v Ružomberku vzbúrila
