Počas vojny sa na Slovensku nekonal hospodársky zázrak

Na pochopenie pomerov, v akých fungovalo hospodárstvo vojnového štátu, treba začať s opisom jeho dominantného obchodného partnera. Nacistické Nemecko odoberalo 85 percent slovenského exportu a 75 percent dovozu na Slovensko bolo z rovnakej adresy. Ak je nejaká krajina takto jednostranne závislá od inej, predstavuje to pre ňu veľké riziko.

Nemecko patrilo medzi štáty, ktorým medzivojnová hospodárska kríza ublížila najviac. Adolf Hitler využil nespokojnosť miliónov nezamestnaných, aby sa dostal k moci. Keď ju už mal, pomerne rýchlo z ekonomiky zmietanej obrovskou nezamestnanosťou spravil hospodárstvo, ktorému chýbali zamestnanci. Dodnes sa nájdu ľudia, ktorí mu to pripisujú k dobru. Ľudia predsa mali prácu a ich životná úroveň sa zvýšila.

Nacisti to však nedosiahli vďaka umnej hospodárskej politike, ale totálnou militarizáciou spoločnosti.

Hitler sa cieľavedomo pripravoval na vojnu. Aby ju mohol viesť, potreboval milióny vojakov, ktorým by inak musel dať inú prácu. Takto nemusel. Pre milióny vojakov potreboval zbrane. V zbrojovkách vďaka tomu dostali prácu ďalšie masy ľudí. Ďalší sa zamestnali pri nákladnom budovaní infraštruktúry (napríklad známe diaľnice).

Všetko toto stálo štát veľmi veľa peňazí, ktoré Nemecko nedokázalo slušne zarobiť. Keďže ekonomika nie je perpetuum mobile, Hitler chýbajúce peniaze musel zohnať inde. Jedným z dôležitých motívov jeho počiatočných agresií preto boli zlaté rezervy podmanených štátov. Začalo sa to Rakúskom a Československom, ktorému nacisti ukradli desiatky ton zlata, následne použité na financovanie vojny, a pokračovalo ďalšími.

Takže keď 14. marca 1939 vzniklo samostatné Slovensko, jeho rozhodujúcim obchodným partnerom bola agresívna veľmoc na pokraji vojny a vo veľkých hospodárskych problémoch, ktoré skrývala navlečením mužskej populácie do uniforiem. Pri povahe nacistického režimu bolo zrejmé, že takéto partnerstvo nemôže dlhodobo fungovať k obojstrannej spokojnosti.