Denník N

Máme vynikajúcich umelcov, ale chýba im lepšie zázemie, hovorí galeristka Gabriela Kisová

Galeristka Gabriela Kisová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Galeristka Gabriela Kisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Začiatkom roka skončila svoju činnosť bratislavská galéria Krokus, ktorá sa stala jedným z najdôležitejších bodov súčasného umenia na domácej scéne. Desať rokov ju viedla kunsthistorička a galeristka Gabriela Kisová.

V rozhovore sa dočítate aj to,

  • ako sa podľa nej zmenila umelecká scéna za desať rokov
  • prečo na Slovensku takmer nemáme ženy – zberateľky umenia
  • kedy budú slovenských umelcov a umelkyne poznať aj v zahraničí
  • či deti rozumejú súčasnému umeniu
  • o čom svedčí aktuálna debata o Kunsthalle

Aká je to skúsenosť – viesť desať rokov súkromnú galériu v slovenských podmienkach?

Dobrodružstvo. Krokus bol v roku 2008 jednou z prvých galérií, ktoré sa snažili zavádzať štandardy, aké sú v zahraničí úplne bežné. Kontinuálna tradícia súkromných galérií u nás neexistuje, takže v tomto to občas bola priam kovbojka.

Čo konkrétne u nás nebolo bežné?

Prakticky všetko – od dohôd o spoluprácach s umelcami či kurátormi v dostatočnom predstihu, cez kvalitnú prácu s tlačovými materiálmi, ktoré sme všetky prekladali do anglického jazyka, cez rozumnú cenotvorbu zodpovedajúcu veku a pozícii umelcov, profesionálnu prepravu diel až po spôsob pozývania na výstavu a štandardizovanú, profesionálnu komunikáciu so zberateľmi. Na druhej strane som si však uvedomovala, že je to šťastie, lebo keby som ostala v zahraničí, kde som aj študovala, a kde som už mala nejaké skúsenosti, tak by som sa k takejto práci nedostala.

Prečo?

Prostredie súkromných galérií je v zahraničí mimoriadne profesionalizované, panuje tam silná hierarchická štruktúra. Tieto galérie neraz fungujú ako rodinné podniky, spravované druhou či treťou generáciou pokračovateľov. Ja som študovala v Nemecku vedu o výtvarnom umení a dejiny umenia, praxovala som v zahraničných galériách, ale predstava, že by som sa dostala k slobodnému vedeniu galérie a k zodpovednosti za celý jej chod – to je vonku vnímané ako sen.

Z výstavy Klaudie Kosziba Popol a síra v galérii Krokus (2018). Foto – Ján Kekeli

Výstava Františka Demetera NIE ÁNO NIE z roku 2014 patrí k jeho kľúčovým. Foto – Adam Šakový

Z medzinárodnej výstavy Every Other Thing (2018). Foto – Ján Kekeli

Poslednú výstavu mal v galérii Krokus Erik Šille, na fotografii spolu s Gabrielou Kisovou. Foto – Miro Nôta

Ako teda Krokus vlastne vznikol?

Investor z Viedne a milovník umenia Ernst Kreihsler sa rozhodol, že otvorí galériu v Bratislave, a hľadal niekoho, kto by ju viedol. A urobil to spôsobom, ktorý bol pre našu scénu v tom čase veľmi netypický – lebo to urobil transparentne formou profesijnej inzercie. V podstate to bola zhoda náhod, že som sa k tomu dostala práve ja. Krátko predtým som sa po štúdiách vrátila na Slovensko, nemala som tu zázemie, on tu tiež takmer nikoho nepoznal, ale mal nápad a pri ňom sme sa stretli.

Prečo chcel otvoriť galériu práve v Bratislave?

Zdalo sa mu, že Viedeň je dostatočne blízko a že by toto prepojenie Viedeň – Bratislava mohlo dobre fungovať.

S ukončením činnosti ste vydali aj knihu, ktorá mapuje históriu galérie. Ernst Kreihsler v nej má krátky text až na poslednej strane. To je tiež dosť neštandardné na slovenské pomery, nie?

To je ten kultúrny kapitál zahraničných investorov a podnikateľov, ich kultúra podnikania, ale aj filantropia, ktorá sa na Slovensku ešte len teraz začína budovať. A presne s tým súvisí aj jeho rozhodnutie neukazovať na seba a na to, aký má majetok, ale skôr sa snažiť distingvovane a s eleganciou podporovať umenie a byť mecenášom v pravom slova zmysle.

Galéria Krokus

vznikla v roku 2008 so sídlom v bytových priestoroch na Námestí 1. mája v Bratislave, ktoré sa v roku 2013 rozšírili aj o priľahlý suterén – Krokus_PS, kde v 90. rokoch sídlila galéria Gerulata.

V Krokuse bolo za desať rokov existencie viac ako 60 výstav, s viac ako 140 umelkyňami a umelcami z 20 krajín, spolu vydala 9 publikácií.

Medzi najvýraznejšie výstavy galérie patria napríklad „Máš na míň!“ – produkčne náročná inštalácia Monogramistu T.D a Tomáša Džadoňa z roku 2010, Variabilita Turba Svätopluka Mikytu z roku 2014, výstavy fotografky a umelkyne Lucie Nimcovej či inštalácia Františka Demetera NIE ÁNO NIE, ktorá patrí v jeho tvorbe ku kľúčovým míľnikom.

Krokus pravidelne spolupracoval aj s Erikom Šillem, Luciou Dovičákovou, Rastislavom Podobom, Klaudiou Kosziba, Janou Farmanovou, Petrom Kalmusom a ďalšími. Od začiatku prezentoval aj tvorbu umelcov a umelkýň zo zahraničia a pozýval na spolupráce aj zahraničných kurátorov a kurátorky.

V roku 2008, keď vznikal Krokus, ste sa po šiestich rokoch vrátili na Slovensko. Ako ste v tom čase vnímali tunajšiu umeleckú scénu?

Ako veľmi uzamknutú. A v zásade mám pocit, že v tomto sa dodnes veľa nezmenilo. Slovensko je malá krajina, Bratislava je malé mesto a aj umelecká scéna je teda prirodzene veľmi malá. Je tu zopár aktérov, ktorí medzi sebou spolupracujú a niekedy len veľmi ťažko medzi seba vpúšťajú nových ľudí. Ja som však v istom zmysle mala šťastie, mala som galériu a bez ohľadu na to, čo sa dialo okolo, som začala pracovať a mohla som svoju víziu rozvíjať slobodne.

Ako vás na tej malej uzamknutej scéne vtedy prijali?

Najprv som sa síce stretla aj s istým podozrievaním a s neistotou, čo sa to deje, že sem príde niekto zvonka, koho nepoznáme, ale zároveň som vycítila obrovský hlad. Hlad po niečom novom a aj po takomto type galérie, keďže v tom čase niekoľko menších galérií, ktoré však boli dôležitou súčasťou scény, zaniklo. Načasovanie nám teda prialo, a tiež to, že sme svojím zameraním boli ojedinelý úkaz.

Spomínali ste malosť scény, často sa o nej hovorí v negatívnom zmysle, že každý každého pozná a chýba nám nadhľad. Cítili ste v tomto výhodu alebo nevýhodu, že ste prišli zvonka?

V niečom to iste bola nevýhoda, že som tunajšiu scénu nepoznala osobne, ale nezvyknem sa vzdávať a možno mám v sebe aj akýsi dar, že dokážem s ľuďmi komunikovať a spolupracovať. Chvíľu to trvalo, kým som si vybudovala kontakty a najmä dôveru, ale na druhej strane bolo to, že som prišla zvonka, obrovská výhoda, lebo som mala úplne otvorenú myseľ. Na slovenskú scénu som sa mohla pozrieť z inej perspektívy a povedať si – toto chcem robiť a toto nie.

To platilo pri výbere umelcov?

Áno, aj. Urobila som si poriadnu rešerš a v úvode sme si s majiteľom galérie museli niektoré otázky tiež vydiskutovať, lebo na mnohé veci sme mali rozličné názory. Kľúčové však bolo, že som dostala slobodu a dôveru, že sa môžem spoliehať na svoj úsudok, a spätne sa ukázalo, že to bolo dobre. Hneď na druhú výstavu som zaradila vtedy dvadsaťpäťročnú maliarku Jarmilu Džuppovú v kombinácii s talianskou výtvarníčkou Marikou Vicari a výstava veľmi dobre zafungovala a bola komerčne úspešná. Potom nasledovali spolupráce s Luciou Dovičákovou a Erikom Šillem. Obaja boli za výstavy u nás ocenení, vydali sme im prvé katalógy.

Synonymom súkromnej galérie je na Slovensku aj slovo „komerčná“, ale vnímané skôr v negatívnom slova zmysle, akoby umenie, ktoré je na predaj, nebolo dosť kvalitné. Narážali ste aj na predsudky tohto typu?

Áno, samozrejme a najmä v prvých rokoch som počúvala – veď vy ste „iba“ taká komerčná galéria a ja som iba „dílerka umenia“. Predstavovali si nás ako nejaký obchod, kde si človek niečo kúpi za pár eur a ide domov. A to aj na strane niektorých umelcov, ktorí nechápali, prečo by sa o zisky z predaja mali deliť a čo za to vlastne robíme. Myslím, že jedným z dôvodov bola neznalosť a absencia tradície, nedostatok skúseností. Pre mňa však boli vzormi zahraničné súkromné galérie, pri ktorých sa naozaj nedá povedať, že sú to „iba“ komerčné galérie, lebo majú dlhodobo mimoriadne kvalitný program a robia na poli súčasného umenia pioniersku prácu. Ale postupne, napríklad výstavami, akou bol spoločný projekt Dezidera Tótha alias Monogramistu T.D a Tomáša Džadoňa „Máš na míň“! z roku 2010, na ktorú som dodnes mimoriadne hrdá, sme dokázali, že máme víziu, ktorá nie je o zarábaní rýchlych peňazí.

Vylučovalo sa teda u nás to, že galéria môže umenie predávať a zároveň byť aj kvalitná?

Istým spôsobom áno. Asi za to mohlo aj to, že počas deväťdesiatych rokov, divokej privatizácie a mečiarizmu sa slovo komercia totálne sprofanovalo a vždy sa s ním spájalo niečo nekalé a povrchné v akejkoľvek oblasti, kde je jediným cieľom nejako vás obrať o peniaze.

Zmenilo sa to u nás za tých desať rokov, čo vaša galéria fungovala?

Áno, myslím, že zmenilo a že sa to ešte stále aj ďalej mení. Verím, že aj vďaka nám a ďalším galériám, ktoré robia profesionálnu prácu. Lebo aj medzi súkromnými galériami sa ešte dá rozlišovať – niektoré fungujú skôr ako hobby svojich majiteľov, ktorí majú svoje profesionálne zázemie v inom podnikaní. My sme robili galériu ako profesionálnu prácu na plný úväzok a myslím, že aj preto sme dosiahli to, čo sme dosiahli.

Bolo by možné profesionálne viesť na Slovensku galériu, ak by ste aj vy nemali zázemie v rakúskom investorovi?

Oveľa ťažšie. Keď som si za tie roky čítala rozhovory so zahraničnými galeristkami či galeristami, každý z nich hovorí, že potrebujete štartovací kapitál. To neplatí iba v oblasti galérií, ale prakticky hocikde. Ak chcete niečo robiť poriadne, tak aj biznisové poučky hovoria, že potrebujete vstupný kapitál aspoň na úvodné tri roky. Vo sfére umenia a obzvlášť v sektore súčasného umenia, s ktorým sme pracovali my a ktoré je veľmi invenčné, progresívne, a tým pádom aj ťažko obchodovateľné – by som však povedala, že vstupná investícia musí byť ešte vyššia, ideálne na štyri-päť rokov. Ak by sa galerista venoval inej oblasti umenia, ktoré už je overené, napríklad diela už nežijúcich umelcov, tak financovanie je iste o čosi jednoduchšie. Naše financovanie bolo viaczdrojové – sponzorské peniaze, predaj výtvarných diel a dotácie na projekty nekomerčného charakteru.

Hovorili ste, že majiteľovi sa zdalo, že by mohlo fungovať spojenie Viedeň – Bratislava. Fungovalo? Zaujíma rakúskych či akýchkoľvek iných zahraničných zberateľov slovenské umenie a opačne?

Nie, o slovenské umenie nie je záujem. Nikto nevie, kde je Slovensko a Bratislava. Pravidelne som na veľtrhoch súčasného umenia takpovediac s pomocou mapy vysvetľovala, odkiaľ sme. O naše umenie sa zaujíma iba stotina percenta erudovaných ľudí, ktorí sa k nám dostanú a majú sprostredkované informácie. Je to však práca, ktorú musíme urobiť v prvom rade my tu doma na Slovensku. Moja skúsenosť je taká, že väčšina zberateľov uvažuje predovšetkým národne a skupina kozmopolitných zberateľov, ktorí si svoje zbierky budujú globálne, je veľmi úzka.

Čo to pre vás znamenalo?

Veľmi rýchlo sa pre nás vykryštalizovala cieľová skupina – a teda klienti na Slovensku. V princípe to bolo dobre, veď nám išlo aj o to, aby sme kultivovali domáce prostredie a chceli sme, aby si naši umelci našli svojich zberateľov doma. Napríklad pri výstave Františka Demetera v roku 2014 sme dosť riskovali. V tom čase bol málo známy a výstava NIE ÁNO NIE bola síce maliarska, ale pomerne radikálna. Udrela však ako blesk a veľa diel sme predali domácim zberateľom. Na poslednom veľtrhu v Rotterdame minulý rok som na jeho diela zožala veľa komplimentov.

Lucia Dovičáková počas vernisáže svojej výstavy v Krokuse v roku 2016. Foto – Eva Benková

Z výstavy Svätopluka Mikytu – Variabilita Turba (2014). Foto – Boris Németh

Lucia Nimcová a Sholto Dobie: Khroniky (2016). Foto – Adam Šakový

Performance Milana Adamčiaka v roku 2015. Foto – Adam Šakový

Aká je slovenská zberateľská scéna? Väčšinou je zahalená rôznymi tajnosťami a navonok voči verejnosti funguje skôr anonymne.

To sa tiež za tých desať rokov veľmi zmenilo. Kedysi prichádzali zberatelia do galérie takmer inkognito, nechceli sa ani predstaviť, neraz len zašepkali svoje meno, o kontakte alebo vizitke nemohla byť ani reč.

Prečo?

Pretože sa báli. Niektorí z nich majú veľmi slušné zbierky a dodnes sa o mnohých verejne nevie, lebo si to nikdy nepriali. Možno je to dedičstvo minulosti, pretrhnutá kontinuita, a kedysi sa možno naozaj báli povedať, že majú doma dobrého Benku, Galandu či Jakobyho, lebo dnes sú to drahé diela a zberateľské kusy. A myslím, že mnohí ani neboli zvyknutí na osobný kontakt, na partnera či partnerku, ktorá sa s nimi o umení chcela rozprávať. A to nemyslím na umelca v ateliéri, ale galeristu ako arbitra istého vkusu a názoru na umenie.

Mení sa to?

Áno, niektorí zberatelia už vystúpili z anonymity, viacerí zistili, že mecenášstvo zahŕňa aj to, že zbierku je dobré niekde verejne prezentovať. V zahraničí je bežné písať k dielam zapožičaných zo súkromných zbierok na výstavu mená zberateľských rodín. To na Slovensku pred rokmi absolútne neexistovalo. Teraz sme ďalej a už aj u nás nájdeme meno zberateľa alebo aspoň názov súkromnej zbierky. Napríklad v roku 2015 som kurátorovala výstavu Rozum a vzdor vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, čo bola prvá prehliadka diel zo zbierky Dobňák, v ktorej figurujú autori ako Rastislav Podoba, Pavla Sceranková, Eva Koťátková či Radovan Čerevka.

Rodina Zubaľovcov začiatkom roka venovala diela v hodnote 3,5 milióna eur Slovenskej národnej galérii, možno toto považovať za definitívne prelomenie akéhosi úzusu mlčanlivosti a anonymity v prostredí zberateľov?

Rodina Zubaľovcov má v rámci krátkych slovenských dejín pomerne dlhú tradíciu a iste patrí k tým, ktorí k zviditeľneniu zberateľstva pomohli, ale dnes je takýchto ľudí už viac. Každý takýto krok je iste inšpirujúci a bude mať nasledovníkov, lebo sme ľudia a ľudia sú prirodzene zvedaví. Tí, čo majú istý finančný kapitál, sa radi inšpirujú inými, ktorí sú tiež majetní. Peter Paško z Esetu otvoril a prevádzkuje galériu Nedbalka, v Košiciach vzniká ArtHaz, za ktorým stojí košický zberateľ Milan Ház. Rekonštruuje celú budovu, aby tam mohol prezentovať aj svoju zbierku, a to je už istá forma mecenášstva.

Stávajú sa zberatelia odvážnejšími – sú schopní kúpiť aj iné veci ako overenú modernu a maľbu na plátne?

Nechcem byť veľmi optimistická a tvrdiť, že sa to mení míľovými krokmi, ale mení. Na začiatku som asi aj ja mala ružové okuliare a myslela som si, že budeme predávať aj objekty a videá, čo sa mi napríklad podarilo na zahraničnom veľtrhu, ale náš najväčší obrat bol na poli maľby. Neskôr sme realizovali aj predaj inštalácií, prác na papieri alebo fotografie, čo by som po prvých rokoch naozaj nepredpokladala. Jeden z posledných predajov bola práve práca na papieri a aj rámovanie bolo finančne náročné, ale klient to takto chcel a ja som sa tomu veľmi tešila, že investoval prostriedky aj do niečoho iného než oleja na plátne.

Predstavujem si, že keď niekto vedie súkromnú galériu, tak okrem samotnej réžie, produkcie výstav a dramaturgie, ešte musí aj nejako aktívne zberateľov vyhľadávať. Je to tak, alebo chodia sami?

Niektorí prídu sami, ale takých nie je veľa. Aj o tom je práca v súkromnej galérii, môžete ju robiť ako hobby, ale my sme sa snažili robiť ju profesionálne a neustále sa zlepšovať. A k tomu patrí aj to, že zberateľov treba aktívne vyhľadávať, pozývať ich nielen na výstavu, ale aj na privátne prehliadky, posielať im ponuky diel ušité na mieru a komunikovať na úrovni. Je to aktívna práca a vyžaduje komplexné zručnosti. Potenciálni zberatelia, a teda ľudia, ktorí sú majetní, sú zväčša aj veľmi bystrí a potrebujú rovnocenného partnera. Inak, je nutné podotknúť, že ide v našom +prostredí takmer výlučne o mužov.

Nemáme žiadne zberateľky? Prečo?

Je ich veľmi málo a myslím, že to odzrkadľuje našu spoločenskú štruktúru. Prejavuje sa v tom asi najmä to, že muži disponujú vyšším finančným kapitálom. Naši zberatelia boli často majiteľmi firiem alebo výkonnými manažérmi, a ženy sa u nás v kariérnom rebríčku zvyknú ešte stále zastaviť na nižších úrovniach. Ale predávala som umenie aj ženám, zväčša to boli samostatné, sebavedomé ženy podnikateľky. Dodnes však na Slovensku nemáme žiadnu verejne známu zberateľku, ktorá by sa k tomu hlásila podobne ako napríklad Julia Stoschek Collection v Nemecku alebo iné.

Z vernisáže výstavy Petra Kalmusa – Denník hypochondra, 2016. Foto – Adam Šakový

Z výstavy Rastislava Podobu Umelé kvety (2015). Foto – Adam Šakový

Uvedenie publikácie Jany Farmanovej, 2012. Foto – Gabriel Kuchta

Galéria sídlila v prízemnom byte v centre mesta a v priľahlom suteréne. Foto – Adam Šakový

Krokus od začiatku spolupracoval aj so zahraničnými umelcami. Aké majú umelci na Slovensku podmienky na svoju tvorbu? Je to porovnateľné so zahraničím?

Žiaľ, myslím, že na to, koľko máme na Slovensku kvalitných výtvarníčok a výtvarníkov, je tu veľmi slabá inštitucionálna infraštruktúra. Nejde teda ani tak o to, aby umelci a umelkyne na sebe ešte viac pracovali, ale aby sme zlepšili profesionálne prostredie inštitúcií a celkovej infraštruktúry – a teda stavovské organizácie a verejné galérie. Asociácia súkromných galérií vznikla iba minulý rok, Rada galérií Slovenska organizujúca ocenenie Biela Kocka do roku 2018 nemala kategóriu pre súkromné galérie. Dodnes neexistuje zákon o sponzoringu v kultúre, ktorý by pomohol umelcom. Pribudli súťaže, ktoré sa etablovali, ale vezmime si napríklad Cenu Oskára Čepana alebo bratislavský Dom umenia – to sú príklady toho, akoby sme neustále len prešľapovali na mieste a začínali každý rok od nuly. A to je frustrujúce.

Ak ide o bratislavský Dom umenia, kde sídli Kunsthalle, tento rok umelecká scéna opäť bojuje o jej existenciu. O čom to svedčí?

To, že sa vôbec dnes vedie diskusia o Kunsthalle a Dome umenia, je obrovská hanba a zlyhanie politickej reprezentácie. Ukazuje to, ako veľmi sa nezaujíma o istú sféru svojho pôsobenia.

V tomto treba urobiť ešte veľa práce, a potom budú možno aj na zahraničných veľtrhoch umenia vedieť, kde je Bratislava a kde je Slovensko. Lebo to nie je iba úlohou umeleckej scény, to je aj práca politickej reprezentácie a elít, ktoré majú vplyv na financovanie kultúry a na to, či sa nejaká príspevková organizácia zriadi alebo nezriadi, a či bude mať rozpočet schválený a vyplatený v decembri, alebo to nebude vedieť ešte ani v apríli. Nehovoriac o tom, že napríklad Kunsthalle alebo SNG by mohli mať rozpočet schválený aj s predstihom na ďalšie dva-tri roky, aby mohli pracovať na strategických projektoch.

Verejný sektor v tomto oproti súkromnému výrazne zaostáva, galérie sú podfinancované, nemajú peniaze na nové akvizície a na medzinárodné spolupráce. A to by sme ešte mohli hovoriť o zahraničnej kultúrnej diplomacii, ktorá funguje viac-menej iba ad-hoc, chýba jej kontinuita, stratégia a plán, ktorý by sa aj dôsledne napĺňal. Slovenské inštitúty by mali fungovať ako kontaktné body pre živé umenie, a to ich nemáme v najväčších centrách umenia ako New York či Londýn.

Július Koller mal pred troma rokmi veľkú samostatnú výstavu vo viedenskom mumok-u, londýnska Tate momentálne chystá výstavu Marie Bartuszovej, kde už boli vystavené aj diela Jany Želibskej alebo Jozefa Jankoviča, zahraničie reflektuje aj Stana Filka. Všetko sú to však autori, ktorí vstupovali na scénu v druhej polovici 20. storočia a až dnes dobiehajú svetové dejiny umenia. Ako sú na tom naši súčasní umelci, obstáli by vo svetovej konkurencii?

Máme vynikajúcich umelcov, o tom som presvedčená. Vezmime si Luciu Nimcovú či Svätopluka Mikytu, ktorí obstoja v akejkoľvek medzinárodnej konkurencii. Tam naozaj nemusíme debatovať o nedostatku kvality.

To, čo nám chýba, je skutočne najmä infraštruktúra a zázemie – spôsob, ako sa umelec po škole môže dostať k ateliéru, ako môže získavať finančné prostriedky, kde môže vystavovať, kto ho kúpi do zbierky, do akej súťaže sa môže prihlásiť a či z nej bude mať prínos, napríklad v podobe kvalitnej zahraničnej stáže, kde sa o neho postarajú a sprostredkujú mu kontakty.

Čo sa podľa mňa za celých desať rokov takmer nezmenilo, je prakticky nulová medzinárodná mobilita – neexistujú aktívne prepojenia medzi našimi a zahraničnými inštitúciami, nechodia sem zahraniční kurátori a ak, tak je to len výnimočné, prípadne prídu iba za úzkym okruhom ľudí. Máme tu málo zahraničných rezidentov a naši kurátori niekedy nevedia dobre komunikovať v cudzích jazykoch. Potom niet divu, že na svetovej mape umenia chýbame. Často ma hnevalo, keď som sledovala medzinárodné projekty, v ktorých boli umelci z Česka, Poľska, Maďarska, a Slovensko, ktoré leží uprostred, tam chýbalo. V tomto treba urobiť veľa práce.

V posledných rokoch sú to práve malé súkromné galérie, ktoré sa snažia chodiť na zahraničné veľtrhy, robil to aj Krokus, a, napríklad, galéria SODA sa vlani dostala na selektívnu prehliadku veľtrhu Frieze Masters s inštaláciou Stana Filka, čo bol veľký úspech; rovnako galéria Zahorian & Van Espen, ktorá chodí na Art Cologne do Kolína. Ale je to vôbec úloha súkromného sektora – preraziť so slovenským umením na mape svetového umenia?

To nemá byť ani jeden človek a ani jedna inštitúcia, ale celá fungujúca sieť. Hovoríme o vizuálnej kultúre, ktorou sa Slovensko ako štát chce prezentovať, na ktorú je hrdé, a to nezastreší ani jedna súkromná galéria, ani verejná Kunsthalle, ani ministerka kultúry. Táto snaha musí mať širšie základy. Musíme vytvoriť spoločenský diskurz, ktorý to začne pomaly a za pomoci strategických krokov meniť. V tomto bolo veľmi dôležitým krokom zriadenie grantových schém na Fonde pre podporu umenia.

Slovensko vo viacerých oblastiach ukazuje, že sa dokáže veľmi rýchlo adaptovať na nejaký trend a poskočí z nuly na maximálny výkon. Vo výtvarnom umení sa to však zatiaľ nestalo.

Každý zahraničný veľtrh stojí galeristov množstvo peňazí – rádovo hovoríme o tisíckach eur. Nie je to tak dávno, čo vznikali aj medzi súkromnými galériami spory o to, že si na účasť na veľtrhoch pýtajú dotácie z Fondu na podporu umenia, a teda z verejných financií. Ako to vidíte – mal by štát podporovať takúto aktivitu súkromných galérií?

V tomto by sme sa mali učiť od našich skúsenejších susedov. Nie je jedno, na aký veľtrh idete. Napríklad v Rakúsku existuje kategorizácia veľtrhov, zoznam takzvaných áčkových a béčkových veľtrhov, ktoré sú najkvalitnejšie. To je ako premietať film v Cannes. Výška podpory je tak odstupňovaná. Alebo v Maďarsku je to myslím tak, že pred realizáciou projektu dostanete polovicu dotácie a po ukončení zvyšok. Myslím si, že profesionálna prezentácia súčasného umenia na kvalitnom veľtrhu, hlavne ak ide o premiéru, si zaslúži spolufinancovanie zo strany štátu. Treba to však odstupňovať podľa dôležitosti a významu.

Vieme už na domácej scéne, čo je dobré umenie a ako vyzerá súčasné umenie, alebo ešte stále potrebujeme aj akúsi širšiu osvetu?

Potrebujeme, a je to najmä otázka školstva a vzdelávania. Ale nie tak, ako mi to pred pár rokmi líčila moja neter, že sa v škole učili o tom, že impresionisti boli šialení, pretože si Van Gogh odrezal ucho.

Pre mňa bolo v galérii vždy veľmi dôležité, aby k nám neprichádzali iba majetní klienti, čo sú ochotní kúpiť si obraz za 6-tisíc eur. Ako jedni z prvých sme začínali s komentovanými prehliadkami ku každej výstave. V našom špecifickom slovenskom prostredí som mala pocit, že sme neraz ako súkromná galéria suplovali aj funkcie verejných galérií.

Treba povedať, že veľa práce na tomto poli urobila v posledných rokoch Slovenská národná galéria. Ona sa len musí konečne dostavať – lebo to je nonsens, aby sme neboli schopní za toľko rokov zrekonštruovať erbovú inštitúciu, ktorá má zo zákona úlohu spravovať našu vizuálnu kultúru. A hovorí to veľmi veľa opäť o politickej reprezentácii, ktorá si nevie povedať, že je to dôležité. Momentálne sme niekoľko rokov bez stálej expozície umenia 20. storočia, čo je hanba. Je to strata nielen pre divákov, ale aj pre študentov umenia a kunsthistórie, ktorí naše zbierky nepoznajú.

Rozumejú deti umeniu – a aj súčasnému umeniu?

Malé dieťa nevie interpretovať politický kontext umeleckého diela, ale bude schopné vnímať farby, alebo sa bude zaujímať o to, z akého je to materiálu. Možno sa mu zapáči, že v rámci inštalácie sú použité guličky, ale neskôr sa k dielu dá vrátiť a vysvetliť, že konkrétne zvolené farby majú aj nejaký politický význam, a pre dieťa to už nebude absolútne neznáme.

Napríklad na výstave Petra Kalmusa Denník hypochondra v roku 2016 som zažila, ako otvorene deti reagovali na jeho diela, ktoré majú aj politické významy. Moja skúsenosť s divákmi v každom veku bola vždy taká, že keď sa podarí odbúrať strach, tak príde zvedavosť a človek si potom cestu k umeniu nájde. A netreba očakávať, že umelecké dielo pochopíme za tridsať sekúnd. Ak umelec venoval niekoľko mesiacov na to, aby niečo vytvoril, tak nemôžeme – neraz až arogantne chcieť, že to rozlúskneme za tridsať sekúnd.

Robíme to ešte často?

Už sa to zlepšilo, navyše, v galériách už dnes nájdete mediátorov, a teda ľudí, ktorí vám vedia pomôcť, ak to potrebujete. Ja som v našej galérii od začiatku dávala veľký dôraz na to, aby sme mali kvalitnú tlačovú prácu a texty k výstavám, ktoré sú zrozumiteľné. Nemusia to byť presné návody na to, ako diela chápať, ale človek, ktorý príde na výstavu, by mal mať v ruke niečo, čoho sa môže chytiť. A diváci to u nás vždy ocenili – všetky kurátorské texty, tlačové správy, zoznamy diel, pôdorysy výstav a aj fotografie boli vždy transparentne a dostupne zverejnené na webe, čo tu kedysi nebolo štandardom a ani doteraz to nie je samozrejmosťou.

Budete sa ďalej venovať umeniu?

Áno. Rozhodnutie skončiť prevádzku Krokusu bolo osobné a profesionálne, som vďačná za to, že som sa takto slobodne mohla rozhodnúť a ukončiť to takpovediac „v tom najlepšom“ a s čistým štítom. Po tých desiatich rokoch som si uvedomila, že narážam na isté profesionálne limity, a to je pre mňa obmedzujúce. Naďalej chcem ostať pri sprostredkúvaní umenia, ale iným spôsobom.

Čo by ste poradili niekomu, kto uvažuje o založení galérie alebo ju už rozbieha?

Veľkou výhodou je prax. V čase, keď som začínala, mi chýbala osobná skúsenosť z dobre fungujúcej súkromnej galérie. Mala som síce skúsenosti z verejných inštitúcií v Nemecku a vo Švajčiarsku, ale súkromný sektor funguje predsa len inak. Aj keď sa pozriete na mnohé zahraničné galérie, tak vidíte, že ich zakladatelia často začínali v iných galériách, naučili sa, ako toto prostredie funguje, a až potom si založili vlastné.

Gabriela Kisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gabriela Kisová

(1978)

narodila sa v Košiciach. Vyštudovala výtvarnú výchovu na Prešovskej univerzite a sociológiu, vedu o výtvarnom umení a nemeckú literatúru na Universität Konstanz (SRN). Od roku 2007 do roku 2009 pôsobila vo vydavateľstve Kalligram a v roku 2008 spoluzakladala galériu Krokus, ktorú viedla do februára 2019. Externe pedagogicky pôsobila na Fakulte umení v Košiciach a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie