Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: 10. mája, deň, keď zomrel Dominik Tatarka

Foto - ČTK
Foto – ČTK

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

10. mája 1989 som sedel v Budmericiach a dopisoval pre rakúsky magazín pre európsku spoluprácu Pannonia úvahu Osvietený Slovák Dominik Tatarka. Šéfredaktor časopisu György Sebestyén bol maďarský utečenec z roku 1956, vyštudoval etnológiu a písal prózu, žil vo Viedni a Pannoniu vydával v Eisenstadte.

Pannonia bola vlastne synonymom strednej Európy, o ktorej sa toľko diskutovalo a polemizovalo (samozrejme mimo Československa) odvtedy, ako Milan Kundera napísal koncom sedemdesiatych rokov úvahu o strednej Európe medzi východnou politikou a západnou kultúrou.

Rudolf Chmel sa s Györgom spoznal v Budapešti. To, čo by vtedy nebolo možné medzi Viedňou a Bratislavou, bolo možné medzi Viedňou a Budapešťou, a tak vznikol panónsky trojuholník Viedeň – Budapešť – Bratislava.

György navrhol Rudimu spoluprácu na osobnej báze, ale nebola len celkom osobná; Rudo bol už v tom čase nielen predsedom Kritickej komisie Zväzu slovenských spisovateľov, ale aj šéfredaktorom inovovaných Slovenských pohľadov. A my sme skúšali nájsť trhliny v nehybnom československom čase, oproti ktorému bola Gorbačovova perestrojka a glasnosť dierou do sveta.

Obaja sme sa stali členmi redakčnej rady Pannonie a začali pripravovať slovenské číslo. Urobil som výber autorov, básnikov, prozaikov, výtvarníkov, fotografov, etnológov, boli tam Rúfus, ale aj Laučík, Vadkerti aj Štrasser, Strážay so Štrpkom a Igorom Hochelom, z prozaikov Tatarka, Sloboda, Ballek, Habaj, Mitana, Dušek, Grendel, Repka, text k fotografiám Tibora Huszára napísal Eugen Gindl a k Jozefovi Jankovičovi Zuzana Bartošová, etnologička Rasťa Stoličná zinterpretovala panónsky, čiže stredoeurópsky orientovaný Etnografický atlas Slovenska Sone Kovačevičovej.

Rudo Chmel pripomína vo svojom Úvode do pamäti milú scénku, ako nás vtedy ideologický tajomník a člen Predsedníctva ÚV KSS Ľudovít Pezlár podozrieval z toho, že chceme obnoviť monarchiu – mal veru vtedy ten Pezlár správny triedny inštinkt.

Prítomnosť Dominika Tatarku v panónskom výbere nebola vôbec samozrejmá. Bolo to možno vôbec prvý raz, čo jeho meno figurovalo po roku 1970 medzi verejne publikujúcimi autormi. Hranica medzi ním a režimom bola dovtedy nepriepustne nepriestupná.

Ťažkosti s verejným publikovaním nemali však vtedy len disidenti. Mal ich aj Ivan Laučík alebo Jozef Jankovič. Ľady sa však už pohli. Laučíkovi vyšla prvýkrát po osemnástich rokoch básnická zbierka, Jankovič vystavoval verejne sochy v Pezinku, Slovenské pohľady nadviazali kontakt s Ivanom Kadlečíkom a mladým Milanom Šimečkom.

Milan Šútovec s Valérom Mikulom navštívili  Dominika Tatarku a 21. apríla 1989 dostali od neho súhlas na publikovanie Navrávačiek, ktoré dovtedy vyšli len v exile a v disente. Ten dátum nie je zanedbateľný. Znamená, že Tatarka ešte stihol v posledných dňoch života autorsky imprimovať aspoň prvú časť rukopisu.

Navrávačky vyšli totiž na pokračovanie, prvá časť ešte pred Novembrom v siedmom, letnom čísle 1989, druhá po Novembri, v treťom čísle v roku 1990, obe už po Tatarkovej smrti. Vtedy som ešte nevedel, že existujú dve verzie Navrávačiek, osobné svedectvá rozhovorov Evy Štolbovej s Dominikom Tatarkom, ktoré vyšli až v roku 2000 vo vydavateľstve LIC v edícii Norberta Gašaja, a Tatarkova próza, ako ju do monologického prúdu jeho rozprávania prepísali Martin M. Šimečka s Jánom Langošom. Práve tento text vyšiel  ako prvý verejne publikovaný rukopis Dominika Tatarku od roku 1970 v Slovenských pohľadoch.

V Budmericiach som bol prvý raz. Predtým som nesmel, nebol som členom Zväzu spisovateľov. Neľutoval som však, nemal som nijaký vzťah k tomuto druhu výberovosti a potom sa mi už nechcelo, mal som tam pocit akéhosi povinného písania. Okrem toho som nemal zmysel pre familiárne druženie sa spisovateľských ujov a tiet, vytvárajúce v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch falošnú idylu normálnosti.

Prísľubom preferansu ma však zviedli kolegovia Ivan Kusý a Julo Noge. Preferans bol výborný a písalo sa mi dobre, mal som veľkú izbu, vlastný písací stroj, na koberci porozkladané kôpky s knihami a papiermi. Takže vlastne aj ja som si to zlízol od Františka Mikloška, keď sa vyslovil, že podľa neho nevznikol v Budmericiach ani jeden dobrý text.

Článok bolo treba preložiť, odovzdať do tlače, a tak som ako každý deň aj 10. mája od rána pracoval na úvahe o Dominikovi Tatarkovi. Písal som o jeho živote, o jeho včasných snových, surreálnych preludových prózach, a najmä o neskorých autobiografických textoch plných krutých záznamov o krutom svete, ktorý na dvadsať rokov vypudil zo svojho stredu jedného z najvýznamnejších povojnových spisovateľov, ale aj o radosti a šťastia z malého spoločenstva rovnako zmýšľajúcich spisovateľov a umelcov, ktorí sa stali na sklonku života jeho Obcou božou.

10. mája však Dominik Tatarka zomrel. Slovenské číslo Pannonie vyšlo až po jeho smrti, v lete 1989. Nedožil sa už, podobne ako Jan Skácel, novembra 1989 ani verejného publikovania Navrávačiek.

Svoj text o Tatarkovi som ukončil slovami: „Tesne pred smrťou, takrečeno ako vrchol ironického, ale hádam aj nádejného paradoxu Tatarkovho života, nadviazal autor so slovenskou literárnou verejnosťou po dvadsiatich rokoch prvé nitky nového, zdráhavého kontaktu. Tieto nitky sa Tatarkovou smrťou pretrhli. Možno však viedli predsa len k tomu, že pohrobok Tatarka nezanechá po sebe siroty, ktoré nebudú vedieť nič o svojich otcoch a starých otcoch“.

V máji 1989 bol Dominik Tatarka na verejnosti takmer zabudnutý spisovateľ. Umlčaný. Verejne nepublikoval, verejne sa naňho kydala špina. Alebo sa o ňom písalo len medzi riadkami. Aj to bolo niečo, bol to napokon Tatarka, hoci len latentný.

Pamätám sa, že v roku 1983 sa ma pri Tatarkovej sedemdesiatke Pavel Vilikovský, vtedy redaktor časopisu Romboid, pýtal, či by som o ňom nenapísal, ale zišlo z toho, lebo to redakcii napokon zarazili.

Tatarka sa nepoddával,  pred mocou sa na rozdiel od iných nesklonil, ako to od neho vyžadovali doboví kultúrni činovníci s vábničkou možného verejného publikovania. Robili to húževnato po celé tie roky, vedeli, že keď ostáva na Slovensku aspoň jeden významný spisovateľ, ktorý sa nepoddá, vrhá to ostré svetlo na tých, čo sa poddali.

Nebol to však len Vilikovský. Laco Ballek píše vo svojich pamätiach, ako navštívil Tatarku doma a s Vladimírom Petríkom a Štefanom Strážayom tesne pred smrťou aj v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, keď už Tatarka nevstával z postele, v ktorej aj fajčil. Ballek to všetko líči ako zátišie: on sedel na peľasti a Tatarka ho držal za ruku. Vladimír Petrík tam nebol náhodou, napísal potom nekrológ do Literárneho týždenníka, a nebolo to vynútené, preto, že sa tomu už nedalo nijako vyhnúť, ale preto, že chcel. Nebolo to všetko, ale bolo to niečo.

Takýchto stretnutí bolo, pravdaže viac. S Ďurom Špitzerom, Albertom Marenčinom, Mojžišovcami, s Erikou Podlipnou, so slovenskou Mata Hari Natáliou Vadlejchovou, neskôr so Sabine Bollack a s Evou Štolbovou. S českými disidentmi, so Šimečkovcami, s Mirom Kusým a Jánom Mlynárikom, s Františkom Mikloškom, Jánom Čarnogurským, so Silvestrom Krčmérym, Jánom Chryzostomom Korcom, Annou Hlaváčovou, s Danutou Abrahamoviczovou, Michaelou Jurovskou, Hirnerovcami, s Rudavským, do ktorého ateliéru v Podunajských Biskupiciach chodil stružlikať, s Naďou Köhlerovou, Ľubou Lauffovou, Oľgou Kovačičovou, s partiou mladých ľudí z Gorazdovej, s Janom Langošom, s Milošom Žiakom, s Olegom Pastierom, Janom Budajom, ale aj s Agnesom Snopkom, Dušanom Mitanom, s Kyrou Matuštíkovou a Zuzkou Čunderlíkovou, s tými, čo sa s ním nebáli stretávať.

15. mája 1989 Anton Srholec Dominika Tatarku pochoval. V roku 1990 zomrel György Sebestyén. Začal sa Tatarkov druhý, posmrtný  život, rovnako neľahký ako ten pozemský. Prozaický a esejistický čas Dominika Tatarku sa už za jeho života neobnovil. Po smrti, už v slobodnom svete, vyšiel v Arche Démon súhlasu. Oleg Tatarka vydal Písačky a krátky text V ne čase. Ján Mlynárik povydával všeličo a všelijako. Vlado Michal vydal dôležité Tatarkove texty ako Panna zázračnica a Prútené kreslá, ale aj kľúčové autobiografické Navrávačky a Sám proti noci. V LIC vyšli Navrávačky Evy Štolbovej a Písačky s doslovom Michaely Jurovskej, zhodnocujúcom po inštinktívnom Mlynárikovi analyticky Tatarkovu autobiografickú prózu ako vrchol jeho diela.

Tatarkov pozemský čas sa skončil 10. mája 1989.  Čas jeho tvorby má však ešte stále meškanie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie