Denník N

Anne-Sophie Mutter: My umelci nemôžeme zatvárať oči, keď má svet problémy

Foto - Robert Tappert
Foto – Robert Tappert

Bol to úplne iný Mozart, akého môžete bežne počuť. Ohromujúci precíznosťou detailov aj súhrou všetkých muzikantov. Žiadna náhoda – tento orchester je zostavený z hráčov Berlínskej a Viedenskej filharmónie, rovnakú svetovú ligu hrá sólistka ANNE-SOPHIE MUTTER. Nemecká husľová virtuózka prišla na Slovensko po prvýkrát, na pozvanie organizátorov cyklu Gesamkunstwerk. Odohrala tri Mozartove husľové koncerty, všetky spamäti. Pred večerom v Slovenskej filharmónii poskytla exkluzívny rozhovor Denníku N.

Prečo máte slovenskú premiéru až v roku 2019? Doteraz neboli vhodné príležitosti?

Obvykle je to otázka dlhého plánovania. Chcete vidieť môj kalendár? Len v máji hrám s týmto mozartovským programom takmer každý jeden deň. Začíname u vás na Slovensku, pokračujeme do Nemecka, Rakúska, Luxemburska, Grécka a Španielska, v lete mám niekoľko koncertov v USA a v Argentíne, začiatkom jesene hrám na otváracom koncerte sezóny v newyorskej Carnegie Hall. No ešte stále je veľa miest, kde som nikdy nehrala. Medzi nimi aj Bratislava. Moje deti ju poznajú lepšie, majú tu priateľov, študentov medicíny. Prišla som na skúšku pred koncertom o niečo neskôr, lebo som sa poprechádzala po Starom meste. Páči sa mi, dozvedela som sa, že tu hral aj Mozart. No a vidíte, my tu dnes večer hráme iba Mozarta. Sála je veľmi pekná, už sa tešíme na koncert.

Mohli by ste tu hrať celý týždeň, každý večer s úplne iným programom. Prečo ste si vybrali práve Mozarta a výlučne jeho diela?

Mozart bol ikonickou postavou nielen hudobnej histórie, ale aj v rámci husľovej tvorby. Z tohto nástroja urobil v pravom zmysle sólový, vyzdvihol ho ako samostatného partnera orchestra a klavíra, čo potom rozvinul Beethoven do husľových koncertov či sonát. Keď sa pozriete na neskoré Mozartove diela, napríklad sonátu č. 32 pre virtuózku Reginu Strinasacchi, v nej sú už husle úplne na úrovni klavíra, čo bolo veľmi dôležitým posunom v hudobnom myslení. Aj vďaka tomu neskôr Beethoven skomponoval diela ako Kreutzerova sonáta. Mozart bol kľúčovou osobnosťou v mnohých ohľadoch hudobného vývoja, nielen v opere. Bol geniálnym skladateľom a excelentným huslistom.

Hrávate v podstate všetko – barokovú hudbu, klasicizmus, romantizmus, premiérujete skladby súčasných autorov, na jeseň vás čaká open-air koncert z filmovej tvorby Johna Williamsa. Načo je dobrý pre hudobníka taký široký záber?

Vždy sa snažím zväčšovať a rozširovať svoj repertoár. Je to veľmi inšpiratívne a zároveň ma to núti premýšľať inak o repertoári, ktorý už ovládam. Skúsenosti so súčasnou tvorbu vás posúvajú ďalej, rozširujú paletu vašich možností ako umelca a pomáhajú lepšiemu pochopeniu starších diel z nadhľadu. Z toho môžete čerpať veľmi dlho.

Keď sa dnes pozriete na Mozartove partitúry, vidíte tam niečo iné, ako keď ste ich študovali prvýkrát?

Pri čítaní nôt a v porozumení jednotlivých vnútorných hlasov orchestra vám skúsenosť so súčasnou hudbou a jej komplikovanejšími partitúrami umožní detailnejší pohľad. Fascinujúca pri Mozartovi vždy je, že tam máte dostatok nôt vyjadrujúcich to, čo je potrebné vyjadriť. Ale tým, že je skladba tak precízne postavená, každá jedna nota musí byť dokonale vyvážená, a to z Mozarta robí skladateľa náročného na interpretáciu. Je transparentný, jemný, ale zároveň vášnivý. Štruktúra jeho hudby je naozaj priezračná, ako hráč sa nemáte na pódiu kam schovať. Každá jedna fráza musí byť perfektná.

Vaše husle sú staršie ako Mozartove skladby, ktoré na nich hráte?

Áno, moje Stradivárky sú z roku 1705. Ak dobre počítam, hrávam na ne nepretržite už 35 rokov. Samozrejme na nejakú divokejšiu súčasnú hudbu používam modernejšie nástroje. Mám ešte jedny Stradivárky, no tie využívam len minimálne. Nie sú až také dobré. Teda aby ste ma nepochopili nesprávne, vôbec sa nesťažujem. Len chcem povedať, že majú širší zvuk a inú farbu, viac sa hodia na nahrávanie. Keď príde na veľký klasický husľový repertoár, Brahmsa, Čajkovského alebo Šostakoviča, nič sa nepresadí na pódiu s orchestrom tak dobre ako tento nástroj (ukazuje smerom k nenápadnému puzdru).

Foto – Robert Tappert

Anne-Sophie Mutter (1963) objavil dirigent Herbert von Karajan, ktorý ju pozval ako trinásťročnú hrať s Berlínskou filharmóniou. V tejto zostave vznikla aj jej debutová nahrávka, album Mozartových husľových koncertov. Venuje sa hudbe starej aj súčasnej, premiérovala takmer 30 diel, ktoré pre ňu napísali skladatelia ako Sofia Gubaidulina, Witold Lutoslawski, Krzysztof Penderecki, Sir André Previn, Wolfgang Rihm alebo John Williams. V roku 1997 založila nadáciu na podporu mladých hudobníkov, v roku 2011 aj súbor The Mutter Virtuosi, s ktorým pravidelne koncertuje. Okrem mnohých hudobných cien získala aj uznanie za spoločenský aktivizmus.

Podľa čoho si vyberáte, do akého nového projektu sa pustíte?

Snažím sa starostlivo vyberať, ale aj keď sa pre niečo rozhodnem, často sa začnú diať veci samy. Napríklad teraz na leto som si chcela dať pauzu po intenzívnom mozartovskom turné, ale ukázalo sa, že John Williams spracoval šestnásť svojich ikonických filmových soundtrackov a zrazu z toho bude môj nový album a veľký večer na mníchovskom Königsplatzi. Alebo dlho plánovaný tohtoročný koncert k deväťdesiatinám Andrého Previna mal nakoniec úplne inú atmosféru, pretože namiesto oslavy to bola smútočná rozlúčka. Mám rada rozmanitosť, ale zároveň potrebujem dostatok času na poctivé naštudovanie diel, čo je pri mojom intenzívnom cestovaní dosť náročné. Preto som sa napríklad radšej rozhodla posunúť už avizovanú svetovú premiéru skladby Jörga Widmanna o niekoľko mesiacov. Je to kvarteto a súčasná hudba, čo si vyžaduje dvojnásobnú prípravu, aby to vyznelo tak, ako má. Nemá zmysel postaviť sa pred publikum s pocitom, že ste neurobili to, čo ste ako interpret mali. Navyše život prináša aj iné nečakané situácie – ľudia, ktorých milujete, napríklad ochorejú alebo zomierajú. Trvá istý čas, kým sa cez to dokážete preniesť. Nie sme stroje, nemôžeme ísť nonstop na sto percent. To, čo sa deje okolo vás, sa neodráža len vo vašej hudbe, ale aj vo vašom osobnom živote. Milujem koncertovanie a nahrávanie, ale som na svete aj pre svoje deti a pre svojich priateľov. Niekedy je nevyhnutné zmeniť kvôli nim plánovaný program.

Veľa času venujete aj mladým hudobným talentom. Podporujete ich spoločným hrávaním v súbore The Mutter Virtuosi a už vyše dvadsať rokov aj cez vašu nadáciu. Vďaka nej ste objavili aj slovenského hudobníka Romana Patkoló.

On je pre mňa absolútny hrdina. Aký neuveriteľný životný príbeh. Na kontrabas začal hrať myslím až v trinástich a je totálny génius. Myslím to vážne, keby zostal pri husliach, stal by sa Paganinim našej doby. Teraz je Paganinim našej doby na kontrabase. Jednoznačne stojí za renesanciou záujmu o tento nástroj, začína naň hrať veľa mladých muzikantov, aj žien. Prichádzame na to, že ide o cool a úžasný nástroj, ktorý môže mať nielen veľa symfonického repertoáru, ale rovnako veľa aj zaujímavého sólového priestoru.

Ako ste sa s Romanom vlastne prvýkrát stretli?

Jeho učiteľ, profesor Trumpf z Mníchova, mi kedysi poslal videokazetu s odkazom, nech si vypočujem, aký talent práve má. Len krátko predtým som sa rozhodla založiť nadáciu, no s cieľom pomáhať najmä mladým huslistom. Nechápala som, čo mám robiť s kontrabasistom. Ale keď som si tú kazetu pustila, okamžite som spozornela. Keď sme sa s Romanom prvýkrát stretli osobne a zahral mi, bolo to ešte silnejšie. Stal sa jedným z úplne prvých štipendistov nadácie a odvtedy pravidelne spolupracujeme. Som veľmi šťastná, že som ho stretla. Vaša krajina môže byť na neho skutočne veľmi hrdá.

Slovensko ho ešte úplne nedocenilo.

To je zvláštne, v Nemecku napríklad vlani dostal prestížnu cenu ako inštrumentalista roka. Zoberte si len takého Schubertovho Pstruha. Toto klavírne kvinteto existuje v množstve nahrávok, ale Roman dokázal priniesť vlastný pohľad. Niečo o tom viem a nehovorím to len preto, že sme ten album spravili spolu. S Romanom sa vždy robí skvele, je nesmierne muzikálny, zároveň technicky brilantný a veľmi zaujatý pre veci. Veľmi som hrdá aj na našu nahrávku Pendereckého a najmä na dvojkoncert od Previna. Je extrémne ťažké komponovať pre husle a kontrabas, dokopy je to vlastne jeden veľký strunový nástroj s veľkým rozsahom. Roman navyše dokáže robiť fantastické transkripcie, mnohé známe skladby v jeho podaní znejú odrazu úplne sviežo.

Čo sa snažíte odovzdať mladým muzikantom?

Snažím sa s nimi hrať vždy, keď to ide, a okrem hudby sa aj veľa rozprávať. O etike, o živote. Pre mňa byť umelcom znamená byť užitočným členom spoločnosti, konať dobro, deliť sa o svoj talent a skúsenosti s ďalšími generáciami. Mala som skvelých učiteľov a spolupracovníkov, vďaka ľuďom ako Herbert von Karajan som sa mohla stať súčasťou veľkej európskej hudobnej tradície. Vo všeobecnosti vnímam hudbu v spoločnosti ako most medzi rôznymi konceptmi života, medzi rôznymi kultúrami alebo náboženskými vierami. Hudba nás spája. Ak pôjdeme do najstaršej histórie ľudstva, podľa archeológov prvý hudobný nástroj vznikol pred 40-tisíc rokmi. Bola to flauta z kosti, ktorú používali Neandertálci. Z toho je zrejmé, že hudba pravdepodobne existovala už pred tým, ako naši predkovia začali používať na dorozumievanie reč. Hudba je teda kľúčovou ingredienciou pri vzájomnom spájaní ľudí. Dá sa to povedať aj tak, že hudba sa začína tam, kde verbálna komunikácia končí. Jazyk a slová nie sú dostatočne sofistikované a delikátne, aby komplexne vyjadrili celú škálu emócií a nálad. Hudba to dokáže.

Dlho a pravidelne sa venujete aj charitatívnym a benefičným akciám. Je to zodpovednosť umelcov?

Ja osobne cítim veľkú zodpovednosť a povinnosť pomáhať. Mali by to robiť všetci ľudia, ktorí sami nežijú niekde, kde je vojna alebo chudoba. Aj jedným eurom dokážete pomôcť. Napríklad v Jemene v posledných rokoch prebieha humanitárna katastrofa obrovských rozmerov. Sú tam milióny detí vo veku do päť rokov a tehotných žien, ktoré trpia nedostatkom jedla, vody a rôznymi chorobami. Všetky ľudské práva sú tam porušené a môžu za to len ľudia, čo považujem za neúnosné. Nebolo tam tsunami, zemetrasenie, ani iné prírodné katastrofy. V takýchto situáciách už nemôžete len tlačiť na zmenu politiky, dávať pozor, koho volíme alebo čo si kupujeme. My umelci musíme na takéto udalosti poukazovať a pomáhať formou benefičných koncertov a iných charitatívnych akcií. Musíme obetovať svoj čas a niečo robiť, keď sú niekde takéto problémy. Nemôžeme žiť len vo svojom vlastnom svete. Okolo nás žije dosť bohatých ľudí. Po nedávnom požiari parížskej katedrály Notre Dame sa dokázala rýchlo vyzbierať na jej obnovu veľká suma, z ktorej by sa dalo zrekonštruovať niekoľko ďalších pamiatok. Kultúrne dedičstvo je samozrejme tiež veľmi dôležité. Ale nemôžeme zatvárať oči pred tým, keď niekde trpia iní ľudia.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie