Lavrík píše rodákom pre kotlebovcov: Potomkovia hrdých gazdov potrebujú cudzieho richtára?
Kotlebovci žiadne rozumné a uskutočniteľné riešenia na nápravu súčasného stavu nemajú. A o žiadne riešenie problémov im ani nejde.
Milí moji rodní,
úvodom svojho listu vás čo najsrdečnejšie pozdravujem. Ako sa majú naši, sa pýtať nejdem, lebo to viem. Hovoril som s nimi. A dozvedel som sa, že do Štiavnika sa túto sobotu chystajú kotlebovci. Pridu robic poradky, ako sa u nás hovorí. S Ciganami. Farahunami. Morgošami. Lebo že napadli a doráňali dvoch bezbranných mužov. Počas pohrebu. Keď som sa to dozvedel, zahanbil som sa. Moji rodáci, ktorých všade dávam za príklad rozvážneho myslenia a uvážlivého počínania, dopustili takúto nehoráznosť? Na cintoríne?! To sa nenašiel nikto, kto by sa dvoch statočných hrobárov zastal? Neverím, povedal som si a dal som sa do skúmania veci. Jeho výsledkom je tento otvorený list. Verím, že ho dočítate do konca. A že po jeho dočítaní urobíte to, čo uznáte za najlepšie.
Ta ja něznam, co še to tam porobilo, ja som še po tym pohrebe šla pomodlic gu hrobom rodičoch, povedala mi mama. Internetová verzia udalosti, šírená poslancom Národnej rady Milanom Mazurekom, hovorí o napadnutí dvoch bezbranných mužov skupinou asociálov. A o následnom arogantnom správaní polície voči čerstvo pozošívaným obetiam.
Dobre viem, že život v dedine, ktorej obyvateľmi sú aj rómski občania, má svoje špecifiká a komplikácie. Niekedy také veľké, že pre nich ľudia, najmä mladí, odchádzajú žiť inam. Ak hovorím inam, nemám na mysli okresné mesto, ale rovno iný kontinent. Mňa z rodnej dediny neodviedla táto okolnosť, ale práca. No svoje detstvo a mladosť som strávil medzi vami a opakovane sa domov vraciam. Hej, domov. Lebo je to tak, že nech som kdekoľvek a kýmkoľvek, najskôr zo všetkého som vždy a všade chlapec zo Spišského Štiavnika. Hovorím to hrdo a hovorím to zakaždým, keď sa ma na to opýtajú. Aj teraz, keď sa vy musíte rozhodovať, či pred tú poštu v sobotu pôjdete, a ak pôjdete, na ktorú stranu sa tam postavíte, budem o tom hovoriť. Tentoraz v Prahe, počas knižného veľtrhu. Idem tam prezentovať český preklad knihy, pre ktorú sa mi kotlebovci opakovane vyhrážali obesením.
Ako chlapec zo Štiavnika som si aj ja s Cigánmi užil svoje. Veď spolu s vami, rodáci moji. Mali sme ich v triede, škole, linkových autobusoch, posedávali na schodoch pred krčmou. Na tých schodoch, na ktoré ktosi pred rokmi napísal:
