Po porážke Fica musíme poraziť aj seba a ustúpiť prírode
Keď môj strýko Marko pred 30 rokmi hovoril, že revolúcia musí priniesť aj zmenu v našom vzťahu k prírode, nepočúvali sme ho.
Skoro ráno, ešte za tmy, vstal a s miestnymi chlapmi kosí lúky za Vlkolincom. Dávno pred tým, ako sa táto dedina stala svetovým kultúrnym dedičstvom a skanzenom chalupárov.
Len sme prišli a už opravuje strechu v Zaježovej, keď sa tam ešte nepresťahovali mladí hipsterskí Bratislavčania túžiaci po tichu mimo mesta.
Sme na mlyne v Kvačianskej doline, keď tam ešte nechodili rodinky v strieborných teniskách, a pri sviečke nám nadáva, že mucha ani komár sa nemajú zabíjať, lebo sú to rovnako živé tvory ako ľudia.
Mal som to šťastie, že som vyrástol pri strýkovi Markovi. Zblízka som videl legendu slovenského ochranárstva. Opravené senníky, zachránené kaplnky a veľké gaštany, buky, duby, platany, jasene, ktoré donekonečna ošetruje a bráni vlastným telom.
Kto to má počúvať?
Marián Huba je naozajstný ochranár, nie len teoretik. Celý život sa tak správa a sledovať to zblízka nie je len romantické dobrodružstvo.
Jeho súčasťou sú aj roky varovných rečí, zdesenie, kam sa to ľudstvo ženie, a intenzívnych výziev, aby ste ani vy nejazdili autom, neleteli na dovolenku, nekupovali nové veci a nevyhadzovali plast.
Po všetkých tých rokoch je čas povedať, že práve on mal pravdu a my všetci naokolo sme sa mýlili, alebo sme sa aspoň hrali na slepých a hluchých.
Intenzita varovaní odborníkov a panika, ktorú reálne cítia naše deti, sú zrazu také silné, že obava
