Denník N

Tatarkova dvojitá čiara života

Na stretnutí zakázaných spisovateľov v roku 1986 sa nakrúcalo aj video Ať žije Fronda. Tatarka v spoločnosti Edy Kriseovej (vľavo) a autorky scenára, Lenky Procházkovej. Foto – Jitka Vodňanská
Na stretnutí zakázaných spisovateľov v roku 1986 sa nakrúcalo aj video Ať žije Fronda. Tatarka v spoločnosti Edy Kriseovej (vľavo) a autorky scenára, Lenky Procházkovej. Foto – Jitka Vodňanská

Dominik Tatarka, ktorý zomrel pred tridsiatimi rokmi, žil svoj život ako jeden veľký román.

Zdanlivo obyčajný letný večer na prelome 70. a 80. rokov, čas najhlbšej normalizácie. V dnes už neidentifikovateľnom bratislavskom bufete pri zle načapovanom pive vo voskových pohároch sa v pološere v hlúčiku priateľov zblízka pozerám do tváre Dominika Tatarku. Uvážlivo glosuje naše trochu rozbiehavé reči, sme vzrušení jeho prítomnosťou, a hoci sa snažíme pred ním aj trochu predvádzať, najmä počúvame.

Uvedomujem si, že práve mám šťastie zažiť osobne tohto človeka, a hoci sa podobná chvíľa ešte párkrát zopakovala, ani dnes, keď už spomienky blednú a Dominik už nemôže nič potvrdiť ani vyvrátiť, si nedovolím chváliť sa, že som bol jeho priateľom. Neverím, že by si ma niekedy zafixoval viac ako len jedného z hlúčika mojich kamarátov, z ktorých dvaja či traja mali k nemu naozaj blízko.

„Ja som karpatský pastier a zbožňujem všetko, čo je pravé,“ hlásal o sebe Tatarka, od ktorého smrti uplynulo práve tridsať rokov. Tým hrdým karpatským pastierom zostal po celý život, ktorý žil ako jeden veľký román, ako umelecké dielo.

Jeho hrdinom bol jediný syn v obklopení matky a šiestich sestier, študent Sorbonny a Karlovej univerzity, učiteľ slovenčiny a francúzštiny, partizán, oduševnelý propagátor komunizmu a neskôr jeho tvrdý kritik a reformátor. Spisovateľ a v posledných dvadsiatich rokoch života štvanec, ktorého režim za nekompromisne deklarovaný protest proti sovietskej okupácii a neskôr za podpis Charty 77 vymazal z oficiálneho literárneho života.

Asi bola na vine tá moja podvedomá nechuť k školskému povinnému čítaniu, že prvé bližšie stretnutie s Tatarkovým dielom sa netýkalo Farskej republiky či iných kníh z tejto etapy jeho tvorby, ale filmovej adaptácie artistnej novely Panna zázračnica, napísanej ešte začiatkom 40. rokov. Od nej už viedla moja rovnako nadšená cesta k Prúteným kreslám či Démonovi súhlasu, „výkřiku prozření“, ktorým Václav Havel pomenoval tento Tatarkov očistec.

V čase spomínaných vzácnych stretnutí s Dominikom (ako sme mu vďačne smeli hovoriť) on, ktorému režim vzal čitateľov, podľa vlastných slov už existoval len pre políciu. Nezabudnem, ako ešte pár rokov predtým svojou vitálnou prítomnosťou v amfiteátri legendárneho pezinského Koncertu mladosti dodával tomuto podujatiu odvahu a dôstojnosť.

Našťastie Tatarka tvoriť neprestal. Staršie i nové veci, keď sa jeho písanie presunulo k biografickým žánrom, mu vychádzali v exile a samizdate, predovšetkým v edícii Petlice u Ludvíka Vaculíka. Ten svojmu priateľovi, ktorého v známom fejtóne nazval prvým novým Čechoslovákom („veď on predsa býva aj v češtine, českých dejinách a českom myslení ako v druhej izbe svojho európskeho bytu“), vydal Písačky a Navrávačky.

Česká disidentská spisovateľka s vešteckými sklonmi Eda Kriseová objavila kedysi Tatarkovi dvojitú čiaru života, čo sa jej javilo ako prísľub veľmi dlhého života. Keď však o tri roky zomrel, Martin M. Šimečka ponúkol originálne vysvetlenie: Tá prvá čiara je Dominik sám, aký bude v našich spomienkach jestvovať dovtedy, kým budeme jestvovať my, čo sme ho poznali. Ale tá druhá čiara, tá tu zostane navždy.

Teraz najčítanejšie