Denník N

Máme zlé školy s nešťastnými deťmi. Niekde ešte chodia cez prestávky do kruhu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozvrhy sa robia pre školu a učiteľov, a nie pre deti, hovorí Peter Dráľ z občianskeho združenia Nové školstvo.

Deti na Slovensku majú zlé výsledky v medzinárodných porovnávaniach a ešte sú aj v škole nešťastné. To ukazujú údaje OECD.

Vo veľkom prieskume sa pýtali, či žiaci súhlasia alebo nesúhlasia s výrokom, že sa v škole cítia šťastné.

Výsledky z tohto prieskumu spojili s výsledkami medzinárodného porovnávania a zostavili rebríček krajín s najlepšími výsledkami a najšťastnejšími deťmi a najhoršími výsledkami a najmenej šťastnými deťmi. Slovensko sa dostalo do druhého menovaného rebríčka.

Skončilo tak na piatom mieste v hodnotení najnešťastnejších detí v najhorších systémoch. Predbehli nás Katar, Argentína, Cyprus a Grécko.

Zmeniť prestávky

Na to, ako sa deti cítia, vplýva aj to, ako vyzerá vyučovanie. U nás je to na väčšine škôl 45-minútová hodina a 10 či 20 minút voľna.

„45-minútové hodiny boli nastavené podľa krivky pozornosti, ale zaviedli sa s predpokladom, že to je hraničný čas, za ktorým treba pauzu – všetkým,“ hovorí Peter Dráľ z občianskeho združenia Nové školstvo.

Nikto podľa neho neberie do úvahy, že niekedy sa pozornosť stratí po desiatich minútach a inokedy deti dokážu vnímať aj dve hodiny v kuse. Preto dnešný systém dáva len veľmi obmedzené možnosti, ako byť časovo flexibilný a prispôsobovať sa tomu, ako sa správa skupina.

„V materských školách a aj na niektorých základných školách na prvom stupni nie sú klasické vyučovacie hodiny a prestávky. A nielen, že sa zruší zvonenie, ale naozaj sa flexibilne narába s časom,“ hovorí Dráľ.

Na druhom stupni a často už na prvom sa však vyučovanie opäť podľa neho prispôsobí systému. „Lebo ako by sa potom robil rozvrh,“ dodáva Dráľ. To je podľa neho dôkaz, že rozvrhy sa robia pre školu a učiteľov, a nie pre deti.

Viac prírody a pohybu

Preto sa pýtali na workshopoch v slovenských školách, ako by sa ľudia cítili, ak by im v práci každých 45 minút zvonilo. A či pracujú vždy len za stolom a koľko kávičiek majú dovolených v rozvrhu. Alebo či im niekedy našepkala kolegyňa, ako sa vloží obrázok do dokumentu.

Aj vďaka podobným otázkam vytvorili víziu školy v roku 2040 podľa toho, čo by si priali žiaci a rodičia. A mnoho z návrhov sa týka aj prestávok.

Deti by si priali viac prírody. A to nielen v okolí školy, ale aj priamo v škole. „Cez prestávky nemusia byť v triedach a na chodbách, ale chodia von,“ píše sa v návrhu.

S tým súvisia aj oddychové zóny, ktoré by v škole mali byť. „Aj preto sú v detských víziách mäkké koberce, kreslá, sedačky, neraz aj postele, na ktorých si možno zdriemnuť. Máte v nej rôzne priestory, kde sa dá čítať, hrať, rozprávať sa. Je prívetivá, farebná, s množstvom estetických doplnkov, ktoré navrhli a zhotovili samotné deti. Sú tam aj premietacie sály a ateliéry, kde sa môže ktokoľvek realizovať podľa svojho talentu a záľub,“ píšu.

V škole by malo byť viac telesnej výchovy a aj počas iných hodín by mali mať žiaci možnosť hýbať a učiť sa v polohe, ktorá im vyhovuje.

Ešte chodia v kruhu

Takto to však dnes v školách nevyzerá. Väčšinou sú deti počas prestávky na chodbách a nemajú určený program. Napríklad v Levoči v špeciálnej spojenej internátnej škole pre slabozrakých a nevidiacich sa hrajú na „súdnu sieň“ či „rodinné prípady“. „Zlepšujú si svoj herecký talent,“ opisuje Ivan Sakin skúsenosti kolegov z programu Teach for Slovakia.

V Huncovciach zas niekedy spolu s učiteľkou deti tancujú Gangnam Style. V Poprade na Spojenej škole majú deti 30-minútovú veľkú prestávku a majú prístup do telocvične, kde hrajú spolu s učiteľmi basketbal, futbal a volejbal.

V Dobšinej chodia žiaci 1. a 2. ročníka počas veľkej prestávky v kruhu a ostatní majú voľný pohyb po chodbe a do iných tried.

„Ak je pekne, tak všetci chodia von. Cez malé prestávky sú v triedach a tam sa zabávajú skákaním cez gumu, hrajú karty a hry s malými loptami,“ opisuje Sakin, ktorý v Dobšinej učí.

Deti z nižších ročníkov chodia v kruhu podľa neho preto, „aby mali kontrolovaný pohyb a nebili sa a nešantili samy“. Určite by podľa Sakina bolo lepšie vymyslieť niečo bližšie. Dodáva však, že sa týmto trochu predchádza zraneniam.

Učiteľ Vladimír Crmoman zo spojenej školy na Novohradskej v Bratislave hovorí, že deti sa už medzi sebou veľmi nebavia.

„Sú pripojené na niečo – mobil, tablet – alebo niečo šprtajú,“ hovorí. Cez prestávky nemajú povinný program, niekedy sa žiaci stihnú presunúť len do inej učebne.

„Asi by bolo fajn vypustiť ich do parku školy alebo na školské ihrisko, no o tom môžeme len snívať. My totiž nevlastníme ani pozemok školského dvora,“ dodáva. Súdia sa už roky.

Práve viac pohybu deťom chýba. „Toto nám deti povedali na každej jednej škole,“ hovorí Dráľ. Riešením však podľa neho nie je viac hodín telesnej výchovy ani podpora lyžiarskych či plaveckých výcvikov. „Zdynamizovať sa musí celé vyučovanie. V 21. storočí, keď máme byť flexibilní, dynamickí a vynaliezaví, je nonsens vzdelávať tak, že sa celý deň sedí v lavici a počúva.

Pre skvalitnenie času by podľa neho pomohli aj oddychové zóny, po ktorých volajú aj deti.

„V mnohých krajinách priestor dizajnujú podľa potrieb detí, dokonca priamo s deťmi. Osobne som bol v škole vo Veľkej Británii, kde architektonický návrh pripomienkovali samotné deti, a tým sa prispôsobil.“

Keď sa pýtal riaditeľky, či deti navrhli kabinety čo najďalej od tried, povedala, že práve naopak. „Dali nás hneď k sebe, aby sme im boli poruke, keď sa budú chcieť na niečo opýtať alebo s niečím pomôcť.“

Podobné projekty sa robia v USA. V Japonsku napríklad vznikla škôlka, ktorá je vlastne len strecha, nemá steny a deti môžu behať všade a stále.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie