Na čom stojí európsky sen a v čom sa líši od amerického

Autor je historik, Historický ústav SAV

Úspech a šťastie jednotlivca závisia výlučne od jeho vynaliezavosti a individuálneho výkonu, spoločnosť ani štát mu v jeho úsilí nekladú prekážky a neobmedzujú ho. Z umývača riadu prezidentom (alebo aspoň miliardárom). To je v skratke zhrnutie „amerického sna“. Jeho stelesnením sú v neposlednom rade úradujúci a predchádzajúci americký prezident, hoci – ako upozorňuje nemecká historička Aleida Assmannová – veľmi rozličným spôsobom.

Zatiaľ čo Barack Obama symbolizuje vzostup „farebnej“ Ameriky, ktorá bola až donedávna z amerického snívania vylúčená, Donald Trump vystupuje ako klasický americký selfmademan, ktorý na ceste za úspechom nehľadí na obete. Inými slovami, kým Obama bol pre mnohých víťazstvom princípu solidarity, Trump musí čeliť obvineniam z – či už individuálneho, alebo kolektívneho – egoizmu. Obama sľuboval, že nemožné sa stane možným pre všetkých, dokonca aj pre tých, čo Američanmi ešte len chcú byť, Trump zasa oprášil sny o zašlej sláve jediných „pravých“ Američanov („bieli anglosaskí protestanti“).

Assmannová sa zamýšľa nad tým, v čom utópia amerického sna môže byť inšpiráciou pre Európu a Európanov. Američania snívajú predovšetkým o budúcnosti, hoci potenciálne pre všetkých. Americký ideál má navyše silnú príchuť individualizmu, a práve dnes aj v Amerike čoraz častejšie zaznievajú hlasy, že individualizmus bez solidarity ľahko skĺzne k egoizmu. Demokratická participácia a ľudské práva teda majú aj – donedávna usilovne zaznávaný – kultúrny a sociálno-ekonomický rozmer.

Európsky sen má inú históriu. V Európe až donedávna nesnívali iba jednotlivci, ale celé národy. A zatiaľ čo v Amerike nemohli snívať najmä ľudia s „nesprávnou“ farbou pleti, v Európe znamenali sny „vyvolených“ národov a impérií pre porazených a zotročených hotovú nočnú moru. Po druhej svetovej vojne preto Európania snívali hlavne o mieri (a zároveň o sociálnom zmieri).

Základom „európskeho sna“ je podľa Aleidy Assmannovej pamäť