V čom sa môžeme poučiť od Juhoafričanov

Autorka je politologička,
Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií

8. mája na druhej strane sveta Juhoafričania šiestykrát od pádu apartheidu volili v slobodných voľbách. Aj tam, podobne ako u nás, je veľká časť obyvateľstva znechutená vládnucou garnitúrou a korupciou, ktorá v posledných rokoch paralyzovala štátny aparát. V JAR sa k tomu pridáva aj netrpezlivosť zo stále neuskutočnenej pozemkovej reformy, ktorú sľubujú už 25 rokov.

Pocit povinnosti voliť pre staršie generácie vyplýva zo zaviazanosti vodcom hnutia proti apartheidu, ktorí previedli krajinu cez proces vyjednávaní do novej demokracie.

Na tomto odkaze doteraz stavajú najsilnejšie politické strany. Aj počas volebného dňa sa ich lídri, súčasný prezident Cyril Ramaphosa (za Africký národný kongres, ANC) a šéf najsilnejšej opozičnej Demokratickej aliancie Mmusi Maimane, ukazovali v historicky dôležitom Sowete, kde sa odohrávali mnohé protesty proti režimu, odkazujúc na prelomový rok ’94.

Paralelné tranzície

Tranzícia k demokracii v Juhoafrickej republike sa začala takmer zároveň s tou našou. Už pár rokov pred prvými slobodnými voľbami (1994) sa začali vyjednávania medzi Národnou stranou (NP) – vládnucou stranou režimu apartheidu na čele s F. W. De Klerkom – a opozíciou, zastúpenou predovšetkým čerstvo z väzenia prepusteným Nelsonom Mandelom.

Podobne ako u nás to boli okrúhle stoly, ktoré vyústili do niečoho ako vláda národného zmierenia, zložená z menej sprofanovaných lídrov NP a opozičných strán.

Treba však podotknúť, že občianska opozícia, ktorá sa počas vyjednávaní spojila do spoločnej platformy, zastupovala vyše 400 rôznych organizácií – odborov, cirkví, organizácií, hnutí… To je kapitál, na ktorom juhoafrická spoločnosť stavia dodnes.

V prvých slobodných voľbách Mandelov Africký národný kongres suverénne vyhral, keď získal 72 percent všetkých hlasov. Odvtedy vyhral všetky voľby so ziskom 62 až 65 percent hlasov. Dnes je už jednofarebná vláda pri moci dvadsaťpäť rokov a mnohí sú sklamaní nedostatočným pokrokom v odstraňovaní socioekonomických nerovností (JAR je na prvom mieste v globálnom rebríčku v nerovnosti príjmov) a priamym plienením verejných zdrojov počas deviatich rokov predchádzajúcej vlády prezidenta Jacoba Zumu. Teraz je za to ANC trestaná poklesom preferencií, stále však získala pohodlných 56 percent.

Ako znovuzaložiť štát

Juhoafrická republika musela počas tranzície prekonávať neporovnateľne ťažšie výzvy ako my. Okrem transformácie ekonomiky a verejnej správy, ktoré sa týkajú každého prechodu od totalitného či autoritárskeho režimu, si tu museli poradiť i s dedičstvom kolonizácie a vlády apartheidu. Počas nej boli milióny ľudí presunuté v rámci krajiny do rasovo segregovaných území a zbavené mnohých práv. Výzvou bolo aj vyrovnanie sa s obrovskou heterogenitou etnických komunít, jazykov (Južná Afrika má 11 oficiálnych jazykov!) a dedičstvom násilia na oboch stranách.

Je takmer zázrak, že sa krajinu podarilo nielen udržať pokope, ale pomaly aj napriek všetkým škandálom a korupcii posúvať vpred. V iných krajinách by za daných okolností dávno vypukla občianska vojna, krajina by sa rozpadla, vlády by padali jedna za druhou, prípadne by bola nastolená nová totalita. To sa však napodiv v JAR nestalo.

Počas posledných rokov Zumovej skorumpovanej vlády sa zmobilizovala nielen občianska spoločnosť, ale i časť štátnej správy, ktorá má na starosti monitorovanie zložiek výkonnej moci. Juhoafrická ústava patrí k tým najprogresívnejším na svete (aj preto, že vznikala historicky relatívne nedávno) a dáva silnú pozíciu monitorovacím inštitúciám ako Verejnej ochrankyni práv, Národnej volebnej komisii, Komisii pre ľudské práva, Komisii pre rodovú rovnosť, Národnému audítorovi atď.

Ústava sa intenzívne tvorila niekoľko rokov, nadväzovala na rozpracované drafty ANC z čias opozície a exilu a silne stavia na princípoch ľudských práv, nerasovosti, jednotného politického národa zloženého z dúhy národov a národností (je to napríklad prvá ústava vôbec, ktorá explicitne zakázala diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie).

Ulica sa inšpirovala masívnymi študentskými protestmi proti kolonizácii vysokoškolského vzdelávania (tzv. hashtag hnutia ako #RhodesMustFall a #FeesMustFall), za zníženie školného a proti korupcii, ktoré vypukli v roku 2015, a volala po Zumovom odvolaní v celonárodných hnutiach #ZumaMustFall či #UniteBehind a #SaveSA.

Popritom verejná ochrankyňa Thuli Madonselová vypracovala dve rozsiahle správy o korupcii na najvyšších miestach a „obsadení štátu“ oligarchami. Správy ombudsmanky majú obrovskú váhu. Parlament si ich musel vypočuť a – viazaný ústavou – konať v súlade s odporúčaniami v týchto správach a zabezpečiť odstránenie najzávažnejších zistených nedostatkov.

Guptovci, indickí oligarchovia, ktorí obsadili štát, preventívne ušli z krajiny a Zuma stojí pred súdom. Exprezident čelí súdnemu procesu, v ktorom je obvinený z korupcie, výpalníctva a dvanástich podvodov týkajúcich sa 783 podozrivých platieb v súvislosti s lukratívnou zákazkou pre francúzsku zbrojársku spoločnosť Thales (tá sa aj u nás uchádzala o zákazky pri transformácii armády).

Napriek omnoho väčšiemu mocenskému potenciálu (peniaze, ktoré sa točia v korupčných škandáloch v JAR, sú priam nepredstaviteľné) súdy a ústavné inštitúcie opakovane zvládli pokusy o absolútnu uzurpáciu moci a občianska spoločnosť ich podržala na námestiach. Juhoafrická ústava spája politický národ Juhoafričanov v jeho rôznorodosti a nastoľuje pevné základy právneho štátu. Ľudia (dokonca aj tí mladí) si ju cenia a poznajú ju, pretože množstvo združení sa venuje osvete o ústavných a ľudských právach, často v najzapadnutejších kútoch krajiny.

Kapitál do budúcnosti

Mladá generácia – prvovoliči a druhovoliči, takzvaní Born Frees – sa rovnako ako u nás narodila už do nového režimu a tak „nedlhuje“ lojalitu etablovaným politickým lídrom, ktorí odkaz boja proti apartheidu cielene zosobňujú a živia. Nepociťuje teda rovnaký záväzok ako jej rodičia či starí rodičia a má omnoho nižšiu volebnú účasť — šesť miliónov ľudí vo veku do 30 rokov sa na voľby vôbec nezaregistrovalo.

Niet sa čo čudovať, až 27 percent mladých je nezamestnaných (a ďalších 30 percent má len dočasné či sezónne zamestnania), sú svedkami pokračujúceho socioekonomického rozdelenia populácie podľa rasových línií, ktoré sa zatiaľ nepodarilo odstrániť.

Odkaz minulosti, pre nich dávnej ako Napoleon, im nestačí. Mládež síce odštartovala protestné hnutia, pri voľbách však chýba.

Tak ako juhoafrickí, aj tí naši „Born Frees“ boli v posledných dvoch rokoch nasrdení tak, že sa dokázali mobilizovať v rámci protikorupčných pochodov a neskôr, po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v protestoch Za slušné Slovensko. Značná časť tejto generácie však túto mobilizáciu pretavila i do politickej sféry – vznik Progresívneho Slovenska je z veľkej časti výtvorom práve tejto generačnej jednotky. Na rozdiel od JAR, kde sa protesty pretavili do apatie a antisystémového nastavenia značnej časti mládeže, je to sľubný investičný kapitál do budúcnosti.

Netreba zabúdať na kotlebovskú mládež – aj tá je súčasťou generácie Born Frees, je rovnako mobilizovaná a ešte aj volí. Naša mladá generácia je teda „prebudená“ (iste, nie všade), ale silne rozštiepená. Mladí sa však angažujú aj v iných oblastiach, kde sa donedávna motalo len zopár mimovládok – predovšetkým v ochrane životného prostredia. Zdá sa, že kvalitatívne iné sociálne cítenie môže prispieť aspoň k posilneniu občianskej spoločnosti. Môžeme tak snáď dúfať, že aspoň z tejto sféry budeme schopní trochu viac strážiť vládnu moc.

V porovnaní s JAR je však zásadným problémom právny štát. Súdnictvu málokto dôveruje, verejná ochrankyňa práv je napriek výbornej práci parlamentom viac-menej ignorovaná, ľudskoprávna tematika je v štátnej agende odsúvaná nabok ako akási nepríjemná povinná jazda. Naša ústava etnicky rozdeľuje už vo svojej preambule (my, národ slovenský… a zástupcovia menšín) a zmeny ústavy pokračujú v rozdeľovaní na základe sexuálnej orientácie. Ak by Juhoafričania mali k dispozícii náš ekonomický stupeň ekonomického a sociálneho rozvoja, boli by dnes ešte omnoho ďalej. Naša demokracia sa však pri každej kríze otriasa vo svojich krehkých základoch.