Denník N

Prežila tábor v Dubnici: Nemci pekné ženy znásilňovali, chorých na týfus strieľali

Mária Kormanová. Foto - Post Bellum
Mária Kormanová. Foto – Post Bellum

Máriu Kormanovú odvliekli aj s rodinou do Zaisťovacieho tábora pre Cigánov. Opisuje hlad, týranie, mučenie aj popravy.

Do Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom posielali počas 2. svetovej vojny Rómov z celého Slovenska. V tomto jedinom rómskom koncentračnom tábore, ktorý na Slovensku existoval, sa na sklonku roku 1944 tiesnili stovky ľudí. Krutosť dozorcov dopĺňal hlad, zima a príšerné podmienky.

Niet divu, že tu na začiatku roku 1945 vypukla epidémia škvrnitého týfu, ktorú nacisti vyriešili po svojom – popravou desiatok chorých. Na rómsky holokaust na Slovensku spomína Mária Kormanová.

Nebezpečenstvo, ktoré nepominulo

Mária Kormanová sa narodila v rómskej osade v Dlhej nad Cirochou. Jej otec pracoval ako kováč a vážili si ho Rómovia (bol tzv. báro – predseda osady) aj miestna samospráva.

So svojím okolím mala rodina dobré vzťahy, vďaka ktorým sa k nim včas dostalo varovanie pred chystaným nemeckým zákrokom na osadu. Kormanovci spoločne s ostatnými obyvateľmi osady ušli do lesa.

„Mama pracovala na fare a tam jej jedna pani poradila, aby sme sa ukryli. Najprv sme sa mesiac schovávali v lese. Mama chodila po žobrote. Mala takú zajdu a do toho nám ľudia dávali veci. Videli nás bosých a ľutovali nás, tak nám dávali jedlo. Otec postavil z dreva prístrešok, pod ktorý nás uložili.“

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Po niekoľkých týždňoch si mysleli, že nebezpečenstvo pominulo a môžu sa vrátiť domov. „Otec hovoril, že by sme sa ešte nemali vracať, že nikto nevie, čo sa môže stať. Mama a my ostatní sme už mali toho spania vonku pod chatrčou dosť, a tak sme popoludní vrátili domov. Na druhý deň o tretej ráno sa už strieľalo. Po ceste k nám sa muselo prejsť cez lávku. Teraz tú vodu prechádzali tankami. Obkľúčili nás a všetkých naložili na vozy, ktorými nás odviezli do Humenného. Tam sme kúsok od vlakovej stanice tri dni obkľúčení čakali na vagóny. Tretí deň prišli, naložili nás a odviezli do Dubnice nad Váhom.“

Osadu Nemci zlikvidovali 2. novembra 1944. V Humennom sa stretli s Rómami z iných osád.

Peklo

Bývali v nízkych podlhovastých barakoch. Spali buď na zemi, alebo na palandách. Muži, aj Máriin otec, boli oddelení od žien a detí. V tábore boli sústredení aj Židia zo Slovenska, Rómovia zo západného Slovenska či olašskí Rómovia.

Mária so Židmi veľmi neprichádzala do kontaktu, pretože boli ubytovaní v inom bloku. „Boli úbohí. Tí boli týraní ešte viac než my. Raz ich naložili na nákladné auto s plachtou a odviezli. Kam a čo s nimi urobili, to neviem.“

So ženami tam zaobchádzali veľmi bezcitne. „Bolo to kruté, čo robili s našimi ženami. Vyzliekali ich, bili, polievali studenou vodou. To sa nedá vypovedať, čo sa tam dialo. Bolo to hrozné.“

Najhoršie spomienky má na táborového kápa rómskeho pôvodu Farbára, ktorý tyranizoval väzňov a znásilňoval ženy. „Na rozdiel od Nemcov nás mlátil. Či bol za to platený, to neviem. Pamätám sa, že keď som za ním raz šla prosiť o jedlo, tak ma udrel pendrekom, až som spadla.“

Po vojne sa rodine pani Kormanovej podarilo vypátrať jeho bydlisko, ale on už bol v tej dobe po smrti. „Zistili sme to, až keď ho išli bratia s policajtmi hľadať. Dozvedeli sme sa, že býva v Litoměriciach. Bratia našli jeho syna a zbili ho. Veľmi ho zbili, so slovami, že to má za svojho otca.“

Nemeckí vojaci si podľa Máriiných spomienok vyberali pekné ženy a znásilňovali ich. „Viete, najprv to boli pekné dievčatá. Ako moja švagriná, to bola krásavica. Bola v piatom mesiaci tehotenstva, keď ju chytili a znásilnili, a tá tam aj zostala…Bola to hrôza. Keď Nemci uvideli pekné dievča, tak ju chytili a zatiahli dolu, kde bol taký kryt, a tam ich znásilňovali. Pekné dievčatá sa potierali sadzami, aby si ich nevybrali.“

Hlad a týfus

Strava v tábore nebola dostačujúca. Pre Máriinu mamu bolo veľmi ťažké zohnať jedlo pre svoje deti. „Keď dostala štvrť chleba a bolo nás tam osem… Čo nám z toho mala dať? Osem krajcov z jednej štvťky nemohla urobiť. Pamätám sa, že v baraku boli kachle. Keď sme cez malé zamrežované okno videli, ako nesú na hnoj šupky zo zemiakov, tak som ich nabrala do zástery, čo mi dala mama. Potom sme ich prepekali na tých kachliach a jedli.“

Okrem zbierania zemiakových šupiek, z kompostu blízko kuchyne, mohli ešte podniknúť riskantnú cestu do dediny a pokúsiť sa niečo tam vyžobrať. „Raz nám mama povedala: ,Zober si ten šál a choď.‘ Dole v prízemí boli okná, a keď tam boli dobrí Nemci, tak pustili sestru žobrať do neďalekej dediny. Sestra priniesla veľké množstvo jedla, ale vrátila sa až po tom, čo sa Nemci vystriedali. Na stráži boli akurát tí zlí. Ako tú moju sestru zmlátili! To bolo hrozné. Mala vtedy jedenásť rokov. Vtedy s ňou bola aj teta. Tú zatiahli do márnice a tak ju bili, že jej krik bolo počuť všade.“

Veľmi skoro vypukol v tábore týfus. Tí, čo naň zomreli, boli umiestnení do márnice priamo v tábore. V mylnom presvedčení, že ich odvezú do nemocnice, a tak sa zachránia pred nákazou, bola časť väzňov prinútená vykopať veľkú jamu. Neskôr ich do nej po zastrelení hromadne pochovali. Medzi obeťami boli aj niektorí členovia rodiny Kormanovcov. Tomuto miestu sa hovorilo „údolie“ a dodnes je tam pamätník.

Koniec vojny neznamenal koniec problémov

Tábor v Dubnici nad Váhom oslobodila Červená armáda 8. apríla 1945. Aj potom sa na Slovensku ešte bojovalo a na skupinu Rómov nikto nebral ohľad. „Z lietadiel padali bomby. Báli sme sa, že nás zabijú, tak sme sa schovávali. Boli to Rusi. Prišli na koňoch, hádzali nám bonbóny a otvárali lágre, aby sme mohli ísť domov. Šli sme dlho. Otec nám vždy postavil nejaký prístrešok, a tak sme prespávali. Bola nás celá kopa. Otec robil veliteľa, lebo sa bál, aby sa niekto nestratil. Tak sme šli všetci pohromade.“

Pri návrate domov túto skupinu Rómov prepadli nemeckí vojaci. Máriin otec vedel po nemecky, dohodol sa s nimi, porozprával, že ich nechajú na pokoji. Strašnému osudu však neušiel bratranec, ktorého Nemci priviazali za koňa a uťahali na smrť.

„Gadžovia nás domov nechceli pustiť. Mali sme týfus a oni sa báli, aby to od nás nechytili. Otec sa dohodol so starostom, že pôjdeme do Takčína do nejakej parovne a potom sa vrátime domov. Pamätám sa, že sme tam sedeli všetci pohromade a pustili na nás paru. Potom sme prišli domov a tam bolo všetko rozbité.“

Máriina rodina sa znovu zabývala. V roku 1946 však jej brat Jando odišiel do Prahy a krátko nato ho nasledoval zvyšok rodiny. Najprv žili v Hrdlořezoch, kde Mária začala chodiť do školy, ale len na pol roka. Podľa vlastných slov radšej pomáhala zarábať peniaze zberom železa, ktoré s bratom vozili do zberne.

Neskôr sa presťahovali do Jinoníc. Ako osemnásťročná sa vydala za muža, ktorého jej určili. V roku 1955 začala Mária pracovať ako upratovačka v Okresnom podniku bytového hospodárstva, kde pracovala až do roku 1990, keď odišla do dôchodku.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie