Východná politika EÚ nebola úplným zlyhaním, ale Brusel sa do nej nevložil naplno a urobil veľa chýb
Autor je britský novinár a spisovateľ
Máme po desiatich rokoch fungovania Východného partnerstva vôbec dôvod oslavovať? Keď sa pozrieme na Arménsko, vidíme mierny pokrok, ktorého zdroje existujú v samotnej krajine. Lenže Azerbajdžan a Bielorusko sú rovnako ako vtedy autokraciami. Gruzínsko je na ceste späť a Moldavsko je stále veľkou záhadou.
Ukrajine sa v porovnaní s jej vážnym stavom z roku 2009 darí dobre, lenže zaplatila za to ohromnú cenu v podobe mŕtvych a utrpenia obyvateľstva.
Desiate výročie projektu Európskej únie by teda malo byť skôr príležitosťou na smutnú reflexiu a nie na oslavu.
Čo EÚ podcenila
Pôvodná myšlienka, s ktorou prišli Poliaci, Švédi a Česi, bola dobrá. EÚ mala podporovať reformy u svojich susedov, ktorí kedysi patrili do Sovietskeho zväzu, čo im malo priniesť prosperitu. Rozhodnutie o konečnom cieli, teda o členstve v Európskej únii, sa odložilo na neskôr. Lenže všetci sa zhodovali na tom, že približovanie sa k úniovým štandardom bolo samo osebe dobré a otázka členstva v Únii nebola až taká ťaživá.
Jedným z problémov však bolo, že jeden typ politiky mal fungovať hneď pre šesť rôznych krajín, ktoré sa obrovsky líšia svojou veľkosťou, históriou i geopolitickou orientáciou. Druhým problémom bolo, že miestne elity nemali veľkú chuť robiť reformy, ktoré by boli dobré z hľadiska verejnosti, ale už nie z hľadiska ich súkromných záujmov. Toto Európska únia podcenila.
Ešte horšie bolo, že nedokázala prečítať kremeľské úmysly. Naivní eurokrati s dobrými úmyslami považovali Východné partnerstvo za niečo, na čom môžu zarobiť všetci. Lenže bolo isté, že sa Rusi potešia,