Denník N

O malom šťastí v zúfalom nešťastí

Snažím sa správať k ľuďom slušne. Ale neveril by si, čo všetko si človek vypočuje. Nič o mne nevedia. A akoby som bola handra.

Autor je spisovateľ

Mám šesťdesiat, vieš, to je dosť. Muža nemám. Mala som. Kedysi. Ale odišiel. V noci, keď sme spali. Ráno som ešte videla jeho stopy v snehu. Ale nesledovala som, kam vedú. Zostali sme s dcérkou samy. O nej ti ešte porozprávam.

Doktorka ma nechce pustiť do roboty, ale robila by som, to sa neboj. Teda – chcela by som, ale už som stará. A chorá. Rozpína sa mi srdce, mala by som mať už dávno invalidný dôchodok, ale všetko to trvá tak dlho. Naťahujú ma. Asi dúfajú, že sa ho nedožijem. Točí sa mi z toho hlava. Teraz idem na stanicu. Ešte neviem, či skočím do vlaku, alebo podeň. Možno pod. Nemrač sa! Myslím to vážne. Už nevládzem. Neviem si už zaplatiť ani za ubytovňu a teraz odtiaľ musím odísť. A ja by som sa chcela len dobre vyspať. Spať a spať. Aspoň dva dni v kuse.

Moja dcéra? Býva v Bratislave. V takom malom peknom bytíku. So svojou priateľkou. Áno. Ľúbia sa. Nikdy mi to nevadilo, že sa tie dve ľúbia. Keď mala šestnásť, znásilnil ju taký hajzel od nás a nikdy z toho nič nemal, nič sa mu nestalo. Odvtedy nechce chlapov ani vidieť. Keby mohla, poodrezávala by všetkým vajcia. Ledva to prežila, chúďatko. Keď ju teraz vidím, aká je konečne šťastná, veľmi sa teším.

Vieš, tak by som tým dvom dievčatám dopriala dieťatko, tak veľmi by ho ľúbili. Minule som čítala, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie