Denník N

Odomkli sme: Overovali sme päť tvrdení v Kotlebovej petícii za referendum o vystúpení z EÚ

Nie je pravda, že EÚ rozvrátila slovenské poľnohospodárstvo; nie je pravda, že sme prišli o suverenitu; ani nie je pravda, že nás EÚ chce ekonomicky zničiť.

Krátko po britskom referende o vystúpení z Európskej únie oznámila ĽSNS Mariana Kotlebu, že sa pokúsi zorganizovať rovnaké referendum na Slovensku. Ako prvá politická strana tak začala robiť konkrétne kroky k tomu, aby Slovensko opustilo Európsku úniu.

O vystúpení z NATO hovorili už viacerí a medzi nimi aj fašisti zo slovenského parlamentu. Kotleba a jeho ľudia však prví spustili kampaň o „slexite”.

Majú bilbordy so sloganom Najvyšší čas vystúpiť z EÚ! a začali so zberom podpisov za referendum. Na vyhlásenie referenda ich potrebujú až 350-tisíc, s čím môžu mať problém. Vlani hovorili o desiatkach tisícov podpisov, zbierali ich aj na rôznych mestských a dedinských jarmokoch a kultúrnych akciách.

Idú v skutočnosti proti jasnej väčšine obyvateľov Slovenska. V čerstvom Eurobarometri sa na jar 2019 ľudí pýtali, ako by hlasovali v referende o odchode z EÚ: iba 11 percent zúčastnených zo Slovenska povedalo, že by hlasovali za odchod, 69 percent by bolo za zotrvanie v Únii. Najčastejšie by za odchod hlasovali v Česku (24 percent).

Teraz ukážeme päť argumentov, ktoré používa ĽSNS v kampani za vystúpenie z Európskej únie, postupne ich všetky vysvetlíme, ukážeme, čo kotlebovci zamlčali a v čom zavádzajú.

Všetkých päť tvrdení je uvedených v petícii za vyhlásenie referenda, ktorú ĽSNS zverejnila v júli 2016.

1. Právo Európskej únie je v Ústave Slovenskej republiky nadradené slovenským zákonom

Toto tvrdenie je pravdivé, aj v slovenskej ústave sa píše, že „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“.

ĽSNS však už nedodala, že aj Slovensko sa podieľa na vzniku európskeho práva. Všetky európske pravidlá vznikajú tak, že sa na nich musia dohodnúť členské štáty. Väčšinu z nich schvaľujú jednomyseľne, teda aj hlasom Slovenska.

 

2. Stratili sme štátnu suverenitu a samostatnosť, nemáme vlastné hranice

Nie to pravda, Slovensko je naďalej suverénnym štátom. Slovensku vládnu politici, ktorých si volia jeho obyvatelia. Títo volení politici následne zodpovedajú za fungovanie slovenských úradov, školstva, polície, armády, diplomacie a ďalších oblastí. To, že Slovensko napríklad koordinuje svoju zahraničnú politiku so spojencami, je vecou jeho vlastného rozhodnutia.

Slovensko sa tiež slobodne rozhodlo nahradiť slovenskú korunu európskou menou euro, ktorou platíme od januára 2009. Vtedajšie vlády usúdili, že to bude výhodnejšie pre slovenskú ekonomiku, ktorá väčšinu výrobkov exportuje do krajín Európskej únie. Keby si však Slovensko ponechalo národnú menu, Európska únia by to akceptovala. Rovnako akceptovala, že si Česko naďalej ponecháva českú korunu, Poľsko svoj zlotý a Maďarsko svoj forint. Právny záväzok prijať euro síce formálne vyplýva z prístupovej zmluvy bez EÚ, no tento záväzok je bez termínov a Únia ho nevynucuje.

Realitu popiera aj ďalšie tvrdenie, že Slovensko „nemá vlastné hranice“. Slovensko má hranice rovnaké, aké má od svojho vzniku, skončili sa iba hraničné kontroly (vstupom do tak­zvaného Schengenského systému v decembri 2007). Zvlášť vodiči kamiónov museli v minulosti na hraničných priechodoch čakať aj niekoľko hodín, kým ich skontrolovali a pustili ďalej, teraz ich už nezastavuje nikto. Čakať sa musí len na hraniciach s Ukrajinou, ktorá nie je ani v Schengenskom systéme, ani v Európskej únii.

 

3. Nezmyselné príkazy, zákazy a obmedzenia Bruselu rozvrátili slovenské hospodárstvo, najmä poľnohospodárstvo a potravinárstvo

Niektoré smernice Európskej únie môžu byť naozaj pre Slovensko nevýhodné, avšak tvrdenie, že rozvrátili slovenské hospodárstvo, poľnohospodárstvo a potravinárstvo je klamstvo. Fakty sú také, že po vstupe do Európskej únie rástla slovenská ekonomika rekordným tempom, v roku 2007 dosiahla dokonca jeden z najväčších rastov na svete (slovenský HDP vtedy za rok narástol o viac než 10 percent).

Po príchode hospodárskej krízy na jeseň 2008 sa tento rast zastavil. Neskôr sa obnovil, hoci už v nižšom tempe. Aj napriek tomu dosahuje súčasná nezamestnanosť na Slovensku vôbec najlepšie čísla od vzniku krajiny (v roku 2018 klesla na úroveň piatich percent). Na porovnanie: v roku 2003, v roku pred vstupom do EÚ, dosahovala nezamestnanosť na Slovensku 15,6 percenta. To znamená, že pred vstupom do EÚ, keď sa na Slovensko nevzťahovali žiadne „nezmyselné príkazy Bruselu“, bol bez práce zhruba každý šiesty Slovák.

S potravinárstvom a poľnohospodárstvom je to už horšie. Kotlebova strana však voličom zamlčiava, že slovenskí poľnohospodári sa dostali do veľkých problémov už dlho pred vstupom do EÚ. Hlavnú zodpovednosť za to vtedy aj dnes nesú primárne slovenské vlády.

 

4. Ročne do Európskej únie odvádzame viac ako 800 miliónov eur

Toto číslo s prižmúrením očí sedí. Rozpočet Európskej únie funguje tak, že sa naň skladajú všetky členské štáty. Následne sa tieto peniaze rozdelia pre jednotlivé krajiny podľa dohodnutých priorít. Napríklad v roku 2015, krátko pred tým, ako ĽSNS zverejnila svoju petíciu, prispelo Slovensko do európskeho rozpočtu sumou 608 miliónov eur.

V čom je teda zádrh?

Kotlebova strana už voličom nehovorí, že oveľa viac peňazí z Európskej únie na Slovensko priteká. Napríklad v spomínanom roku 2015 Slovensko vyčerpalo z Európskej únie 3,73 miliardy eur, „čistý zisk“ teda dosiahol 3,1 miliardy.

Európska únia totiž funguje na princípe súdržnosti (kohézie), ktorá spočíva v tom, že bohatšie štáty do nej odvádzajú viac peňazí než chudobnejšie (v prepočte na obyvateľa). Slovensko doteraz patrilo k chudobnejším, takže viac dostávalo, než dávalo – bolo takzvaným „čistým príjemcom“. V období 2014 až 2020 môže Slovensko vyčerpať z európskeho rozpočtu o 13,5 miliardy eur viac, ako doň pošle.

Pravdou je, že všetky tieto peniaze vyčerpať nedokáže, za to však už nemôže Európska únia. Opakovane sa totiž stáva, že slovenské úrady alebo firmy si nestihnú pripraviť projekty, ktoré môžu byť z európskych zdrojov preplatené. Bežne sa stáva aj to, že slovenské ministerstvo či štátna firma urobí neférovú súťaž na dodávateľov a európski úradníci potom odmietnu peniaze uhradiť. Ani na tieto súvislosti už ĽSNS voličov neupozorňuje.

 

5. EÚ nás chce zničiť nielen ekonomicky, ale aj sociálne. Pod hrozbou sankcií nám už teraz núti viac ako 120-tisíc imigrantov z Afriky a Ázie!

Prvá časť tejto vety je vyslovený nezmysel. Ako sme si povedali vyššie: práve vstup do Európskej únie slovenskú ekonomiku naštartoval. Naopak, väčšinu 90. rokov minulého storočia domáca ekonomika buď stagnovala alebo upadala.

Migrácia je už komplikovanejšia téma. Isté je, že poplašné správy o „120-tisíc migrantoch z Afriky a Ázie“ sa nenaplnili ani po troch rokoch, odkedy ĽSNS svoju petíciu zverejnila. Migračnú i azylovú politiku si Slovensko riadi samo. Na svojom území akceptuje hlavne ekonomických migrantov z Balkánu, ktorí na Slovensku pracujú ako robotníci.

O 120-tisíc migrantoch pre Slovensko sa ani nikdy neuvažovalo. V roku 2015 bol na stole plán, aby sa takýto počet ľudí rozdelil naprieč všetkými krajinami EÚ, Slovensko malo podľa tohto plánu prijať 1502 utečencov. Vtedajšia slovenská vláda to však odmietla a členské štáty napokon od tohto systému takzvaných povinných kvót upustili.

Témy migrantov sa však ĽSNS, podobne ako niektoré ďalšie strany, nevzdala a naďalej ju využíva na oslovovanie voličov. Napríklad na jar 2019 zverejnila strana video, v ktorom sa opäť snaží zveličovať dosahy migrácie na Slovensko. Poslanci ĽSNS v ňom rozprávajú o uznesení Európskeho parlamentu „o základných právach ľudí afrického pôvodu v Európe“ z konca marca 2019.

Toto uznesenie podľa politikov ĽSNS údajne znamená, že „Európska únia žiada, aby sa naše deti namiesto slovenskej histórie učili o histórii Afričanov“. Vo videu ďalej rozprávajú o tom, že Európska únia údajne požaduje vytvoriť miliardový fond na bývanie Afričanov v Európe. „To znamená, že občania Slovenskej republiky sa budú musieť zbierať svojimi daňami na bývanie černochov v Európe aj na Slovensku,“ zaznie vo videu.

Vďaka týmto a ďalším tvrdeniam malo video na Facebooku 450-tisíc spustení. V skutočnosti v ňom ĽSNS nehovorila pravdu. V citovanom uznesení sa nepísalo nič o tom, že by sa namiesto slovenských dejín mali učiť dejiny Afričanov, ani o posielaní peňazí na byty pre Afričanov. Hlavnou myšlienkou dokumentu bol apel, aby členské štáty zabránili diskriminácii obyvateľov afrického pôvodu.

ĽSNS však v prvom rade zamlčala to, že vo videu rozprávajú o nezáväznom uznesení Európskeho parlamentu. Takýchto uznesení prijmú poslanci aj desiatky za rok. Slovensko k ničomu nezaväzujú, na rozdiel napríklad od európskych smerníc (hovorí sa im aj „nelegislatívne uznesenia“). Pre niektorých politikov sú však takéto dokumenty veľkým lákadlom, aby ich využívali v kampani. Stačí len povedať „toto nám vnucuje Brusel“ a časť voličov to bez ďalšieho overovania prijme ako fakt.

Európska únia

Hoaxy a propaganda

Mýty o EÚ

Teraz najčítanejšie