Neposielajte deti na umeleckú školu len preto, aby sa vyhli matematike, hovorí maliarka Erika Miklóšová
Vyrástla v dome na dedine, na stenách zátišia s lúčnymi kvetmi a jeleňmi, veľká záhrada a rovné polia okolo, až do nekonečna.
V škole ju najviac bavila biológia a geografia. Ani nie tak pre sumár strohých informácií, ale skôr pre tvary, ktoré jej poskytovali. Všetky tie žaby, ryby, cibule, listy a stromy prekresľovala a fascinovalo ju to. Dnes tomu hovorí, že si musela odskúšať spojenie ruky a oka, ako spolu fungujú, oko sa díva a ruka kreslí, a spätne jej jasné, že už vtedy smerovala „ k tichému svetu kresliara, maliara“.
Erika Miklóšová pritom vôbec nie je tichá, jej krajiny sú výbušné, autentické a ľahké, ako aj jej reč, ale k tej ľahkosti ju vraj najviac učia jej študenti – neraz tí najväčší flákači na strednej škole, kam kedysi sama chodila a kde dnes učí.
„Učiť umenie je zodpovednosť. Dnes si spomínam, ako veľa mi niektorí pedagógovia dali, a neviem si predstaviť, že by som to neopätovala, keď má niekto záujem. Aj za cenu toho, že v triede nebude poriadok ani ticho,“ hovorí Erika Miklóšová.
Jej maľby a grafiky ilustrujú celé vydanie novín.
Na začiatku je dôležité nadšenie, ktoré neustáva
Že sa raz opäť ocitne na Strednej umeleckej škole scénického výtvarníctva v Bratislave, kam už raz ako pätnásťročná prišla, neplánovala.
„Mohla som to možno uhrať na nezamestnaného umelca a starajte sa o mňa, ale asi by to nebolo fér – ani voči mojej rodine, ani okoliu, a tak som si raz povedala – choď robiť a išla som,“ hovorí so smiechom.
Keď skončíte vysokú umeleckú školu a chcete sa aj naďalej venovať tvorbe,
