Denník N

Uršuľa Kovalyk: Postavu pankáčky mi nahradila starnúca žena. Aj ona vie byť sarkastická a vtipná

Uršuľa Kovalyk. Foto N- Vladimír Šimíček
Uršuľa Kovalyk. Foto N- Vladimír Šimíček

Písanie je nádherný únik a výborná psychohygiena, hovorí autorka a divadelníčka.

Jej fotografia visela v deväťdesiatych rokoch na dverách košického kníhkupectva Artforum. Zákazníkov vítala priamym pohľadom a vystrihanou hlavou. Od predaja kníh sa Uršuľa Kovalyk rýchlo dostala k ich písaniu a teraz má za sebou dva romány a tri zbierky poviedok. Preložené sú do šiestich jazykov.

Popritom stihla pomáhať týraným ženám, byť sociálnou pracovníčkou v Nota bene a principálkou divadla, ktoré pracuje s hendikepovanými ľuďmi a ľuďmi bez domova. V jej poslednej zbierke poviedok Čisté zviera možno nájsť viacero autobiografických motívov, ktoré sú umne popreplietané s fikciou a fantáziou. Dobrý predpoklad dozvedieť sa viac o samotnej autorke.

Hlavnou postavou titulnej poviedky zbierky Čisté zviera je žena, ktorá pracuje ako opatrovateľka laboratórnych zvierat. Je v tom autobiografický odkaz, no nie je to jediná „zvieracia identita“, ktorá sa s vami spája. Píšete pod pseudonymom, ale niektorí ľudia vás poznajú aj pod prezývkou Vlčica. Odkiaľ sa zobrala?

Vlčica je jediná prezývka, ktorú naozaj milujem. Aj keď v Bratislave je takmer neznáma, pretože som sem prišla už ako Uršuľa Kovalyk. Ale Košičania, ktorí ma poznajú dlho, ma tak zvyknú volať. Tá prezývka siaha do mojich štrnástich – pätnástich rokov. Vtedy som bola vandráčka; v piatok som sa zbalila a vypadla s kamoškami a kamošmi na vander. A každý zvykol mať nejakú prezývku.

Keďže som často bola voči niektorým ľuďom nepríjemná, alebo ako oni hovorili, že som vrčala, tak ma začali volať Vlčica. Ja som, samozrejme, protestovala. Tak si to však ešte viac zapamätali a naschvál ma tak volali. Z niektorých vandrákov sa neskôr stali pankáči, a keďže sme sa kamarátili ďalej, prežila aj Vlčica a žije dodnes.

Zdá sa, že tá prezývka vám nakoniec sadla.

Stotožnila som sa s ňou. V istom momente som si uvedomila, že som naozaj taká. Často som k ľuďom nevrlá. Som stručná a viem byť fakt hnusná. Keď mám s niekým problém, na rovinu mu to poviem. Sú ľudia, ktorí ma majú radi, a takí, ktorí ma neznášajú – a to práve pre túto vlastnosť. Na druhej strane je Vlčica aj nezávislá a slobodná žena, ktorá sa nechce nechať chytiť a skrotiť. Takýto význam je mi tiež blízky.

Foto N – Vladimír Šimíček

Tento motív sa tiež objavuje v jednej z nových poviedok. Hlavná postava spomína na to, ako sa stala slobodnou matkou a dieťa vychovávala nekonvenčným spôsobom. Takúto situáciu ste prežili aj vy. Aké to bolo?

Nebola som slobodná matka, bola som rozvedená. Ale žila som život slobodnej matky. Sama som vychovávala dieťa a starala sa o to, aby sme prežili. Schytala som to úplne perfektne – keď v osemdesiatom deviatom padla totalita, mala som trojmesačného syna. Vo chvíli, keď sa otvorili hranice a všetci moji známi išli spoznávať svet, ja som bola priviazaná k malému dieťaťu. Mala som pocit, že mi niečo zázračné uniká, a musela som sa s tým vyrovnať.

Bola som aj úplne neskúsená – mala som len devätnásť rokov. Vtedy neboli žiadne materské centrá, občianska spoločnosť sa len začala rozvíjať. K tomu sa pridalo to, že môj syn bol hyperaktívny a mal poruchu pozornosti. Dnes tieto deti dostávajú úplne inú pomoc. Mne ho z každej škôlky chceli vyhodiť. Dodnes to mám spojené s veľmi silnou traumou a moje druhé dieťa sa mi narodilo až po sedemnástich rokoch.

Žena v poviedke je okolím vnímaná ako „zlá matka“. Ako to bolo u vás?

Podobne. V istom momente som začala cítiť, a to najmä vo vzťahu k inštitúciám ako škôlka či škola, že sa na mňa vytvára tlak. A podozrievanie, či môj syn nie je hyperaktívny preto, lebo ja patrím k nejakej subkultúre či alternatíve. Lebo som chodila na koncerty, divne som sa obliekala a mala vyholenú hlavu. Bola som iná, ako sa očakávalo, že by matka mala vyzerať. Vždy sa ku mne správali podozrievavo alebo mi na rovinu povedali, že za všetko môžem ja.

Zo strany mojej rodiny tieto tlaky neboli. No pamätám si, že keď som chodila na rodičovské združenia, tak so mnou žiadny rodič nechcel sedieť v lavici.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie