Denník N

Ad.: Ako sa Hitler učil u Marxa a ako to súvisí s dneškom

Autor je historik, Filozofická fakulta UK

Diskusie o nedávnej minulosti – a za takú sa stále pokladá takmer celé 20. storočie – bývajú zriedka nezaujaté. Táto skutočnosť však viac než zo snahy o skutočné poznanie histórie vyplýva z nutkania využiť ju na aktuálne politické boje. To je do istej miery prirodzené, no zároveň škodlivé. Rakúska spisovateľka Ingeborg Bachmannová tento paradox zhrnula v lakonickom konštatovaní: „História je učiteľka, len akosi nenašla žiakov.“

Po roku 1989 sme v súvislosti s dejinami ako prvé objavili teórie totalitarizmu. Antikomunizmus konečne mohol nehatene vyplávať na povrch a pokušenie položiť ho na jednu rovinu s nacizmom, teda s „absolútnym zlom“, bolo také veľké, že mu neodolal skoro nik. Dôkazom je zľudovenie slova „totalita“, aplikovaného na všetko, čo len trochu zaváňalo socializmom. Nik si veľmi nelámal hlavu nad tým, že teórie totalitarizmu boli nástrojom propagandy, hoci aj na tej „správnej“ strane frontu studenej vojny.

Na víťaznej vlne totalitarizmu v 90. rokoch plávali mnohí nielen u nás, ale stále i na Západe. Jedným z nich bol aj britský historik a liberál (dnes, pravda, pod týmto slovom chápeme niečo iné) George Watson. O rozruch sa postaral najmä svojou knihou The Lost Literature of Socialism (Stratená literatúra socializmu) z roku 1998, kde opisoval Hitlera ako socialistu a Marxa, naopak, ako rasistu. Ešte väčšiu publicitu získal svojimi vystúpeniami v dokumentárnom filme The Soviet Story (Sovietsky príbeh) z roku 2008, ktoré sa niesli v podobnom duchu. (Na slovenskej internetovej stránke, ktorá si kladie za cieľ dostať film do slovenských škôl, ho na prvom mieste odporúčajú bývalý prezident Ivan Gašparovič a slovenskí biskupi.)

Aby nedošlo k nedorozumeniu: tieto úvahy nie sú obhajobou komunizmu, ba ani marxizmu, aj keď vždy nemusí ísť o identické javy. Chcem iba poukázať na to, akým spôsobom sa skresľuje história, aby poslúžila ideologickej predpojatosti a čierno-bielemu videniu sveta. Pristavím sa len pri dvoch problematických tvrdeniach, ktoré však dostatočne odhaľujú pomýlenosť snáh „ukázať žiakom skutočnú, neľudskú tvár komunistickej a nacistickej ideológie a ich spoločné korene v marxizme“.

V slovenských prekladoch zobraných diel Karla Marxa a Friedricha Engelsa by ste márne hľadali článok s názvom Der magyarische Kampf (Maďarský boj) zo začiatku roku 1849. Friedrich Engels, ktorý iba pred rokom uverejnil spolu s Marxom Komunistický manifest, v ňom oslavuje hrdinský boj revoltujúcich Maďarov proti cisárskej Viedni, na ktorej stranu sa priklonili aj predstavitelia slovanských národov.

Engels z tohto faktu odvíja úvahy o historickej úlohe európskych národov, ktoré delí na pokrokové (Nemci, Maďari) a spiatočnícke (Slovania). No nielen to. Vychádzajúc z Hegelovej filozofie dejín, Engels odopiera „nehistorickým“ Slovanom právo na existenciu, označujúc ich nevyberane ako „odpadky“ a „ruiny“, ktoré v mene historického pokroku treba pozametať a odpratať.

Akokoľvek nechutne tieto výzvy môžu pôsobiť (v prípade Slovákov sa dajú vnímať aj ako urážka – preto ich naši ideológovia v prekladoch „decentne“ vynechali), odvodzovať z nich spolu s Watsonom návod na Hitlerov holokaust je prinajmenšom rovnako „uletené“. Najprv by totiž niekto musel dokázať, že Hitler čítal nielen tieto riadky, ale vôbec príslušné spisy Marxa a Engelsa, prípadne v čom konkrétne s ich autormi súhlasil. To sa, pokiaľ viem, zatiaľ nikomu nepodarilo a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepodarí.

Druhý príklad sa týka údajného Hitlerovho obdivu Lenina. Watson sa odvoláva na prednášky budúceho šéfa nacistickej propagandy Josepha Goebbelsa z roku 1925 s názvom Hitler či Lenin?, kde vraj vodcu boľševikov vyhlasuje za Führerov vzor. Zamlčuje pritom, že Goebbels koketoval so socializmom iba dovtedy, kým nestretol Hitlera a celkom neprepadol jeho „čaru“. V roku 1925 navyše nacisti prežívali hlbokú krízu a každé porovnanie so známymi radikálmi ich v očiach verejnosti zviditeľňovalo.

S tézou, že fašizmus je vlastne radikálny antimarxizmus, prišiel nemecký historik Ernst Nolte už v 60. rokoch minulého storočia. V 80. rokoch dokonca začal tvrdiť, že Auschwitz bol iba reakciou na gulag. George Watson zašiel ešte ďalej tvrdením, že nacizmus má korene údajne už u Marxa a Engelsa. To je ešte väčšie zjednodušenie ako tvrdiť, že kresťania ako takí môžu za holokaust, pretože nenávisť voči Židom je – skutočne – zakorenená už v evanjeliách.

Východiská zo slepej uličky totalitarizmu pritom boli formulované už dávno. Zlo nemá len jedného pôvodcu, skrývajúceho sa za nejaké masky. Katastrofy 20. storočia mali odlišnú ideologickú motiváciu: nacisti snívali o rasistickom raji pre vlastnú, partikulárnu pospolitosť, holdovali teda pokrútenej predstave „vyvoleného národa“, ktorej konkurentom podľa nich bol ich údajný starozákonný predchodca.

Boľševizmus, naopak, nadviazal na emancipačný diškurz osvietenstva, ktorým chcel oslobodiť utláčanú robotnícku triedu, hoci dodnes trvá diskusia o tom, do akej miery sa boľševizmus spreneveril marxizmu tým, že historický proces umelo urýchľoval v krajine (neskôr v krajinách) bez proletariátu.

Podobne musíme rozlišovať aj medzi podobami, aké na seba vzali vražedné dôsledky oboch ideológií: na jednej strane imperialistická vojna o životný priestor, na ktorej okraji sa praktikuje genocída, na strane druhej eliminácia spoločenských tried (áno, za neskorého Stalina aj národnostných skupín) ako prostriedok modernizácie zaostalej krajiny. Nemecko-izraelský historik Dan Diner v tomto prípade navrhuje hovoriť o „sociocíde“.

Odhliadnuc od týchto pre mnohých azda „jemných“ odtieňov, treba zdôrazniť, odkiaľ momentálne hrozí nebezpečenstvo. Eufória z porážky komunizmu si zaslúžila dávno vyprchať, pretože víťazstvo v studenej vojne sa ukázalo ako všetko iné, iba nie „koniec dejín“, pateticky ohlasovaný v 90. rokoch minulého storočia. Žijeme v rozpoltenom svete, a náš hlavný problém momentálne nie je v radikálnej ľavici. V Nemecku sa dnes opäť diskutuje o krachu demokracie, ktorý vyvrcholil aktom odovzdania moci Hitlerovi zo strany konzervatívnych elít (komunisti boli, pochopiteľne, strašiakom jedného i druhých).

Jedným z prvých dejstiev tejto drámy sa v roku 1922 stalo zavraždenie nemeckého ministra zahraničia Waltera Rathenaua, úspešného podnikateľa židovského pôvodu, ktorý počas prvej svetovej vojny riadil nemeckú ekonomiku a rozhodujúcou mierou prispel k bojaschopnosti nemeckej armády. Atentátnici, militantní radikáli z prostredia, v ktorom vykvasil i nacizmus, však vo svojej konšpiračnej zaslepenosti a nenávisti tieto zásluhy nebrali do úvahy – Rathenau bol pre nich stelesnením „židovského“ rozkladu protiosvietenského a antiliberálneho militarizmu, ospevovania násilia a mužného hrdinstva.

Vtedajší nemecký kancelár Joseph Wirth, člen katolíckej strany Centrum, vo svojom parlamentnom prejave žiadal od poslancov „trpezlivosť, pevné nervy a vytrvalosť aj v čase, keby bolo z osobného a straníckeho hľadiska príjemnejšie zaliezť do kríkov. Vždy demokraciu! No nie demokraciu, ktorá búcha do stola a hovorí: sme pri moci!“. Smerom k nacionalistickým poslancom kancelár Wirth nakoniec vyhlásil: „Tam stojí nepriateľ, ktorý kvapká jed do rán národa. Nepochybujeme: Tento nepriateľ stojí vpravo!“

Teraz najčítanejšie