Neurovedec: Nahrať vedomie do počítača sa nikdy nepodarí

Väčšina vecí, ktoré o ľudskom mozgu vieme, vychádza zo skúmaní poranení a chorôb. Naše vedomosti sú do značnej miery postavené na nešťastí chorých ľudí s poruchami pamäti, zraku či reči. Poškodenia mozgu sú nesmierne zaujímavé, ale nesmieme zabudnúť, že sú za nimi konkrétni ľudia, ktorí prišli o nejakú základnú funkciu, vraví v rozhovore neurovedec Tomáš Hromádka z SAV.

Videli ste naživo ľudský mozog?

Samozrejme.

Čo by sme si na ňom mali všimnúť?

Pre mňa je na živom mozgu zaujímavé, aký je prekvapujúco malý a zvrásnený. Podľa toho, kedy ho vyberiete z hlavy, môžete pozorovať aj rôzne štrukturálne zmeny – starý mozog je napríklad v niektorých oblastiach menší. S istým zveličením by sa snáď dal mladý a starý mozog prirovnať k mladému a starému vlašskému orechu. Rozdiely sú však oveľa zreteľnejšie predovšetkým pri mozgoch ľudí, ktorí trpeli na ochorenie mozgu.

Prečo má mozgová kôra záhyby?

Pravdepodobne preto, aby sa zmestila do hlavy. Ak by ste mozgovú kôru rozprestreli, dostali by ste povrch s veľkosťou 12-palcovej pizze hrubý asi tri milimetre. Záhyby majú aj primáty či ovce.

Niekedy sa hovorí, že mozog je najzložitejším objektom vo vesmíre, keďže obsahuje asi 86 miliárd neurónov a každý z nich môže nadviazať až 10-tisíc spojení. Súhlasíte s tým?

Mozog je najzložitejším objektom, ktorý momentálne poznáme. Ide o jediný objekt, ktorý dokáže spoznávať sám seba a zároveň vie o tom, že sa spoznáva.

Vedomie

Narazili ste na tému vedomia – majú ho aj iné živočíšne druhy ako ľudia?

Celú vec komplikuje, že vedomie dokážeme skúmať iba z pozície prvej osoby. Nedokážeme vnímať vedomie inej bytosti a sledovať vieme iba jeho vonkajšie prejavy. Aj keď je tu zrejme jedna možná výnimka, ktorou sú siamské dvojčatá z Kanady. Tieto dievčatá majú dva mozgy, ale ich podkôrové štruktúry sú prepojené. Zdá sa, že v určitých momentoch fungujú ako dve osobnosti, no inokedy ako jedna. Ako keby boli jedno vedomie. Čo sa týka vedomia, problémom je, že definícia nie je jednoznačná a záleží, či sa pýtate neurológa, filozofa alebo informatika. Skúmať niečo, o čom presne neviete, čo je, je ťažké. Niektorí vravia, že vedomie je epifenomén, čiže emergentná vlastnosť komplexného systému, ktorá vznikne vtedy, keď postavíte dostatočne zložitý systém, akým je napríklad ľudský mozog. No ja si myslím, že to tak nie je.

Čo si myslíte o vedomí vy?

Považujem ho za funkciu mozgu na kontrolu svojej činnosti. V súčasnosti som fanúšikom myšlienky – hoci v budúcnosti sa to možno zmení –, že vedomie slúži ako kontrolný mechanizmus na tvorbu modelov pozornostných mechanizmov.

Čo to znamená?

Náš mozog spracováva obrovské množstvo informácií a vyberá si z nich tie „podstatné“. Základy takejto schopnosti, keď sa na niečo zameriame, má už aj hmyz a z evolučného hľadiska ide o záležitosť starú desiatky miliónov rokov. Uvedený pozornostný systém vytvára model vonkajšieho sveta. No neskôr vznikol meta-pozornostný systém, čiže taký pozornostný systém, ktorý vytvára model iných pozornostných systémov. Podľa mňa prispieva k tomu, že si uvedomujeme sami seba.

Majú teda iné druhy živočíchov ako ľudia vedomie?

Je tu základná bariéra, že iným organizmom môžeme prisudzovať isté kvality iba na základe ich správania. Z vonkajších prejavov sa môžeme iba domnievať, čo sa odohráva v ich vnútri. Možno by sme vedomie mohli prisúdiť primátom, chobotniciam či delfínom, ale v konečnom dôsledku nevieme. Iným živočíchom by som určite priznal pozornostné mechanizmy, ktoré však podľa mňa môžu mať aj počítače. To neznamená, že by mali aj vedomie. Napríklad počítač môže robiť také kroky, aby to vyzeralo, že má vedomie – dokáže ho simulovať –, no to neznamená, že ho aj má. Myslím si, že počítače, ako ich poznáme teraz, nebudú nikdy vedomé, bez ohľadu na výkon.

V čom spočíva rozdiel medzi ľudským mozgom a počítačom?

Pri počítačoch je každá úroveň popisu – tranzistory, kombinácie tranzistorov, mikroprocesory, operačný systém, programovacie jazyky a aplikácie – rovnocenná. Tieto úrovne sú oddeliteľné a ich funkcie sa dajú popísať nezávisle od seba. Pri mozgu je to iné – aj tie „najnižšie“ časti, ako sú bielkoviny, neuróny či synapsie, vplývajú na činnosť celého mozgu. A vedomie naspäť ovplyvňuje mozog samotný. Jednotlivé úrovne popisu mozgu nie sú od seba oddeliteľné.

Vyriešime podľa vás „ťažký problém vedomia“ a pochopíme, ako z fyzickej aktivity v mozgu vzniká niečo také nehmotné, ako je subjektívny zážitok farby či zamilovanosti?

Verím, že áno, a dúfam, že nie. Verím, že raz budeme mať schopnosti, aby sme to pochopili.

Teraz ten problém nechápeme?

Nie, veď ani nevieme dobre zadefinovať, čo je to vedomie. Ľudia sa o tom budú hádať donekonečna. V ostatnom období je populárny napríklad panpsychizmus, že všetko, čo dokáže integrovať dostatočne komplexné informácie, je vedomé. V tomto ponímaní je vedomý napríklad aj vesmír. Teórií vedomia je mnoho a jednou z mojich obľúbených je teória Juliana Jaynesa, ktorý v knihe z roku 1976 tvrdil, že ešte pred tritisíc rokmi ľudia nemali vedomie. Klasickým príkladom je epos Iliada – to, čo si vtedajší ľudia vykladali ako hlasy bohov, dnes považujeme za vnútorné hlasy vedomia, za naše prežívanie či introspekciu. Na tejto teórii sa mi páči, že berie do úvahy aj rozvoj spoločnosti a jazyka, ktoré prispeli k tomu, ako funguje mozog. Iné teórie zväčša považujú mozog za izolovaný systém.

Väčšina vecí, ktoré o ľudskom mozgu vieme – a týka sa to aj vedomia – vychádza zo skúmaní poranení a chorôb. Naše vedomosti sú do značnej miery postavené na nešťastí chorých ľudí s poruchami pamäti, zraku či reči. Poškodenia mozgu sú nesmierne zaujímavé, ale nesmieme zabudnúť, že za sú za nimi konkrétni ľudia, ktorí prišli o nejakú základnú funkciu. Jednou z úloh vedomia je napríklad to, aby udržiavalo pocit kontinuity v čase, že sme to stále my. No sú prípady ľudí s poškodeným hipokampom, ktorí prišli o krátkodobú pamäť, a tak majú pocit, ako keby sa každú chvíľu zobudili. Fungovanie mozgu sa im môže po čase aspoň čiastočne upraviť, keďže orgán je plastický. Našťastie, ide o vzácne prípady.

Čo to znamená, keď sa povie, že je mozog plastický?

Definícií je viacero. Môže ísť o zmenu intracelulárnych bielkovín, ale aj o vytváranie nových či modifikáciu existujúcich neurálnych spojov  alebo ich kombinácie. Patrí sem aj zmena „intenzity“ spojov medzi jednotlivými časťami mozgu.

Slepý chlapec s echolokáciou. Zdroj – YouTube/screenocean

Je známy prípad chlapca, ktorý sa narodil slepý a jeho mozog bol plastický v tom zmysle, že sa uňho vyvinula echolokácia, podobne ako u netopierov. Keď sa mladík pohybuje, vydáva zvuk, ktorý sa odráža od predmetov v okolí. Zvuk zachytí a vďaka tomu dokáže určiť, kde sa predmet nachádza či aký je veľký.

Podobných prípadov je viacero. Spomínam si na pokusy s mladými fretkami, ktorým vstup, čo ide do zrakovej kôry, zapojili do tej sluchovej. Zvieratá potom videli s pomocou sluchovej kôry. Sluchová kôra je v dospelosti inak organizovaná ako tá zraková – čo sa týka organizácie a funkcie neurónov –, no u týchto zvierat sa po istom čase prestavila, takže vyzerala a pracovala ako zraková. Pekne to ukazuje na schopnosť mozgu reagovať počas vývoja na zmeny vonkajších podnetov. V tomto zmysle je zaujímavý výskum na synestétoch (synestézia je jav, pri ktorom dochádza k spojeniu dvoch či viacerých telesných zmyslov do jedného, takže synestéti počujú farby, vidia hudbu alebo čísla majú chuť – pozn. red.). Zdá sa, že kým je mozog mladý, časti mozgu spolu komunikujú viac, takže vnemy sú komplexnejšie. Pri synestétoch to pretrváva aj do dospelosti. Vďaka tomu môžu mať napríklad lepšiu pamäť alebo hudobný sluch, zrejme preto, že ich spomienky a vnemy sú spojené s bohatším kontextom. Nešťastní ľudia, ktorí si pamätajú v podstate všetko a nedokážu zabudnúť, sú často synestéti.

Vieme, ako sa tvoria spomienky?

Nie.

Aspoň tušíme?

To áno. Informácia, ktorá do mozgu vojde, sa v ňom spracuje a pravdepodobne sa uloží vo forme komplikovaných spojov a proteínov, ktoré spomienky konsolidujú. Na zvieratách sa robia optogenetické pokusy (technika, ktorá využíva svetlo na riadenie buniek v živom tkanive – pozn. red.), pri ktorých sa spomienky mažú alebo sa vytvárajú nové. Hovorím to s veľkou básnickou licenciou, lebo platí to isté, čo pri vedomí – do ich hláv nevidíme a usudzujeme tak len z ich správania. Klasickým príkladom je zviera, ktoré si spojí elektrický šok so zvukovým podnetom. Keď zvuk zaznie, zviera stuhne, lebo sa bojí elektrického šoku z minulosti. No pokiaľ zablokujete činnosť neurónov, ktoré sú zodpovedné za vytváranie takýchto nepriaznivých spomienok, myš nestuhne. Zvonku to vyzerá tak, že si to nepamätá, ale stále nedokážeme povedať, či prebehol rovnaký myšlienkový pochod.

Dá sa mozog prirovnať k počítaču v tom zmysle, že sú tam vstupné dáta, proces spracovania a výstupné dáta?

V tom zmysle áno.

Je to príliš hrubé prirovnanie?

Áno. Ako som hovoril, jednotlivé úrovne počítačov – tranzistory či programovací jazyk – sú od seba oddeliteľné, no mozog funguje ako celok na viacerých úrovniach. Preto nemôžeme povedať, že ak dopodrobna opíšeme činnosť neurónov alebo zmapujeme všetky proteíny v mozgu, vysvetlíme činnosť celého mozgu.

O slobodnej vôli a posmrtnom živote

Máme slobodnú vôľu?

Som presvedčený, že áno.

Prečo si to myslíte?

Inak by bolo všetko depresívne. Benjamin Libet robil pokusy, v ktorých ukázal, že aktivita mozgu predchádzala uvedomeniu si pohybu zápästia až o niekoľko stoviek milisekúnd. To je pravda. Sú to veľmi dobré a zaujímavé pokusy, lenže takto je to vyňaté z kontextu. Keď tí ľudia išli hýbať zápästím, nebolo to tak, že mozog naštartovali v čase nula. Účastníci experimentu prišli do laboratória s nejakým očakávaním a všetky tie procesy, ktoré bežali v mozgu, sa pravdepodobne začali oveľa skôr.

Ale tie procesy, o ktorých hovoríte, boli determinované – génmi, prostredím a skúsenosťou. Čo teda vyrába slobodnú vôľu?

Neviem. Môj hlavný dôvod, prečo sa domnievam, že máme slobodnú vôľu, je, že by to inak bolo strašne depresívne. Viem, je to neuveriteľne vágny dôvod.

Osobne som tvrdým deterministom, čiže som presvedčený, že všetko je diktované prírodnými zákonmi. Napriek tomu sa mi nezdá, že by z toho plynulo čokoľvek depresívne. V iných ľuďoch nevidím len zhluk buniek – aj ja sa dojímam, plačem a podobne.

Ak by sme to vzali do detailov a všetko by bolo deterministické, mali by sme byť schopní vypočítať pohyb jednotlivých atómov vo vesmíre a predpovedať, čo sa stane o sto rokov. Ak sa dostanete na kvantovú úroveň, zborí sa to…

K tomu, aby sme opísali fungovanie mozgu, nepotrebujeme kvantovú fyziku – neuróny sú dostatočne veľké na to, aby sme to nerobili.

Aby som povedal pravdu, v tejto oblasti nie som odborník a nechcem, nemôžem a neviem veľmi zachádzať do podrobností. Za seba môžem povedať, že sa mi páči, keď môžem zasiahnuť do mozgu a vysvetliť, ako funguje. Je to fantastický pocit, ak môžete prispieť k tomu, aby sme ako ľudstvo vedeli viac. Ťažko povedať, ako do toho zapadá slobodná vôľa. Mohli by sme povedať, že to, čo robíme, robíme preto, že je to tak „dané“, no pre mňa je to príliš depresívna predstava.

Existuje posmrtný život?

Ak človek zomrie, no ešte si ho niekto pamätá, svojím spôsobom žije. Ľudia ako Mozart sú do istej miery stále živí. Čo sa týka fungovania mozgu ako biologickej entity, tak nie. Smrťou mozgu zaniká vedomie a zážitky z posmrtného života sú záchvevmi aktivity mozgu. Mimotelové zážitky sú ilúzie, ktoré sa dajú vyvolať s využitím zrkadiel či podaním drog. Niektorí vravia, že by sme vedomie mohli nahrať do počítača, no podľa mňa sa to nikdy nepodarí. Ak by to predsa len šlo, som presvedčený, že by sme dostali automat, ktorý si nebude vedomý toho, čo robí.

Mýty

Používame iba desať percent mozgovej kapacity?

Je to mýtus, mozog používame celý. No to neznamená, že by bol superaktívny – v takom prípade by sme mali stále epileptické záchvaty. Pyramidálne neuróny, čo sú hlavné „pracovné neuróny“ mozgu, pália v priemere asi jeden signál za sekundu. Spojov medzi neurónmi je však veľa, takže celková aktivita je značná. Aktivita mozgu je takzvane riedka, čo znamená, že v každom momente je aktívna istá podskupina neurónov, no tie sa veľmi rýchlo striedajú podľa toho, čo je potrebné.

Považujete za mýtus deľbu ľudí na tých, ktorí používajú skôr ľavú alebo pravú hemisféru?

Veľké rozlišovanie funkcií pravej a ľavej hemisféry je prehnané s výnimkou konkrétnych lokalizácií. Napríklad rečové centrum je hlavne v ľavej hemisfére. Osobne za jeden z najkrajších mýtov spojený s vnímaním považujem, keď si značná časť ľudí myslí, že pri pozeraní sa nám z očí vychádzajú lúče a nimi osvetľujeme svet okolo seba.

Možno to vychádza z predstavy, že autá majú reflektory, ktorými osvetľujú cestu a naše oči robia niečo podobné.

Áno, na intuitívnej úrovni môže dávať zmysel, ak niekto prirovnáva oči k baterke, ktorou osvetľujeme svet, no samozrejme ide o mýtus.

Líšia sa mozgy mužov a žien?

Ide o biologické systémy s drobnými štrukturálnymi odlišnosťami, ale čo sa týka funkcie, veľmi sa nelíšia. Ak sú tam nejaké rozdiely, sú úplne minimálne. Čo by mohlo do určitej miery ovplyvniť vývoj mozgu, sú napríklad hormonálne zmeny, ktoré sú odlišné počas dospievania mužov a žien. Iné vonkajšie a vnútorné vplyvy nezávislé od pohlavia však pravdepodobne dokážu ovplyvniť mozog oveľa viac.

Kedy „dozrieva“ mozog?

Mozog sa vyvíja asi až do 25. roku života, takže mozog tínedžerov funguje inak ako u dospelých. Čím je to spôsobené, presne neviem, ale je naozaj možné, že vnímanie sveta mladými je odlišné.

Podľa nového výskumu sa nové neuróny tvoria aj v starobe. Čo si o tom myslíte?

Nové neuróny sa rozhodne tvoria, ale či to stačí na to, aby mozog dokázali opraviť či vylepšiť aj v starobe, je otázne. Robia sa napríklad pokusy s kmeňovými bunkami, ktoré by sa dali využiť na „opravu“ mozgu – vpravili by sa do poškodenej časti mozgu, nadelili sa do príslušného počtu, zabudovali do systému a vybudovali novú štruktúru. Výhodou mozgu je, že – ako sme spomínali – je nesmierne plastický. Mladší mozog je plastickejší ako starý.

Alzheimerova choroba

Čo je príčinou Alzheimerovej choroby?

V drvivej väčšine prípadov vzniká Alzheimerova choroba sporadicky. V oveľa menšej miere vzniká na základe špecifických genetických mutácií. V oboch prípadoch spôsobuje ochorenie veľmi pravdepodobne prítomnosť patologických proteínov, ktoré sa začnú kumulovať, intracelulárne aj extracelulárne. Uvedený proces vedie k zničeniu časti mozgu; neznámym spôsobom sa to šíri do ďalších častí mozgu, ktoré postupne odumierajú. Výsledkom je celý rad typických kognitívnych príznakov, ktoré ochorenie sprevádzajú, najznámejšie je zabúdanie. Alzheimerova choroba je pliaga a ide o ochorenie celého mozgu.

Štúdia z roku 2016 uvádza, že hry na trénovanie mozgu nás zlepšujú len v samotných hrách, ale kognitívne funkcie už nezlepšujú. Čo vy na to?

Celkom s tým nesúhlasím. Vybavuje sa mi výskum s londýnskymi taxikármi, ktorí si musia pamätať tisíce ulíc v obrovskom meste. Ukázalo sa, že mali zväčšený hipokampus (oblasť mozgu zodpovedná za pamäť – pozn. red.), lebo sa v ňom okrem iného zmnožili neuróny, čo sa dá interpretovať ako zlepšenie jeho funkcie. Dlhodobo si trénovali pamäť, takže sa im vylepšila. Povedal by som, že tréning mozgu môže byť prospešný aj pre odlišné činnosti v prípade, ak tréning nie je príliš jednoduchý a jednostranný a vyžaduje tvorbu netriviálnych kognitívnych postupov.

Čím konkrétne sa zaoberáte pri výskume Alzheimerovej choroby?

Fungovaním neuronálnych obvodov. Zaujíma nás, ako jednotlivé typy neurónov v mozgovej kôre myší menia svoju aktivitu, funkciu a morfológiu pri Alzheimerovej chorobe. O tomto ochorení toho na molekulárnej úrovni vieme veľa – poznáme, ako sa menia proteíny aj to, ako choroba vplýva na kogníciu pacientov. No nevieme, ako zmeny proteínov postupne vedú až k zmenám aktivity mozgu, ktorá sprostredkuje tieto kognitívne zmeny. Vieme, že v určitom momente začne mozog robiť chyby, a my sa snažíme prísť na to, o aké chyby ide a ako sa začínajú.

Na čo ste zatiaľ prišli?

Náš výskum je pomerne nový, beží necelé tri roky roky, takže konkrétne výsledky ešte prídu. Každopádne, robíme to, že do myší vpravíme patologické proteíny a skúmame, čo to robí s neurónmi v ich mozgu. Sú dva základné typy neurónov – excitačné, ktoré vyvolajú aktivitu vo svojich partneroch, alebo inhibičné, ktoré aktivitu naopak blokujú. Uvedené typy neurónov musia pracovať v rovnováhe – ak by inhibičné neuróny nekontrolovali tie excitačné, dochádzalo by až k epileptickým záchvatom. Ukazuje sa, že inhibičné neuróny pravdepodobne patria k prvým, ktoré postihuje Alzheimerova choroba. Prejavuje sa to tak, že komunikácia v neuronálnych obvodoch je akoby zašumená a signál nie je „čistý“. Trpí tým, že inhibičné neuróny nedokážu kontrolovať aktivitu hlavných hráčov v neuronálnom obvode.

Aké experimenty robíte na Neuroimunologickom ústave, čo sa týka Alzheimerovej choroby?

Máme myšky, ktorým do mozgu vpravíme fluorescenčné bielkoviny. Nimi si označíme konkrétny typ neurónov, ktoré potom môžeme pozorovať v živom mozgu. Môžeme sledovať, ako tie neuróny vyzerajú, aké majú výbežky, ako sa dotýkajú či akú majú aktivitu. No jedna vec je sledovať ich aktivitu a celkom iná chápať, akú majú funkciu. V prvom prípade nám stačí neuróny iba pozorovať, v tom druhom do nich musíme cielene zasiahnuť. Mimochodom, na to je dobrá napríklad optogenetika (technika, ktorá využíva svetlo na ovplyvňovanie aktivity buniek v živom tkanive – pozn. red.), ktorá má tú výhodu, že je veľmi presná. Plocha mozgovej kôry myší, ktorú sledujeme, je 250 na 250 mikrometrov a dokážeme tam pozorovať aj niekoľko desiatok neurónov. Ale sú laboratóriá, kde to robia v milimetroch štvorcových a vedia pokryť značnú časť mozgu. Problémom neurovedcov v súčasnosti nie je získať dáta, ale zistiť, čo znamenajú. Dôležité je, aby ste si položili správne otázky. Najlepší vedci si najprv položia otázku a následne na ňu hľadajú odpoveď. Bežní vedci zoberú prístroj, ktorý majú v laboratóriu, a použijú ho na to, na čo je určený. Až dodatočne hľadajú otázky, na ktoré by im ten prístroj mohol pomôcť odpovedať.

Čo by ste chceli v budúcnosti objaviť?

Chcel by som pokračovať v tom, čo robím, a skúmať, akým spôsobom vedie aktivita konkrétnych neurónov a neuronálnych obvodov k rôznym druhom správania. Ak by sme mali také poznatky, mozgy by sme mohli lepšie opravovať, lebo by sme vedeli, čo je na nich pokazené. Mohli by sme do nich vložiť nové „súčiastky“, aby sme dodali aktivitu, ktorá pre poruchu chýbala. V budúcnosti by mohli dokonca vzniknúť prístroje na vylepšovanie funkcií mozgu.

O vede na Slovensku

Na Neuroimunologickom ústave SAV máte viacero doktorandov zo zahraničia. Ako sa vám ich darí pritiahnuť, ak je na celej SAV zahraničných doktorandov iba zopár?

Je to zásluha najmä vedenia ústavu, ktoré dokázalo vybudovať pracovisko s dobrým menom, takže zahraniční doktorandi k nám naozaj chodia. Získali sme aj nejaké zahraničné granty, na ktorých pracujú.

Jedenásť rokov ste pôsobili v Cold Spring Harbor Laboratory v New Yorku. Prečo ste sa vrátili a aké je porovnanie so Slovenskom?

Vrátil som sa kvôli rodine, manželke a deťom. Čo sa týka porovnania, u nás je to iné (úsmev).

V čom je rozdiel?

Najmä v komunite a vo vedeckom prostredí. Ani nie tak vo financovaní, hoci špičkové inštitúcie v USA a u nás majú celkom iné finančné možnosti. No obávam sa, že aj v prípade, ak by sme do vedy na Slovensku naliali obrovské peniaze, náš problém by sme nevyriešili a peniaze by sa minuli v podstate zbytočne. Chýba nám komunikácia a spolupráca medzi ústavmi, ktoré sú uzavreté pred vonkajším svetom. Je dobré, ak odtiaľto odchádzajú šikovní ľudia, lebo šíria dobré meno slovenských univerzít a ústavov v zahraničí. No je chybou, že k nám neprichádzajú ľudia zo zahraničia.

Ako ich prilákať?

Vytvorením podmienok. Zďaleka nejde len o peniaze. Vedcom záleží na tom, aby išlo o zaujímavé projekty a kolegov, ktorí si kladú zaujímavé otázky a odbor vedia posunúť ďalej. Nielen oprašovať to, čo už existuje, ale vymyslieť niečo nové.

Ako by ste otvorili vedecké prostredie na Slovensku?

Mali sme síce napríklad program SASPRO (pre skúsených vedcov zo zahraničia, ktorí majú záujem pracovať v organizáciách Slovenskej akadémie vied – pozn. red.), ale nie sú vytvorené podmienky. Nie je perspektíva, aby vedci mohli svoju prácu rozvíjať naozaj dlhodobo, nie len rok či dva. Na ľudí zo zahraničia niektorí hľadia ako na chybu v systéme, že prinášajú cudzie myšlienky, čo nechceme. Takto to nemôže fungovať. Našim doktorandom a mladým vedeckým pracovníkom chýba dlhodobé nadväzovanie zahraničných spoluprác. Na mysli nemám dva mesiace – rok či dva roky sú minimum na to, aby mal výmenný pobyt význam. Chýbajú aj také maličkosti, ako je pravidelné organizovanie seminárov medzi fakultami a ústavmi.

Láka francúzskeho alebo španielskeho vedca Slovensko?

Možno si povie „Slovensko je východná Európa, tam radšej nepôjdem“, no keď sa pozrie na konkrétnych ľudí, s ktorými by mohol pracovať, to je niečo iné. Máme čo ponúknuť. Vedca nezaujíma iba počet publikácií pracoviska, ale aj ochota presadzovať nové nápady a prichádzať s novými riešeniami.