Denník N

Zvláštna láska, zvláštna vojna

Drago Jančar vytvoril v románe Dnes v noci jsem ji viděl pozoruhodný portrét jednej neobyčajnej ženy. V druhom pláne však opísal aj priebeh druhej svetovej vojny na Balkáne, predovšetkým jej spodné prúdy. Nie je to však len román o láske a vojne, ale aj o vine a treste.

Tá mladá dáma bola trochu zvláštna. Napokon, ako mnohí ľudia, pre ktorých peniaze a majetok nepredstavujú žiadny problém. Avšak aj z neforemnej masy boháčov značne vytŕčala. Bola skrátka iná. Bola svoja. Trochu excentrická. Výnimočne ľudská. A krásna. To predovšetkým.

Sú ľudia, na ktorých dotyk nikdy nezabudneme. Jediný ich pohľad spred dekád sa nám vynára pred očami až do našich posledných dní. Zvuk hlasu. Intonácia. Všetko máme natrvalo uložené v hlave. Akoby sa ten druhý do nás navždy vtelil.

A presne taká je aj ona. Hovoríme o Veronike, manželke ľubľanského fabrikanta Lea Zarnika, hlavnej postave románu slovinského spisovateľa, esejistu a novinára Draga Jančara s názvom Dnes v noci jsem ji viděl, ktorý v preklade Kamila Valšíka vydalo v peknej edícii Pestrá řada vydavateľstvo Plus.

Päť pohľadov na jednu ženu

Slovinského spisovateľa Draga Jančara mali to šťastie spoznať už aj slovenskí čitatelia. V roku 2001 vyšiel jeho román Polárna žiara, ktorého dej sa odohráva v Maribore tesne pred druhou svetovou vojnou, a o šesť rokov neskôr v edícii „mytologických“ románov Slovartu vyšiel aj jeho Staviteľ, ktorý sa na pôdoryse mýtu o Daidalovi oblečenom do moderných šiat snaží sprostredkovať skúsenosť jednotlivca s povojnovou Titovou totalitou.

Román Dnes v noci jsem ji viděl, ktorý v Slovinsku vyšiel roku 2010, tematizuje priebeh druhej svetovej vojny na slovinskom území. Samotnej vojny sa dotýka len veľmi zľahka, no predsa je jej ústredným motívom. Otázky o jej zmysle sa vynárajú už pred jej vypuknutím a jej ozveny počuť v hlavách postáv ešte aj v súčasnosti. A všetky nezodpovedané otázky, všetky spomienky i myšlienky, sa stretávajú v postave Veroniky, ktorá sa vynára v mysliach i snoch ľudí aj dávno po jej pravdepodobnej smrti.

Rozprávanie o Veronike je skoncipované z piatich kapitol. Rozprávačom každej z nich je niekto iný spomedzi ľudí, ktorí s ňou prišli do bližšieho kontaktu a môže tak priložiť svoj kúsok k stavebnici, ktorej celkovú a pravdivú podobu však vlastní len ona.

Sledujeme jej milostný pomer s juhoslovanským vojakom, rozprávanie staručkej matky, spriazneného nemeckého lekára, slúžky zo zámku i pomocníka pri koňoch. Každý z nich reprezentuje iný myšlienkový svet, každý z nich na ňu hľadí z iného uhla a napokon – každý z nich ju z iného uhla aj poznal. Vďaka Jančarovej dômyselnej kompozícii tak vzniká výborný komorný román, ktorý je svojím spôsobom identikitom Veroniky Zarnikovej.

Láska a vojna

Stevan Radovanović, vojak juhoslovanskej jazdeckej jednotky, dostane jedného dňa zvláštnu úlohu. Na potrebný čas je uvoľnený zo služby, aby mohol vyučovať umeniu jazdy mladú manželku továrnika Lea Zarnika. Ich prvé stretnutie nevyzerá veľmi nádejne. Ona nerozumie vojne, v ktorej sa ľudia i zvieratá vrhajú proti nepriateľským guľkám, on pred sebou vidí komplikovanú a excentrickú ženu, ktorú sprevádza množstvo klebiet. Napríklad tá najkrajšia a najfrekventovanejšia. Pred istým časom si údajne kúpila malého aligátora a chodila s ním na prechádzky po ľubľanskej promenáde. Mala ho vraj na vôdzke – ako psa. Potom vo vani pohrýzol jej manžela, a tak ho dali utratiť a vypchať, aby im aj po smrti robil spoločnosť ako interiérový doplnok. Bizarné. A neuveriteľné. No ukázalo sa, že je to skutočne tak.

Je august 1937. Po niekoľkých najskôr nepriateľských, potom opatrných lekciách napokon medzi Stevanom a Veronikou vzniká silný citový vzťah, ktorý všetko prevráti hore nohami. Ich kone Lord a Vraník sa spoločne preháňajú po krajine a pozorným pohľadom ľudí neunikne, že sa medzi nimi deje niečo nekalé. Vznikne z toho tichý škandál. Zarnikova snaha o pomstu sa však napokon obráti proti nemu a Veronika so Stevanom odchádzajú na východnú hranicu, kde síce nie sú krásne promenády a všade vládne bieda, no možnosť byť spolu je pre nich na nezaplatenie.

V prvej kapitole napísanej z pohľadu Stevana na toto všetko už len spomíname. Skončil sa vzťah, skončila sa dokonca už aj druhá svetová vojna. Aký bude teraz svet? A prečo sa mu zjavila uprostred noci práve tu, v zajateckom tábore? Posledné, čo o nej počul bolo, že odišla na Zarnikov zámok Podgorsko, a tam sa vraj za svojho manžela po druhý raz vydala. Bizarné. Ale boa by to celá ona.

O nej bez nej

Jančarov román Dnes v noci jsem ji viděl je ako kaleidoskop. Päť postáv nezávisle na sebe rozpráva útržky Veronikinho príbehu, a keď všetko začne dávať zmysel, ktosi ním zatrasie a farebné sklíčka sa opäť premiešajú.

Od istej noci v roku 1944 totiž Veroniku ani jej muža nikto nevidel. Kde sa nachádzajú, to netuší ani Veronikina starnúca matka, ktorá po víťazstve maršala Tita býva v malej garsónke bez toalety a dni trávi čakaním na svoju dcéru. Nevie to ani doktor Hubmayer, ktorý bol častým hosťom na zámku a po rokoch musí sám pred sebou priznať, že Veroniku zvláštnym spôsobom miloval. Spoločne s ľubľanskými obchodníkmi a nacistickými dôstojníkmi chodieval na zámok na klavírne koncerty.

Obraz sa začína ako-tak dopĺňať až v štvrtej časti, ktorej rozprávačkou je Joži, slúžka zo zarnikovského zámku Podgorsko. Aj v jej očiach je pani Veronika stelesnením ľudskej dobroty a láskavosti – až do tej osudnej noci, keď do zámku vtrhli slovinskí partizáni. „Přišli uprostřed zimy jako noční vlci. Byli jich asi deset, možná víc, všichni bybi ozbrojení. Najednou začali chodit po zámku, vcházeli do pokojů, rozhazovali zásuvky a vynášeli různé věci na nádvoří.“ Tam, kde predtým znela Beethovenova hudba a po podlahe cupkali krehké tanečné črievičky, sa teraz ozýval buchot a dupot zablatených čižiem.

Ani tu sa však ešte nedostávame na úplný koniec príbehu. Veronika pri prepade poprosí Joži, aby sa postarala o jej matku a sama potom v sprievode partizánov zmizne aj spolu so svojím manželom. Tuší sa to najhoršie, no celá pravda je neznáma. Vraj ich odvliekli do lesa, čo znamená viac než pravdepodobnú smrť. Nejaká nádej, že to všetko prežili, že žijú kdesi v zahraničí, tu však predsa len musí byť.

Zvláštna láska

Piatym rozprávačom Jančarovho príbehu je Ivan Jeranek, mladý sedliak z neďalekej dedinky. Až jeho pohľad prináša čitateľovi celkový pohľad na príbeh Veroniky Zarnikovej.

Ivan chodieval na zámok vypomáhať. Staral sa o kone a Veronika tvrdila, že nikto to nevie tak dobre, ako on. Okrem toho vykonával aj iné drobné práce a tešil sa veľkej úcte zo strany zámockej pani. A áno, aj on sa do nej svojím zvláštnym spôsobom zamiloval.

V roku 1944 sa na Ivana napoja slovinskí partizáni – najmä jeho dávny kamarát Janko Kralj. Chcú od neho, aby ich informoval o tom, čo sa deje na zámku, akí tam chodia ľudia a predovšetkým, akých si na zámok pozývajú nacistov.

Je to veľký vnútorný súboj, ktorý si Ivan musí vybojovať sám v sebe. Nechce ublížiť ľuďom, ktorí sú k nemu veľmi milí, platia mu a navyše o nich vie, že podporujú partizánov – Leo Zarnik im daroval tlačiarenský stroj. Predsa sa však všetko skončí inak. A môže za to láska. Vlastne – všetky jej najzvláštnejšie prejavy.

Ivan Jeranek nie je len svedkom, ale tiež spolupáchateľom nočného výpadu na zámok. Áno, má aj výčitky svedomia, no človek je už taký – rýchlo presvedčí sám seba, že všetko je v poriadku a nič iné sa nedalo robiť.

Na vojnové časy sa pozerá z pohľadu súčasnosti – ako starý a chorý človek. A vidí, že v tú noc ako partizáni urobili chybu. Že boli príliš krutí, príliš horliví, že niekedy nerozlišovali medzi priateľom a nepriateľom.

Krásny a tragický, taký je román Draga Jančara Dnes v noci jsem ji viděl. Rozpráva príbeh excentrickej ženy, ktorá milovala jazdu na koni, no s rovnakou ľahkosťou dokázala aj pilotovať lietadlo. Bola to komplikovaná žena, ktorú za života nebolo ľahké poznať a pochopiť. Teraz, po smrti, je to už celkom nemožné. Ako prízrak chodí v snoch všetkých, ktorí ju tajne milovali, prebúdza ich a pýta sa: Prečo?

Teraz najčítanejšie