Denník N

Fotograf Péter Korniss chcel zachovať spôsob života, ktorý čoskoro zmizne

Únava Andrása Skarbita (1980). Foto – Péter Korniss
Únava Andrása Skarbita (1980). Foto – Péter Korniss

Najznámejší súčasný maďarský fotograf a držiteľ Pulitzerovej ceny Péter Korniss sa na svojej pražskej výstave rozprával so slovenským novinárom Jurajom Mravcom.

V okamihu, keď som s Péterom Kornissom (81), najznámejším súčasným maďarským fotografom na svete, vstúpil do galérie Staromestskej radnice v Prahe, akoby sa fyzika postavila na hlavu a časopriestorové súradnice nás prehltli v sofistikovanom stroji času.

Fotograf z Budapešti, ktorý sa narodil v rumunskom Kluži, mal v tom, prirodzene, prsty. Presnejšie – jeden prst, ten, ktorým stláčal spúšť fotoaparátu. Ukázal ním na jednu zo svojich vystavovaných fotografií: v miestnosti starého hlineného domca tlačia sa tanečníci v tradičných dedinských krojoch, ženy v šatkách, chlapi v klobúčikoch a kdesi vzadu akýsi dedko ťahá slákom po strunách huslí… tančiareň v transylvánskej dedinke Szék je v roku 1967 nabitá slávnostnou energiou starých čias.

Pri pohľade na ten obrázok sa v Kornissových očiach čosi zalesklo. Vtedy, v šesťdesiatom siedmom, si uvedomil, že je svedkom posledných momentov odchádzajúceho sveta. „Touto fotografiou sa všetko začalo,“ pošepol mi a jedným dychom sformuloval filozofiu svojho profesionálneho záujmu: „Vedel som, že to, na čo sa pozerám, je už včerajšok. Môj cieľ bol jasný – uchovať to.“

Čo pre vás znamená plynúci čas? Máte vlastnú filozofiu tohto pojmu?

Plynúcemu času som venoval sústavnú pozornosť. Fotografia totiž dáva ľuďom, veciam a javom akýsi punc večnosti, navždy ich zastaví, zatiaľ čo oni v reálnom svete zanikajú. Je to základná vlastnosť fotografie. A ak hovorím o jej významoch, vždy zdôrazňujem veľmi jednoduchú vec: môžete nasnímať svojho otca alebo matku, tí však časom, žiaľ, zomrú, ale vy ich budete mať stále na obrázku. Nie je to skvelé?! Moja fotografická tvorba je založená práve na tejto myšlienke. Viete, v širšom kontexte ani tak nejde o zobrazenie rodičov, ale o zachytenie kultúry či ducha doby, v akej žili. Ide o zobrazenie toho, čo sa stalo a čo sa deje s touto kultúrou v procese jej vývoja. Považujem sa za veľmi šťastného človeka, pretože som mohol zaznamenať prerody v našej turbulentnej histórii… Mal som na to k dispozícii polstoročie, viete, čo to je? Toľko vecí v procese zmien, miznutia, strácania sa… a ja ich mám na negatívoch.

Starší ľudia zvyknú šomrať: za našich čias bývalo lepšie, než je dnes. Ukrývajú v tomto šomraní smútok za životom, ktorý im uplynul?

Áno, starí ľudia tak hovoria, ale ja to veru netvrdím. Možno ma tej nostalgie zbavil fotoaparát, pretože mňa odjakživa fascinoval tradičný svet. Cítil som, akoby sa pod jeho povrchom ukrývalo čosi veľkolepé. Napríklad také zvyky: ľudové kroje, tance, slávnosti. Ale aj drina, hrdlačenie na poliach, ťažká práca s dobytkom… Ako fotografovi mi totiž vždy išlo práve o toto: ukázať ľudí v komplexnosti, v rôznych aspektoch ich životných príbehov. Na jednom z mojich kľúčových obrázkov sú dievčatá, ktoré sa plahočia cez blatisté pole kamsi do vzdialenej školy. Hodinu a pol tam a rovnaký čas nazad. V snehových fujaviciach, v studených jesenných dažďoch… Pri tejto fotografii starší návštevníci mojich výstav, ktorí s nostalgiou snívajú o zašlých časoch, väčšinou pochopia: bol to možno magický svet na povrchu, ale hlboko vo vnútri išlo o sakra tvrdý život.

Náhliaca sa žena (1973). Foto – Péter Korniss

Medzi dlažobnými kockami (1984). Foto – Péter Korniss

Fotograf a surrealista Ralph Gibson sa zamýšľal, či možno odfotografovať – nič. Vy ste zasa fotografom spomienok.

Všetko, čo fotografujeme, stáva sa súčasťou našej pamäti. Keď sa pozerám na nejaký starý obrázok, okamžite to vo mne vyvoláva mnoho spomienok. Vlastne, je to tak s každou fotografiou. To ona zachováva spomienky. A nemyslím teraz iba na jej vizuálny obsah – spomínam si aj na to, čo bolo súčasťou onoho fotografovania, čo sa dialo naokolo, s akými ľuďmi som sa stretol… Fotografia je spomienka a samotný akt snímania je pre náš život mimoriadne dôležitý.

Ktoré obrazy z detstva zostali navždy vo vás? S čím sú spojené?

Detstvo som prežil v Transylvánii. Narodil som sa v rumunskom meste Kluž. Vtedy to bolo malé, ospalé mestečko, kde som mal ohromne veľa priateľov. Hrávali sme napríklad futbal s gombíkmi. Vymýšľali sme si futbalové kluby a gombíkom sme dávali mená po slávnych futbalistoch. Fantastická zábava! Mal som báječné detstvo.

Ale potom ste sa z Kluže presťahovali do Budapešti. Privítali ste ako dvanásťročný túto zmenu?

Fuuuu… bolo to veľmi ťažké. Presídliť sa z malého mesta do obrovskej Budapešti… Dva roky som sa učil nový jazyk, zložito som sa dorozumieval a bol som veľmi rezervovaný.

Prečo to vaši rodičia v Kluži zabalili?

Pretože v Budapešti žil zvyšok našej rodiny. Rodičia mojej matky, sestra a jej bratia.

Z univerzitného štúdia práv v Budapešti vás v roku 1956 vyhodili z politických dôvodov. Angažovali ste sa v revolučných pohyboch v Maďarsku?

Áno, ale z mojej strany nešlo naozaj o nič mimoriadne. Bol som iba hlučný, spontánny, ako celá revolúcia v Maďarsku. Žiadna organizovanosť, plány, stratégie či nebodaj sabotáže… Nič som neurobil, nebol som žiadny hrdina, iba ma bolo počuť viac než ostatných študentov. A po päťdesiatom šiestom zavládla v Maďarsku veľmi tvrdá, represívna politika. Z univerzity vyrazili všetkých študentov, ktorí burcovali proti Rusom. Ale viete čo? Dodnes ďakujem Bohu, že som sa nestal právnikom.

Už vtedy ste vedeli, že sa budete živiť fotografiou?

Kdeže! Veď som nemal ani fotoaparát. Keď ma vykopli z univerzity, našiel som si prácu v obchode. Potom som však zaregistroval, že v meste pôsobí akýsi fotografický spolok, a napadlo mi, že fotografovanie by mohlo byť čosi pre mňa. Obšmietal som sa tam a bingo! Vzali ma na tri mesiace za sušiča fotografií. Samé nočné zmeny. Samozrejme, zaujímali ma všetky tie obrazové výtvory, hoci nešlo o nič prevratné. Sušil som zväčšeniny reštaurácií, interiérov tried, školské skupinové portréty, ale aj momentky zo svadieb či pohrebov. A neustále som fotografom ponúkal aj svoje ďalšie služby, chcel som im nosiť lampy, fotobrašne, čokoľvek… Keď šéf videl, že som ambiciózny, tak ma prijal. Prestal som byť sušičom a postúpil som vyššie: mohol som pomáhať fotografom.

Po omši (1982). Foto – Péter Korniss

Pred Západnou stanicou (1984). Foto – Péter Korniss

A ohmatali ste si pri tom aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie