Medička z Bratislavy: Spolužiaci sa učia nemčinu, zhruba polovica chce po škole odísť
Silvia Slopovská je vo štvrtom ročníku na lekárskej fakulte. S ostatnými študentmi nedávno premiérovi priniesla knihu plesní. Študenti podľa nej vnímajú, ako nemocnice vyzerajú, preto chcú ísť často do zahraničia alebo nemocníc Penty.
Silvia Slopovská študuje na Univerzite Komenského, je bývalá prezidentka Bratislavského spolku medikov a po štúdiu sa nechystá odísť do zahraničia. Chce pracovať v nemocnici a pokúsi sa zmeniť, ako to v nich funguje.
Prečo ste sa rozhodli študovať medicínu?
Je to veľmi široký odbor, dá sa uplatniť na mnohých miestach – môžete robiť skutočnú medicínu, ale môžete robiť aj v legislatíve či inde. Je to veľmi medzinárodný odbor, môžete ho vyštudovať v ktorejkoľvek krajine a pracovať v inej. Nie je to ako právo, kde má každý štát iné pravidlá. Má veľmi veľa špecializácií, a tak sa človek nemusí hneď rozhodnúť, čo chce robiť. Študent sa tu môže realizovať, napríklad pri zakladaní fóra študentov medicíny a v občianskych združeniach zameraných na osvetu spoločnosti a študentov.
Ste vo štvrtom ročníku – už viete, čo chcete robiť?
Rozmýšľam nad urgentnou medicínou. A druhý smer je diabetológia, z ktorej mám aj diplomovú prácu.
Baví vás štúdium?
Veľmi, našla som sa v tom. Prvé dva roky sú najmä teoretické a vedecky zamerané, mňa viac baví klinická prax, ktorá je od tretieho ročníka, podľa novej akreditácie už od druhého ročníka.
Chcete pracovať v nemocnici alebo v ambulancii?
Viac ma láka nemocnica, aj keď to tam je náročnejšie. Človek nie je sám sebe pánom.
Je štúdium náročné?
Rátala som s tým, že to bude ťažké, brat tiež študuje medicínu. Je o dva roky starší a teraz ako šiestak končí. Vedela som, do čoho idem, ale je to veľmi časovo náročné.
Ako často ste v nemocnici?
Závisí to od ročníka. Teraz vo štvrtom ročníku sme v nemocnici 95 percent času. Bežne ráno od 8.30 sa začína stáž, ktorá je oficiálne do 13.20, ale závisí od pracoviska, dokedy tam sme. Máme aj študentov, ktorí chodia dobrovoľne robiť takzvaného netopiera. Sú akoby zamestnancom univerzitnej nemocnice a robia prácu sestier alebo asistentov na centrálnych príjmoch.
Aj vy tak pracujete?
Bola som zatiaľ dobrovoľne takto na pár stážach na centrálnom príjme. Ale je to časovo náročné a nie vždy to stíham. Študenti dostávajú nočné zmeny a mám aj veľa kamarátov, ktorí chodia na 24-ky, a je to naozaj náročné.
Prečo vás láka urgentný príjem?
Pripadá mi to ako tá pravá medicína. V nemocniciach ako medici vidíme často už stabilizovaných pacientov. O príznakoch a symptómoch sa učíme len teoreticky, ale veľakrát ich už nevidíme, lebo sú pacienti stabilizovaní. Na urgentnom príjme to nie je monotónne, je tam aj adrenalín a páči sa mi, že to je rýchle. Veľa ľudí to však nechce robiť. Aj keď sme boli u pani ministerky zdravotníctva, pýtala sa nás, čo chceme po škole robiť. Pýtala sa mňa a kolegu z medicíny v Košiciach. On je zubár. Potešilo ju, že chcem ísť na urgentný príjem, tam je málo ľudí.
Aké bolo stretnutie s ministerkou zdravotníctva Andreou Kalavskou?
Nebola nepríjemná. Tým, že je lekárka, chcela viac komunikovať s nami, medikmi. Ako každý lekár hovorila k veci a rázne. Dalo sa s ňou dohodnúť. Verím, že s ňou bude možné konzultovať naše problémy aj naďalej cez fórum.
Premiér si zavolal minulý týždeň riaditeľov nemocníc, z ktorých pochádzajú fotografie v knihe plesní. Výsledok bol, že riaditelia nemajú termín na odstránenie chýb a premiér hovorí o estetických pochybeniach. Ako to hodnotíte?
Nie celkom súhlasím, že sú to malé chyby. Premiér hovoril, že pacient sa v tých priestoroch ani nenachádza, ale práve pacienti nám posielali fotografie. Okrem toho sa tam pripravuje, respektíve prenáša pre pacientov jedlo a sú tam sterilizačné miestnosti. Suterény,