O knižnici Kornela a Nade Földváriovcov

Kornel Földvári bol vášnivým bibliofilom a asi „najznámejším neznámym slovenským spisovateľom“. Na jednej besede mu nenápadný mladý muž položil zaujímavú otázku – načo je vôbec dobré čítať knihy? Veď všetko sa dá nájsť na webe a knihy sú totálne neefektívny spôsob získavania informácií. Zaujímalo ho, čo si o tom pán Földvári myslí.

Kornel sa asi pol minúty na mladého muža usmieval, akoby si overoval, či tú otázku myslí naozaj vážne. Potom sa uchechtol a porozprával krátky príbeh. Ako politicky nespoľahlivý člen Pomocných technických práporov stínal na Šumave v päťdesiatych rokoch od rána do večera stromy.  Bola to vysiľujúca práca mimo civilizácie v príšerných pracovných podmienkach. Raz večer niekto z jeho oddielu vytiahol brožovaný westernový rodokaps. Čítala ho celá izba a práve táto jednoduchá brožúrka Kornela zachránila pred úplnou beznádejou. Vďaka nej sa aspoň na chvíľu ocitol v slobodnom svete, kam za ním žiadna politická moc nedosiahla.

Bola to pekná odpoveď. Má ju aj vo svojej knihe … až pod čiernu zem. Ale nie je úplná. Stačilo Kornela chvíľu nenápadne pozorovať, ako si prezerá nové prírastky v Artfóre, a videli ste sústredeného lovca na výprave. Bolo v tom trpezlivé vyčkávanie, napätie a obrovské šťastie z nového úlovku.

Kornelova vášeň ku knihám bola legendárna. Rovnako ako jeho byt, ktorý nimi totálne zapratal. Raz sme mu s mojou budúcou manželkou priniesli domov rozhovor na autorizáciu. Pani Naďa nás pozvala dnu. V tom čase som už aj ja mal doma „rozbordelárených“ niekoľko tisíc kníh. To, čo som však uvidel v Kornelovom byte, ma absolútne odrovnalo. Do jednej izby sa pre knihy vôbec nedalo vojsť. Z obývačky zostal iba úzky tmavý tunel k televízoru, ktorý obklopovala vysoká masa kníh. Knihy zamurovali aj okná. Asi najpriestrannejšou miestnosťou bola kuchyňa. Variť sa v nej síce nedalo, ale za stôl sa pohodlne zmestili dvaja ľudia. A písací stroj.

Ten byt s knihami bol metaforou mojej potenciálnej budúcnosti. Pani Naďa vtedy prorocky darovala mojej budúcej manželke balíček antidepresívnych cukríkov. Kornel často žartoval, že v ich byte by sa dalo upratať iba plameňometom. Keď vraj nejakú knihu potrebuje, ide si ju radšej požičať z knižnice. Po tejto návšteve som začal svoje knihy pravidelne triediť a upratovať.

Peter Krištúfek sa s Kornelom intenzívne spriatelil, nakrútil o ňom niekoľko dokumentov a „produkoval“ knihu jeho pamätí O sebe. Venoval jej nepredstaviteľne veľa energie a staral sa o Kornela aj počas jeho pobytov v nemocnici. Keď sa mal Kornel vrátiť domov, navrhol, že mu knihy uprace a roztriedi, aby sa tam dalo trocha hýbať.

Kornel súhlasil, a tak Peter chodil každú stredu vykonať archeologické prieskumné vrty. Odhaľoval vrstvu za vrstvou, triedil, preberal, čistil knihy od kíl prachu a o výsledkoch ma nadšene informoval. Raz napríklad našiel v knižnej žile zo šesťdesiatych rokov úplne rozpadnuté a knihami zabalzamované kreslo, na ktorom bol prútený kôš s kedysi čerstvo opranou bielizňou.

Po Kornelovej smrti sa Peter rozhodol zachovať Kornelovu pamiatku aj prostredníctvom jeho legendárnej zbierky kníh.

Vytriedil ich podľa tém do banánových krabíc – knihy o židovskom humore, o karikatúre, o výtvarnom umení, o detektívke a podobne. Rovnako intenzívne vyberal miesto, kde by mohla byť Kornelova knižnica dôstojne umiestnená. Skvelého partnera našiel v Slovenskej národnej galérii a jej riaditeľke Sandre Kusej.

Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov je od minulého týždňa v SNG voľne prístupná. Síce už ani náhodou nepripomína tú pôvodnú (k tej má asi najbližšie Krénova Pasáž), ale výstižne nesie jeho odkaz… že knihy nezahynú.