Denník N

Toto je najlepšia Európa, akú sme kedy mali. Musíme skĺznuť späť k barbarstvu?

Je čas biť na poplach. Sedem desaťročí od konca druhej svetovej vojny je Európa, ktorú sme odvtedy vybudovali, ohrozená.

Autor je profesorom európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

V rovnakej chvíli, ako horela parížska katedrála Notre-Dame, Národné združenie Marine Le Penovej dýchalo na chrbát hnutiu Emmanuela Macrona, o ktorom sám francúzsky prezident tvrdí, že sa usiluje o „európsku renesanciu“.

Krajne pravicová Strana Fínov, predtým známa ako Praví Fíni (aby sa tak odlíšili od „nepravých“ Fínov s inou farbou pokožky alebo iným náboženstvom), získala v aprílových parlamentných voľbách takmer toľko hlasov ako fínski sociálni demokrati.

V Británii možno voľby do Európskeho parlamentu vnímať ako ďalšie referendum o brexite, ale aj tam sa odohráva podobný boj ako vo zvyšku Európy. Líder Brexit Party Nigel Farage je Le Penová v gumákoch, pravý Fín v tvídovom saku.

Medzitým, na počesť tridsiateho výročia nežných revolúcií z roku 1989, poľská vládnuca strana Právo a spravodlivosť vypovedala chartu práv LGBT a označila ju za útok voči deťom.

V Nemecku tamojšia Alternatíva pre Nemecko úspešne využíva národoveckú rétoriku, o ktorej sme si mysleli, že sme sa jej navždy zbavili, akurát teraz si za obetného baránka namiesto Židov vybrala moslimov.

Z Viktora Orbána, mladého hrdinu revolúcie z roku 1989, sa vykľul neoautoritár s výrazom buldoga, ktorý pomocou antisemitských útokov na miliardára Georgea Sorosa a štedrých eurodotácií efektívne zlikvidoval maďarskú liberálnu demokraciu. On sám situáciu zhrnul nasledovne: „Pred tridsiatimi rokmi sme si mysleli, že našou budúcnosťou je Európa. Dnes veríme, že budúcnosťou Európy sme my.“

S touto myšlienkou sa Talian Matteo Salvini stotožnil až natoľko, že minulý týždeň v Miláne usporiadal spoločné predvolebné zhromaždenie pravicových populistických strán – akúsi internacionálu nacionalistov. V európskych voľbách, ktoré sa začínajú vo štvrtok a končia v nedeľu, sa nové strany i staré prízraky uchádzajú o priazeň voličov naprieč 28 štátmi.

Aby bolo jasné, pohľad na kedysi veľkolepú krajinu, ktorá sa v dôsledku tragickej frašky nazvanej brexit stala terčom posmechu pre celý svet, umlčal všetky zmienky o hungexite, polexite či italexite. Orbán a spol. však majú za lubom niečo o mnoho nebezpečnejšie. Farage chce z Európskej únie len odísť, oni sa ju snažia rozvrátiť zvnútra a vrátiť sa k nejasne definovanej, no zjavne slabošskejšej „Európe národov“.

Kamkoľvek sa človek pozrie, uvidí staré i nové trhliny – jednu medzi severnou a južnou Európou spôsobila kríza eurozóny, druhá medzi Západom a Východom oživuje staré stereotypy európskej orientácie (civilizovaný Západ verzus barbarský Východ), ďalšia je medzi Katalánskom a zvyškom Španielska, iná dokonca rozdeľuje Francúzsko a Nemecko.

Z mladého hrdinu revolúcie sa stal autoritár. Viktor Orbán dnes straší migrantmi a Sorosom. Foto – TASR/AP

Radikalizácii sa môžeme vyhnúť

Silnejúce príznaky rozpadu Európy by nemali prekvapiť nikoho, kto situáciu pozoruje dlhodobo. Veď napokon, nevyskytuje sa tento príbeh v európskej histórii stále zas a znova? V 17. storočí ukončil zdrvujúcu tridsaťročnú vojnu až Vestfálsky mier. Na prelome 18. a 19. storočia na dve desaťročia rozvrátili kontinent napoleonské vojny a podľa tej istej šablóny ho potom znovu spojil Viedenský kongres. Po prvej svetovej vojne zase nasledoval Versaillský mier.

Nové povojnové usporiadanie zakaždým chvíľu pretrvá – niekedy kratšie, niekedy dlhšie –, nakoniec sa však začne znovu chvieť. Pod povrchom silnie tektonické pnutie, až napokon vypukne nová éra nepokojov. Žiaden európsky systém, ríša, commonwealth, res publica, Reich, koncert mocností, dohoda, os, koalícia ani únia nevydržia večne.

Podľa tohto historického metra si dnešná Európa počína celkom dobre – nedávno dovŕšila

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Eurovoľby 2019

Teraz najčítanejšie