Denník N

Kozmický jogín, ktorý veril, že konštruktivistické myslenie je univerzálne

Z výstavy v galérii Umelka. Foto - Michal Zelník (7)
Z výstavy v galérii Umelka. Foto – Michal Zelník (7)

Tvorba Pavla Maňku zostala celistvá a takmer nedotknutá napriek tomu, že patril k dôležitým umelcom slovenskej avantgardnej výtvarnej scény.

V týchto dňoch by sa Pavel Maňka dožil deväťdesiat rokov. Jeho neter, dizajnérka Soňa Sadílková, v  spolupráci s historičkou umenia Ľubou Belohradskou pripravila pri príležitosti tohto jubilea v bratislavskej galérii Umelka výstavu Trinásta komnata. Napriek tomu, že to bola výstava vizuálne a  obsahovo invenčná, s  cieľom inak a  nanovo predstaviť Pavla Maňku, umelecká obec ju nevšímavo prehliadla. Je to škoda, lebo Maňka je práve tým prípadom umelca, ktorý celý svoj život prežil v závetrí verejného záujmu. Preto jeho tvorba zostala celistvá a takmer nedotknutá napriek tomu, že patril k  dôležitým umelcom avantgardnej výtvarnej scény.

Autorky výstavy sa ho snažili predstaviť nielen ako sterilného autora geometrickej abstrakcie, ale aj ako muža s pozoruhodným osudom. On by to pravdepodobne takto nikdy nedovolil, keby žil, ale príbeh trochu čudného samotárskeho maliara, konštruktéra, avantgardistu, vizionára, letca a  ufológa by inak naďalej zostal známym len niekoľkým zasväteným. Dejiny slovenského výtvarného umenia nie sú bohaté na osudy umelcov, ktorí sa programovo vyhýbali meštianskemu štandardu, takže ich výskyt je zriedkavým objavom.

Účasť na dôležitých Konfrontáciách

Na výstave boli prvýkrát vystavené Maňkove „kozmické bokovky“, polohy jeho tvorby, ktoré sa až tak nehodili do pestovaného obrazu maliara geometrickej abstrakcie. Dôvody jeho taktického správania treba hľadať v  minulosti, v čase, keď sa v  60. rokoch jednotlivé progresívne výtvarné smery ešte len etablovali a  prísne strážili svoju krehkú identitu. Maňka sa hneď na začiatku pridal k prvým pololegálnym výstavám Konfrontácií, na ktorých mladí umelci vystavili nefiguratívnu abstraktnú tvorbu, ktorú vtedy manifestovali ako svoju generačnú výpoveď.

Ale už vtedy nedokázal zapadnúť do kolektívne zdieľaného obrazu. Jeho kolegovia sa našli skôr v  expresívnej materiálovej abstrakcii – v informeli, on však smeroval k tej sparťansky prísnejšej, geometrickej. Odvtedy sa v tejto kapitole slovenského výtvarného umenia uvádza v  kolónke „ostatní účastníci“.

Nie je to až taká krivda, lebo jeho rozmýšľanie o abstraktnom obraze vychádzalo z  iných zdrojov. Ten prvý našiel pravdepodobne už na strednej umeleckej škole, na oddelení úžitkovej grafiky, kde sa v  školských cvičeniach mohol hrať s plochou a tvarmi, s ich pomerom, farbou a odtieňmi. Dizajn mal vtedy predsa len väčšiu možnosť povolenej slobody, úteku od povinného ideologického balastu.

Jedinečné lokálne prvenstvo

Na Vysokej škole výtvarných umení študoval komornú maľbu, čo ho v tých najťažších 50. rokoch skôr odviedlo od jeho záľuby, a až objavenie sa na Konfrontáciách je skutočným začiatkom jeho vlastnej umeleckej sebarealizácie. Píše sa rok 1961 a Ľuba Belohradská vidí vo vystavených obrazoch jedinečné lokálne prvenstvo v použití čistej geometrickej abstrakcie, ničím nekontaminovaného jazyka geometrie.

Byť prvým však väčšinou ešte viac prehĺbi priepasť medzi tvorcom a okolím, čo bol aj osud Pavla Maňku, ktorý síce koncom 60. rokov vstúpil do výtvarne príbuznejšieho Klubu konkretistov, ale aj tu bol skôr sólo hráčom. Hoci zapadol do konštruktivistickej estetiky Klubistov, dnes vieme, že Maňka aj tu hral svoje nenápadné mimikry. Sú to najmä jeho biele objekto-obrazy z umelej hmoty, kde kreslí skalpelom a zárezmi vytvára stopu reliéfu. Často používal motív približujúcej sa alebo vzďaľujúcej sa špirály, pripomínajúci obraz kozmu. Už to nie je iba „čistý“ objekt, ale trojrozmerný model priestoru.

Svet univerzálneho konštruktéra

Tu niekde sa vstupuje do Maňkovej trinástej komnaty, avizovanej názvom výstavy. Dá sa pokračovať aj mimo výstavného priestoru, pretože rodina sa rozhodla sprístupniť takisto ateliér, v ktorom umelec žil a tvoril takmer celý svoj život. Pavel Maňka okrem toho, že bol posadnutý lietaním na vetroňoch a leteckým modelárstvom, patril aj do generácie fascinovanej všetkým okolo vesmíru. V  jeho ateliéri sú stovky zažltnutých novinových výstrižkov od prvého letu človeka do vesmíru, o dobytí Mesiaca, zábery Zeme z Apolla 8, štúdie o kozmickej sonde Pioneer 10, veľa o Voyageri 1 a  2. Návštevník sa tu ocitne vo svete univerzálneho konštruktéra, ktorý je očarený pocitom a vedomím iných dimenzií, viery v  ufo a viditeľného fanúšikovstva sci-fi.

Na rozdiel od slovenských konceptualistov, u ktorých sa téma kozmu vníma takmer ako obchodná značka, pohybujúca sa viac-menej v oblasti hravej fikcie, Maňka bol skôr konštruktérom – modelárom. V  jeho ateliéri zostalo množstvo funkčných modelov „zalietaných“ lietadiel, lietajúcich tanierov a novotvarov vznášadiel. Plánov a makiet reálnych aj utopických miest budúcnosti, automobilov, dizajnérskych odevných kúskov. Nebol však len odmeraným inžinierom kozmo-sveta, v maľbách prekvapivo realistických poľudšťuje chlad a odstup modelovaného sveta androgýnnymi mimozemšťanmi a  možno až príliš fyzickými „ufónkami“.

Je fascinujúce prechádzať sa jeho domom a ateliérom v Ľudovej štvrti v Bratislave, ktorý vo svojom celku slúžil len tvorbe a rozmýšľaniu. Nič navyše. Jeho jediný obyvateľ žil až nepredstaviteľne asketickým životom, aby sa mohol venovať len a len svojej práci. Mám ostych napísať umeniu, pretože umenie trpí svojou sebaprezentáciou, a tej sa Pavel Maňka veľakrát vedome vyhol. Bol vlastne kozmickým jogínom, ktorý veril, že konštruktivistické myslenie je univerzálne.

Kultúra

Teraz najčítanejšie