Pomáha obetiam zneužívania kňazmi, česká katolícka cirkev ho za to zbavila funkcie cirkevného sudcu

Tým, že ste sa rozhodli pomáhať obetiam sexuálneho zneužívania kňazmi, sa vám podarilo naštvať špičky českej katolíckej cirkvi. Prečo ste do toho šli, keď ste už vopred mali jasné signály, že vám to neodpustia?

V cirkvi som zakladal viac aktivít a nikdy s tým nebol problém, niektoré dokonca podporila Česká biskupská konferencia. Žil som teda v tom, že cirkev reálne víta pomoc laikov v rôznych oblastiach.

Keď som bol cirkevným sudcom, chodilo za mnou mnoho ľudí, ktorí mali problémy vo svojich farnostiach. Mali problémy s kňazmi, ktorí zneužívali svoju moc a postavenie, ale bral som to tak, že na seba narazili horúce hlavy, ktoré časom vychladnú. Lenže prípadov začalo pribúdať a ja som pochopil, že ide o systém.

Aký?

Systém lži a popierania. Cirkevní predstavitelia, a je jedno, či ide o kňazov, dekanov, generálnych vikárov alebo biskupov, sa neriadia kánonickým právom, ignorujú dokonca aj smernice, ktoré sami vytvorili.

Na začiatku som naozaj veril, že ak veriaci vo farnosti predloží dôkazy o nekalej činnosti cirkvi, pričom to nejde medializovať, len v pokoji vyriešiť, biskupské úrady nemôžu mať žiadny problém s ním komunikovať. Lenže je to inak. Laikov ignorujú pokojne aj rok v snahe odradiť ich, prípadne im neustále menia podmienky a termíny stretnutí. Tí ľudia nakoniec stratia chuť čokoľvek hlásiť a riešiť.

Keď som pochopil, ako to funguje, došlo mi aj to, že je to práve systém, ktorý umožňuje dlhodobo kryť aj sexuálne zneužívania maloletých kňazmi.

V akom zmysle?

Ak sa vo farnostiach strácajú peniaze zo zbierok či z účtu, cirkevní laici to v nich vedia ako prví. Každý sexuálny predátor, či už má ženu, milenku, alebo zneužíva deti, na to potrebuje aj peniaze. Potrebuje ich na kupovanie si mlčania, na darčeky, na dovolenky. Vzhľadom na výšku platu kňaza, ktorá je v Česku 14- až 17-tisíc českých korún (543 až 660 eur, pozn. autora), si to nemôže dovoliť len tak a peniaze musí brať inde.

Ak to farníci odhalia a idú nebodaj za iným kňazom, ten to odmietne riešiť, lebo si nechce páliť prsty. Idú preto za dekanom, ktorý im síce písomne sľúbi pomoc, ale v skutočnosti tých ľudí udá práve kňazovi, ktorého obvinili. Ten ich okamžite vyhodí zo všetkých služieb pre farnosť, aby už do ničoho interného nevideli. Farníci ešte potom zájdu za generálnym vikárom, ale ten ich zase odkáže na dekana, takže nakoniec pochopia, že ide o márnu snahu.

Prečo nejdú rovno za biskupom?

Veď chcú ísť, ale kým im dá termín stretnutia, obvykle ubehne rok a viac. Laici sa ničoho nedovolajú a časom sa na to ako totálne demotivovaní vykašlú. Jednoducho ich prejde chuť niečo riešiť. Ak sa aj niekto nebodaj dostane k biskupovi, všetko vždy prebieha medzi štyrmi očami. Biskupstvo vám nikdy nič nedá na papieri, lebo nebude riskovať, že vám v rukách ostanú nejaké dôkazy.

Presne toto predsa opisujú aj obete zneužívania, ktoré sa v dobrej viere obrátili na cirkev. Keď to prišli nahlásiť, nik im o tom nedal potvrdenie. Ani len o tom, že tam boli. Koľkokrát sa stalo, že obvinený kňaz ostal v pastorácii a obete nevychádzali z úžasu. Vraveli mi – preboha, veď sme to boli hlásiť, ako je možné, že sa s tým nič nerobilo? A keďže nemajú dôkaz o tom, že to hlásili, nevedia to nijako preukázať.

Opisujete teraz systémový problém v celej českej cirkvi alebo len vo vašej diecéze?

Opisujem to, čo som roky zažíval v Brnianskej diecéze. Tam mám overené, že nastavenie systému je také, aby laici nemohli nič riešiť. Nemajú sa ako dovolať svojich práv, a to ani vtedy, keď to biskupovi nariadi Vatikán, na ktorý sa farníci tiež obrátili. Vždy to ide dostratena a nie je nič, čo by to zvrátilo.

Zaujímavé je, že všetky obete zneužívania kňazmi, ktoré kontaktovali cirkev, opisujú to isté. Zažívali nezáujem, ignorovanie, naťahovanie termínov, zmeny podmienok stretnutí, až nakoniec rezignovali. Odvtedy nemám pochýb, že ide o obludný systém, ktorý treba zmeniť. A preto sa o to pokúšam.

Aj tak nerozumiem jednej veci – my, liberáli, amatéri, ktorí pozorujeme cirkev zvonku, ten obludný systém roky vidíme a upozorňujeme naň. Vnímame, že cirkev škandály zametá pod koberec, že sa vyhýba konfrontácii, že sa neustále vyhovára, že všetko chce riešiť potichu a medzi štyrmi očami, nech nič neprenikne mimo jej múrov. Ako je možné, že ľudia ako vy, ktorí dlhodobo poznajú ten systém zvnútra, dokonca sú v tej oblasti študovaní, nie sú schopní rozoznať to? Prečo tak dlho trvá, kým im „docvakne“ to, čo je iným zjavné takmer na prvý pohľad?

Toto je zásadná otázka. Je to presne tak, ako hovoríte. A vysvetlím vám dôvody. Ja osobne som typická katolícka konzerva. Som typický tradičný katolík, ktorý chodí na púte a prinesie kňazovi domov mäso, lebo sa to patrí. Pokojne to nazvime tak, že som slepá ovca. A slepým ovciam trvá nekonečne dlho, kým začnú vidieť a chápať to, čo iní zvonka dávno vidia.

Nemáme šancu to pochopiť, až kým v strete s cirkvou nejdeme na dreň, kým sa nás to osobne nedotkne. Kým ide o iných, myslíme si, že na vine sú si sami, lebo cirkev si nedovolíme obviniť. Dôjde nám to, až keď jej nekalé konanie zasiahne priamo nás. Rozhodujúci je teda zážitok na vlastnej koži. Poviem to aj inak – my v cirkvi obvykle máme klapky na očiach.

Čím to je? Tým, že kňazi sú pre vás také autority?

Áno. Vysvetlím to na reálnom príklade – kontaktovalo nás  50 až 70 obetí zneužívania kňazmi z Česka aj zo Slovenska. Len dve obete sa však nešli svojho farára vopred spýtať, či s nami môžu hovoriť.

Mnohí s nami síce četujú, volajú, píšu nám, ale nepovedia nám konkrétne, čo, kto a kde urobil, lebo sa ešte nespýtali pána farára, či môžu. Lenže čo im ten farár obvykle povie, ak sa spýtajú? Približne toto: „Ak to chcete hlásiť, nie ste dobrí katolíci. Dobrí katolíci totiž vedia odpúšťať. Nie je v otčenáši napísané, že odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom? Je. Keby ste boli milosrdní ako Ježiš, dávno by ste na to, čo sa stalo, zabudli.“

Čo to znamená v praxi? Že tie obete sú z toho kňaza traumatizované už druhýkrát. Potom nám napíšu, že im je to ľúto, ale nemôžu nám nič viac prezradiť. Chcú ostať dobrými katolíkmi.

Pre portál hlidacipes.org ste povedali, že v niektorých diecézach cirkev v Česku funguje ako v 18. storočí pred zrušením nevoľníctva.

Presne tak to je. Predstavte si farnosť na dedine. Koľko laikov by vyvážilo jeden hlas kňaza? Ani všetci naraz. Preto sa na cirkevnom súde bežne povie – pre jednu ženskú či pre jedno decko predsa nezničíme kňaza. Keď budete argumentovať, že obetí je oveľa viac, dočkáte sa nasledovnej odpovede – ale kňazov je málo, kým ich chceš nahradiť?

Toto vážne zaznieva na cirkevných súdoch?

Áno. Bol som sudca, viem, čo sa tam deje. Je to také šialené, že bežný človek tomu neuverí. A ak potom nie sú priame dôkazy o zneužívaní, nie je žiadna šanca kňaza postihnúť. Cirkev totiž všetko otočí do polohy tvrdenie proti tvrdeniu.

Keď som sa rozhodol pomáhať obetiam zneužívania, istý zástupca českej cirkvi mi po niekoľkohodinovom rozhovore povedal nasledovné – síce môžem pomáhať obetiam, ale prípady, ktoré mi označí on alebo biskup, riešiť nebudem. Spýtal som sa, či to myslí vážne, a on, že áno, niektoré kauzy jednoducho pôjdu pomimo mňa. Vyšší záujem.

V tej chvíli akoby som počul hlas niekde zhora: „Vidíš, a tak si sa bál. Stále riešiš, či tým obetiam pomáhať, alebo nie, ale si slepý, lebo nevidíš, že títo ľudia tie zločiny priamo kryjú.“ Zdvihol som sa a odišiel, čím som si podpísal svoj ortieľ v cirkvi.

Veď ste boli dokonalým príkladom poslušného katolíka, dokonca vám za prácu na cirkevnom súde cirkev dala vyznamenanie.

To je pravda, mám medailu za svoje služby. Celkovo bola moja práca na súde vyzdvihovaná. Vypočúval som ťažké kauzy, ktoré nechcel nik iný. Vyliali ma však celkom šikovne – zasadala Česká biskupská konferencia a brniansky biskup tam presadil moje odsúdenie práve za moju pomoc obetiam. A len čo tak konferencia urobila, biskup ma vyhodil. Milé, nie?

Neurobili ste chybu aj vy? Nemohli ste vaše aktivity koordinovať s cirkvou, zapojiť do nej aj jej predstaviteľov, teda získať požehnanie? Lebo cirkev to zrejme pochopila tak, že jej idete po krku ako solitér.

Ale veď tú snahu o spoluprácu som vyvíjal od začiatku. Cirkev nemôže povedať jediné slovo, že by som niekedy nestál na jej strane a nedokazoval to aj činmi. Mali sme vynikajúce vzťahy.

Pamätáte si na kauzu divadla v Brne, kde sa hrala hra, v ktorej Ježiš znásilnil moslimku? Organizoval som proti tomu predstaveniu petíciu. Onedlho sa ku mne pridal aj kardinál Dominik Duka. Boli sme v kontakte, jeho sekretariát ma neustále naháňal pre podklady na žalobu proti režisérovi.

Začiatkom januára tohto roka som teda kontaktoval Dukov sekretariát aj nuncia, aby mi dali termín stretnutia, kde im vysvetlím svoj zámer. Nič. O kontakt som sa potom snažil dlhšie, pričom som nechápal, prečo zrazu so mnou nik nechce hovoriť. Veď dovtedy sme boli s Dukom kamaráti.

Vyvrcholilo to, keď mi piateho februára prišiel od Duku ďakovný list a šiesteho som už ním bol v katolíckych médiách označený za vyvrheľa. To nevymyslíte. Od tej chvíle Duka začal katolíkov vrátane obetí odrádzať od toho, aby sa so mnou kontaktovali. Ešte aj napriek tomu som cirkvi poslal materiály vo worde, aby sa s tým projektom mohla oboznámiť. Mohla, ale nechcela.

Ako to viete?

Hovoria mi to priamo obete. Keď zájdu za kňazom a spomenú možnosť, že by ma kontaktovali, dostávajú vynadané, že čo si to dovoľujú. V akom storočí žijeme, ak chcete pomôcť cirkvi očistiť sa a tá vás za to tvrdo prenasleduje?

Veď cirkev priamo zakazuje veriacim, aby sa obrátili o pomoc. Je to nehorázne. Duka sa dokonca neštíti podávať trestné oznámenia na neznámeho páchateľa, hoci vie, že ide o jeho mŕtvych spolubratov z rádu a celé sa to teda obráti proti obetiam. Len na nás chcel podať tri a už nám poslal aj predžalobnú výzvu.

Lenže cirkev tvrdí, že neodporúča obetiam obracať sa na vás, lebo vaše webové stránky nie sú dostatočne fundované. Hovorí tiež, že ona sama má dostatočné nástroje na to, aby mohla prípadným obetiam pomôcť.

Keď si otvoríte naše stránky, zistíte, že tam máme neskutočné množstvo dokumentov rôznych biskupských konferencií, pápeža aj Kongregácie pre náuku viery. To chcú označiť cirkevné dokumenty na túto tému za nedostatočne fundované? Veď to ani nemôžu myslieť vážne.

Rovnako tam máme obrovské množstvo odborných článkov. Celý svet sa venuje tejto téme, pomáha obetiam, existujú o tom tony dokumentov biskupských konferencií z rôznych krajín. Odozva u nás? Hystéria cirkvi, že sa tým vôbec niekto zaoberá.

Okrem toho, za našou aktivitou stoja cirkevní právnici, civilní advokáti, psychológovia aj psychoterapeuti, dokonca aj niektoré cirkevné spolky, ktoré však nemôžem menovať, aby ich nik nepotrestal. Samozrejme, spolupracujú s nami aj policajti.

Celé stránky boli koncipované podľa vzoru Kongregácie pre náuku viery, podľa pápežského misijného centra na ochranu zneužívaných vo Vatikáne a na základe vyjadrení samotného pápeža. Stránky sme preložili do taliančiny a osobne prezentovali aj vo Vatikáne. Prešli sme bez jedinej výčitky. Nik nám tam nepovedal jedinú výhradu. Argument cirkvi o tom, že nie sú dostatočne fundované, vo chvíli, keď sama obetiam nijako nepomáha, je síce odvážny, ale lživý.

Chcete povedať, že katolícka cirkev v Česku pre obete zneužívania nič nerobí?

Pozrime sa na fakty. V roku 2012 mal byť českou cirkvou schválený dokument o ochrane obetí. Schválil sa až v roku 2015. V roku 2015 už mali mať všetky biskupstvá zriadené svoje centrá pomoci obetiam. Až v januári 2019 ho konečne zriaďuje pražské arcibiskupstvo a až desať dní po tom, čo som vyšiel so svojou iniciatívou ja, sa pridal aj brniansky biskup.

Ostatné diecézy, hoci to majú povinné od roku 2015, nerobia nič. Veď rozmýšľajme – keby cirkev robila to, k čomu sa zaviazala pred štyrmi rokmi, logicky by nemala dôvod vzniknúť naša iniciatíva. Lenže cirkev v Česku sa na pokyny Vatikánu vykašľala, nič pre obete neurobila, a teraz ju hnevá, že som prišiel s vlastnou iniciatívou. Nie je to pokrytecké? Ešte aj u vás na Slovensku sa táto téma berie vážnejšie.

Cirkev tvrdí, že ste ďalej nemohli robiť sudcu, lebo ste stratili svoju dobrú povesť.

Keď som toto spomenul vo Vatikáne, tamojší ľudia sa priam vydesili. Arcibiskup, druhý sekretár Kongregácie pre náuku viery, teda človek, ktorý háji čistotu v cirkvi, vstal a doslova povedal: „A kto bude poslúchať Krista?“ Bol to jeho odkaz všetkým veriacim vrátane obetí – počúvajte Ježiša, nie nehodných hierarchov.

Čo od vás očakávajú obete, ktoré vás kontaktovali?

Deväťdesiat percent z nich nechce nič riešiť, iba si o tom podebatovať, napísať. Poskytujeme im psychoterapeutov a psychológov, a ak chcú, tak aj duchovné sprevádzanie kňazom. Primárne im dávame to, čo sami žiadajú, a nijako ich netlačíme do toho, čo už nechcú.

Podstatné je, aby starostlivosť bola dostupná. Nik nemôže čakať, že trebárs z Liberca budú cestovať do Brna. Bolo by to časovo aj finančne náročné. Preto sa snažíme zorganizovať pomoc v každom kraji. Psychoterapia prebieha aj roky, preto musí byť odborník dostatočne blízko.

Odborníci, ktorí s vami spolupracujú, sú veriaci?

Áno.

Prečo nie sú nikde publikované ich mená? Lebo na dôveryhodnosti to nepridáva.

Lebo nechcú dopadnúť ako ja. Keby sa zistilo, že pomáhajú, prišli by v cirkvi o svoje pozície. Keď ľudia na vatikánskom najvyššom súde, čo je apoštolská signatúra, videli moje odvolanie, strašne sa začali smiať. Nechceli tomu veriť, lebo vyhodiť cirkevného sudcu nie je práve jednoduché. A keď si takto trúfli na mňa ako sudcu, čo by urobili s ostatnými našimi spolupracovníkmi?

Spolupracujeme aj s množstvom laických združení, v ktorých fungujú odborníci. Organizujeme rôzne stretnutia, napríklad na jednom sa zišli viaceré obete jedného kňaza. Vieme im poradiť, na koho sa obrátiť, ak potrebujú o svojej traume s niekým hovoriť, odporučiť právnika, ak by chceli podať trestné oznámenie, žalobu a podobne.

Ako viete pomôcť obeti, ktorá si terapeuta našla skôr, ako vás kontaktovala?

Určite ju nebudeme presviedčať, aby prešla k takému, čo s nami spolupracuje. Vieme pomôcť inak – zriadili sme transparentný účet, z ktorého tú pomoc zaplatíme. Nemusíme si hovoriť, že nejde o lacné služby a obete si ich neraz nemôžu dovoliť. Ak niekto chodí na terapiu desať rokov, minie na to obrovskú sumu.

Predpokladám, že väčšina obetí s vami komunikuje anonymne.

Áno, ide možno o 80 percent tých, čo sa ozvali. Je to v poriadku, lebo sú len na začiatku procesu. Niekto si nás pridá na Facebooku a občas nám niečo lajkne. Neskôr nám napíše správu. Potom už pošle e-mail. Ešte neskôr aj zavolá, až sa s nami aj osobne stretne.

Obete v tomto musia mať voľnosť, je na nich, v akej miere sa otvoria a aké kroky urobia. My sme pre nich podpora a akceptujeme, že ten proces je beh na dlhé trate. Niekto si nás dlho len oťukáva, kým sa prvýkrát ozve so svojím príbehom, kým sa otvorí a požiada trebárs o psychológa.

Žiadna obeť za nami neprišla v stave, že už mala vo všetkom jasno a chcela, aby sme kňaza rovno žalovali či podali naňho trestné oznámenie. Tí ľudia sú zničení a majú iné starosti, sám pápež nazval ich životy ukrižovanými.

Všetky vaše služby sú bezplatné?

Samozrejme. Vrátane prípadného sprievodu na úradoch, pri výsluchoch na polícii či ako obhajoba na súde. Rovno však poviem, že konkrétne o tieto služby zatiaľ obete veľký záujem neprejavili. Je však dobré, ak vedia, že v prípade potreby im vieme zabezpečiť aj tento servis. Zatiaľ k súdu smeruje len jedna kauza, jedna sa zase rieši mimosúdnym vyrovnaním.

Veríte, že vystrašené a traumatizované obete časom nájdu dosť sily na to, aby žiadali aj potrestanie vinníkov?

Verím, ale dnes máme v Česku situáciu, keď sa im nik nemôže čudovať, že do toho nejdú. Udiala sa im strašná krivda a miesto toho, aby im cirkev pomáhala, z úst kardinála zaznievajú vyhrážky. Dá sa to vnímať tak, že cirkev vlastne túto tému zatiaľ prežila bez úhony a nikomu sa ňou nepodarilo otriasť podobne ako v zahraničí.

O akých vyhrážkach kardinála stále hovoríte?

Robí to šikovne tak, aby si každý dobre rozmyslel, či poškodí dobré meno cirkvi. Už som spomínal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, o ktorom verejne hovoril v Českej televízii. Vedel pritom, že obaja údajne neznámi páchatelia z rádu, v ktorom bol on sám predstavený, sú už mŕtvi a že sa to celé zvezie na ich obete.

Obetiam tiež odkázal, že cirkev ich bude vnímať ako obete až po tom, čo pôjdu na políciu a vyhrajú súd. Kým sa tak nestane, pre cirkev obeťami nie sú. Lenže toto už vnímam ako odporné prenasledovanie obetí.

Dôvod?

Akým právom ich chce nútiť podvoliť sa verejnému procesu pred médiami, vypočúvaniu na polícii, konfrontácii s páchateľom? Veď práve toho sa obete boja. Je to čisté zastrašovanie a cesta k tomu, že sa doslova zrútia.

Kardinál má podľa svojej smernice z roku 2015 vnímať ako obeť každého, kto sa prihlási, nie si dávať podmienky. Obete potrebujú ospravedlnenie, nie vláčenie po polícii a súdoch, nie to, aby každý v ich okrese vedel, čo sa im stalo. Mnohé už majú vlastné rodiny. Duka ich chce snáď dohnať k tomu, aby to, čo sa im stalo, vysvetľovali aj svojim malým deťom. Lebo tie sa to už od niekoho isto dozvedia.

Okrem toho, cirkevný dokument, ktorým sa má hierarchia riadiť, jasne hovorí nasledovné – katolícka cirkev berie obeť ako obeť už vo chvíli, keď sa predbežným a krátkym vyšetrovaním zistí, že sa tá vec mohla stať.

Napríklad?

Povedzme, že príde žena, ktorá povie, že pred 20 rokmi ju zneužíval kňaz XY, ktorý vtedy slúžil v obci Z. Cirkev vie ihneď zistiť, či v tom období naozaj v danej obci slúžil práve tento kňaz. Ak áno, od tej chvíle je cirkev povinná dotyčnú vnímať ako obeť. Prečo kardinál hovorí iné? Lebo chce obete zastrašiť. A ide aj o peniaze – nebudú kauzy, nemusí sa vyplácať odškodné.

Aké obete sa vám hlásia?

Dajú sa rozdeliť do viacerých skupín. Jednu tvoria mladí chlapci, organisti. Prišli študovať alebo vstúpili do rádu a začali ich tam zneužívať homosexuálni kňazi či rehoľníci. Druhú veľkú skupinu tvoria mladé dievčatá, ktoré ako neplnoleté zneužívali kňazi, alebo dospelé ženy, ktoré podľahli kňazom, lebo ich vnímali ako obrovské autority.

Často ide o ženy z nedobrých rodín, z ktorých utiekli a museli sa životom pretĺkať samy, pričom kňazi zneužili svoje postavenie a ich zúfalstvo. Niektoré prípady sa udiali nedávno, niektoré pred desiatimi a viaceré aj pred viac ako dvadsiatimi rokmi.

Biskupská hovorkyňa povedala, že dôvodom vášho odvolania nie je vaša snaha pomáhať, ale to, že vaše verejné aktivity nie sú zlučiteľné s úradom sudcu, ktorý musí za každých okolností ostať nestranný a v jednote so svojimi nadriadenými. Ako sa dá byť nestranný a zároveň v jednote s nadriadenými?

(smiech) To je česká katolícka cirkev v praxi. Keď som bol na apoštolskej signatúre vo Vatikáne a povedal som, čo mi doma urobili a čím to zdôvodnili, okamžite zvolali poradu a nechali si všetko preložiť. A potom sa začali smiať.

Problém je, že biskupi trpiaci klerikarizmom absolútne nerozlišujú medzi svojou a súdnou mocou. Sudcu vnímajú ako svojho služobníka, ktorý má plniť ich pokyny. Lenže to nie je možné, lebo súdna moc musí byť nezávislá. Vo svete tomu rozumejú, v Česku nie, a tak biskupi prznia kánonické právo práve svojím klerikalizmom.

Ako vlastne funguje cirkevný sudca? Je to v čomsi podobné civilnému sudcovi?

Vôbec nie. Napríklad ja som bol sudcom ako laik, preto som mohol riešiť akurát tak anulácie manželstiev. Kňazské kauzy som robiť nesmel, a teda, logicky, ani sexuálne zneužívania.

Cirkevný sudca nechodí na súd ako civilný sudca do svojho úradu v pevne stanovenom pracovnom čase. V brnianskej diecéze to fungovalo ako charita – všetko som si naštudoval doma a na úrad som priniesol len rozsudok. Nemal som tam kanceláriu ani vlastnú stoličku, čas som trávil maximálne v miestnosti, kde sme vypočúvali jednotlivé strany sporu.

Je to platená pozícia?

Áno, ale robil som to zdarma, občas mi prispeli na benzín. Je to skôr na prilepšenie ku kňazskému platu. Sám som si platil aj svoje štúdiá na Teologickej fakulte Univerzity Palackého a na Katolíckej univerzite v Lubline. Živím sa výrobou a predajom vína.

Ako sa k vášmu prípadu postavili české katolícke médiá? Lebo z toho, čo som čítal, mám pocit, že vám pomáhajú skôr liberálne médiá, teda tie, voči ktorým by ste za normálnych okolností mali obrovské výhrady.

Keď ma dali dole z pozície sudcu, referovali o tom všetky české katolícke médiá. Myslíte si, že mi dali možnosť vyjadriť sa k tomu aspoň jednou vetou? Vôbec nie. Ako tradičný konzervatívny katolík som pre nich tabu, ich rola je preto zahanbujúca.

Lenže ja tých redaktorov aj chápem. Keby mi dali priestor, skončili by ako ja. V takom prípade je mi jedno, že pravda zaznieva práve v liberálnych médiách, lebo mne ide primárne o pomoc obetiam zneužívania.

Môže cirkev zvrátiť vaše odvolanie z pozície súdu?

Podal som odvolanie, ale brniansky biskup mi napísal, že ak vyhrám, znovu sa odvolá. A keďže mu o tri roky končí mandát a nový biskup si môže vymenovať svojich vlastných sudcov, časovo to dokáže natiahnuť tak, aby ma tam už vrátiť nemusel. Osobne s tým ani nepočítam. Teší ma aspoň podpora z Vatikánu. Svoje peniaze dám radšej obetiam ako na boj za vrátenie mojej dobrej povesti a úradu.

Teší ma aj to, že sa nám podarilo nadviazať komunikáciu s Radou vlády pre rovnosť žien a mužov a dostali sme pozvánku na zasadnutie Výboru pre prevenciu domáceho násilia a násilia na ženách. Zástupcom rady sme problematiku predstavili už pred dvomi mesiacmi a následne sme dostali pozvánku prehovoriť na výbore.