Denník N

Vtedy na Slovensku

Témy jazyka sa SNS držala celé 90. roky. Na snímke jej protestný míting proti prijatiu zákona o používaní jazyka menšín 23. júna 1999 v Bratislave. Opäť s Víťazoslavom Móricom v jednej z hlavných úloh. Foto - TASR
Témy jazyka sa SNS držala celé 90. roky. Na snímke jej protestný míting proti prijatiu zákona o používaní jazyka menšín 23. júna 1999 v Bratislave. Opäť s Víťazoslavom Móricom v jednej z hlavných úloh. Foto – TASR

O omyloch starých 30 rokov, ktoré sa nám opäť vracajú.

Zabúdame, nevieme sa poučiť. Každý omyl, ktorý sme v minulosti pozametali pod koberec, sa nám v súčasnosti vracia ako bumerang na hlavu. Nasledujúci text, napríklad, som napísal v roku 1990 a publikoval v roku 1991.

Bol to spor o názov štátu, ktorý pripomenul svetu, že Slovensko jestvuje. Pripomenul mu to však spôsobom, ktorý musel v kontexte zabehaných demokracií vyzerať dosť komicky. Žiaľ, pod povrchom sporu o názov sa začínal rodiť spor podstatne závažnejší – spor o identitu Slovákov a integritu česko-slovenského štátu.

Na začiatku (v januári 1990) bol úplne prirodzený návrh prezidenta Václava Havla vypustiť z názvu republiky slovo „socialistická“. Návrh sa však na Slovensku nestretol s pochopením. Diskutovalo sa o potrebe zmeniť prvorepublikový „čechoslovakistický“ názov republiky, aj o novom štátnom symbole, ktoré by zvýraznili svojbytnosť Slovenska.

Politický konsenzus, predpoklad zmeny názvu, sa však rodil pomaly a v diskusiách, ktoré boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým politickým zoskupeniam.

Keď koncom marca 1990 federálny parlament prijal pochybný dvojjazyčný názov republiky, na uliciach začalo byť rušno. Spor o charakter národného povedomia a vzopätá nacionálna vlna sa prenáša aj do ostatných politických strán a hnutí. Dokonca aj v rámci Verejnosti proti násiliu (VPN) sa začalo diskutovať o tom, či sme primárne občianskym, alebo primárne národným hnutím.

Spor o názov republiky bol iba predohrou. Celý problém sa zhustil do diskusie okolo zákona o slovenskom jazyku, ako jedinom úradnom a štátnom jazyku bez výnimky na celom území Slovenska. Hlavným nositeľom formulácie a presadzovania tohto zákona sa stala Matica slovenská a Slovenská národná strana.

Nasledoval konflikt, ktorý sa z parlamentu preniesol do ulíc a v celej nahote ukázal skutočné pozadie boja o uzákonenie slovenčiny. Aká bola hlavná argumentácia sporiacich sa strán?

Matičiar: Vládna koalícia prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti.

Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvateľov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.

Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.

Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.

Matičiar: A kto bude niesť náklady na tieto služby? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?

Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?

Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?

5. októbra 1990 – pár dní pred chystaným schválením zákona, ktorý predložila vládna koalícia – sa uskutočnil na Námestí Slovenského národného povstania (práve toto námestie bolo symbolom novembrovej revolúcie) míting za uzákonenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho a úradného bez výnimky. Bol som tam, a padol na mňa des. Sympatizanti matičnej verzie jazykového zákona mali do tvárí a gest vpísaný nenávistný tik.

A teraz sa zoznámme s pánom Víťazoslavom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom Slovenskej národnej strany. Úryvok, ktorý som vybral z televíznej besedy, kam prišiel hneď po skončení spomínaného mítingu, nie je nejakým „úletom“, ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou:

V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k moci pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa. A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť, o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku – my sme predsa tuná doma, my sme páni – o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť, ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?

P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.

V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska …

P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými krajinami, ako je Slovensko alebo Česko – Slovensko. V Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov. V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chceme jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť s takými všeobecnými princípmi, ktoré sú dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.

V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo „súdruh“, nech sa páči.

P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.

(Záznam z televízneho dialógu o uzákonení slovenského jazyka zo dňa 5. októbra 1990).

Rozdiel medzi prvými verziami matičného a koaličného návrhu jazykového zákona spočíval v dvoch bodoch. Koaličný neobmedzoval právo národnostných menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku a vymedzoval možnosť i účelnosť používania jazyka menšín v úradnom styku (čím sa nič nemení na skutočnosti, že v oboch návrhoch bol úradným jazykom jazyk slovenský). Matičný však žiadal používanie slovenského jazyka na celom území bez výnimky.

Zároveň sme si uvedomili, že zápas o formuláciu jazykového zákona vedieme defenzívne. Verejnosť na našu argumentáciu reaguje podstatne menej emotívne, než na argumentáciu druhej strany. Oneskorene, ale predsa, sme začali s verejnou osvetou. To však už emocionálna vlna vyvolaná aktivitou Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany vrcholí. Jozef Markuš má v televízií prejav, v ktorom okrem iného vyhlásil:

„… Drahí priatelia, vážení protivníci a napokon aj tí, čo nie ste ani priatelia, ani protivníci, ste jednoducho ľudia predajní, vy všetci mi dovoľte tesne pred záverom vsunúť niečo osobné. Nie som hrdina, aj mne je vlastná stará ľudská vlastnosť – zbabelosť a dokonca aj ja viem a vidím, aké mocné záujmy do zápasu o slovenčinu vstupujú. Predsa však by som bol rád, keby jedno bolo jasné – a poviem to bez pátosu, celkom civilne. Možno ma opľúvať, možno ma zavrieť, možno ma zabiť, nič ma však nedonúti opustiť tento, ešte aj na konci 20. storočia opustený slovenský národ.“ (Úryvok z televízneho príhovoru Jozefa Markuša, publikoval aj literárny týždenník, 1990 č. 42, s.5).

Vzopätá nacionálna vlna sa, samozrejme, netýkala len slovensko-maďarských vzťahov. Veď od samého začiatku pôsobenia Slovenskej národnej strany a minimálne ďalšej desiatky politických strán, s malou členskou základňou, figurovala celkom jednoznačne požiadavka samostatného slovenského štátu. Argumentácia priaznivcov tejto myšlienky a štátno-právnej koncepcie bola pomerne pestrá, a to tak vecne, ako aj intelektuálne.

Na ilustráciu uvediem opäť výroky Víťazoslava Morica, vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany prevzaté z rozhovorov v časopisoch Zmena (č. 47/1990) a Echo (č. 5/1990):

„Vzhľadom na to, čo sa robí vo svete, je naším už nie dlhodobým, ale krátkodobým cieľom vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky s vlastnou zahraničnou politikou, vlastným vojskom, vlastným obchodom vrátane zahraničného. … Dnes budem zviazaný s jedným národom v jednom štátnom útvare a zajtra mám vstúpiť do druhého štátneho útvaru slobodný. Je to vôbec možné? My musíme najprv jednoznačne získať samostatnosť, plnú suverenitu, pozdvihnúť svoj štát na vyššiu úroveň po stránke duchovnej a materiálnej a až potom vstúpiť do Európy. Ako rovní medzi rovnými. … Slovensko a Slováci boli v akejsi samovražednej letargii. Naša strana sa snažila, aby sme sa z tohto stavu dostali … Aby si už Slováci konečne uvedomili, že musia vládnuť po svojom a na svojom. “ … Ja si myslím, že Slovensko nemôže vstúpiť do Európy na jednej stoličke ako Česko – Slovensko, môže vstúpiť len na dvoch stoličkách – ako Česká republika a Slovenská republika. Ja si myslím, že sme dostatočne kultúrne národy, aby sa to tu vyriešilo politickou cestou, demokratickou cestou. Predsa neexistuje na svete národ, ktorý by chcel žiť s iným národom len preto, aby naňho doplácal. … Však mne to povedal môj otec: Predsa nebudem chcieť žiť s tebou, ty somár sprostý, v jednej domácnosti, keď budem na teba doplácať.“

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia, svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby vybavené tradičnými hodnotami svojej kultúry, obrovskými zdrojmi a kapitálom, začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ. Aby s hrozivou silou a jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska súčasnej svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer 2/3 svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý treba a možno vážne usilovať.

Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb, obmedzení, ktoré znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. Vytvára si na to nové inštitúcie, nástroje, podmienky, pravidlá hry.

V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu, grimasu zakomplexovaného, roztriešteného, nesamostatného spoločenstva.

Od tejto chvíle sa organickou súčasťou našej spoločenskej scény stáva, popri slovenskom nacionalizme, aj nacionalizmus český. Príčinou bolo ťažkopádne vyrovnávanie sa českej verejnosti s novou realitou, s novým ponímaním federácie. Kolotoč vášní a vzájomného neporozumenia sa tým opäť rozkrútil. Dokumentuje to aj výskum verejnej mienky, ktorý v októbri realizovalo Centrum pre výskum spoločenských problémov v Bratislave. Podľa neho sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase (október 1990) vyznačovali značným stupňom napätia.

Toto napätie sa výraznejšie pociťovalo na českej než na slovenskej strane. Na Slovensku hodnotilo česko-slovenské vzťahy ako skôr zlé až veľmi zlé 41, v Česku až 57 percent obyvateľov (ešte väčším stupňom napätia sa však vyznačujú vzťahy medzi Slovákmi a maďarskou menšinou žijúcou na Slovensku a do latentného štádia sociálnej výbušnosti sa dostali vzťahy medzi rómskym a ostatným obyvateľstvom).

Odlíšiť pravdu od lži, manipulácie a šumu začínalo byť nemožné. Pamätám sa na míting na námestí SNP na podporu premiéra Vladimíra Mečiara (VPN) v konflikte s Antonom Andrášom, ministrom vnútra za KDH. Na námestí sa zhromaždila rovnaká masa ľudí ako v novembrových dňoch 1989, boli to však už iní ľudia. Nadšene pozdravovali a skandovali meno nového silného muža slovenskej politiky. Vystúpili sme s ním na tribúnu aj my, spolu s početnou ochrankou (niekoľko minút pred začiatkom mítingu ma z ministerstva vnútra informovali, že tu má byť na premiéra spáchaný atentát). To už som vedel, že sa začínajú šíriť informácie a podozrenia o zahraničnej réžii kulminujúceho napätia. Cestou domov som v aute premýšľal, čo sa asi stane na druhý deň v slovenskom parlamente.

25. októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 42 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam – počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy ku generálnemu štrajku, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu Víťazoslav Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy k hladovke a skandovanie na adresu poslancov a vlády „Odstúpiť, odstúpiť!“.

Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, takzvaný koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov.

17. november 1990. Niekol’ko hodín pred mítingom k prvému výročiu revolúcie zaujali miesta okolo tribúny militantní prívrženci Slovenskej národnej strany, Matice slovenskej a ďalších nacionálne orientovaných zoskupení. Okrem hesiel „Nech žije Matica“, „Nech žije Markuš“ som si vypočul: „Židoboľševici“, „Totalita VPN“, „Budapešť – Praha, Slovenská zrada“ a mnohé iné. Niekol’kokrát som bol opl’utý a všetci (vrátane členov vlády i parlamentu) sme boli bombardovaní kadečím. Keď som však vyšiel na tribúnu, uvidel som, že za touto skupinou stojí dav ľudí, ktorí vo vztýčených rukách držia papiere s nápisom „Slušnosť – ľudskosť – znášanlivosť“.

Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa. Bratislava 1991 (prvé vydanie)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie