Denník N

Jadrová fyzička o Černobyli: Stovky likvidátorov, čo išli na istú smrť, žijú dodnes

Dana Drábová. Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Dana Drábová. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Archívny rozhovor z mája 2019

Upozornenie: Rozhovor môže obsahovať spoilery zo seriálu HBO Černobyľ.

Mala práve dvadsaťpäť a s čerstvým diplomom z jadrovej fyziky začala robiť prácu, ktorá ju nudila. Potom prišla havária v Černobyli a nuda bola fuč. Šéfka českého Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť Dana Drábová s úžasom sleduje seriál Černobyľ, ktorý v nej vyvoláva veľa silných spomienok.

V rozhovore nás prevedie príčinami havárie aj jej následkami a zoznámi nás napríklad s profesorom Legasovom. Černobyľ je pre ňu hlavne obrazom svojvôle sovietskej moci. „Áno, ľudský faktor môže zlyhať vždy. Máme stále mozog kromaňonca, zažité vzorce správania a konania, ale demokracia má oveľa viac poistiek,“ vraví Drábová pre český Deník N.

S trochou zveličenia hovoríte, že havária v Černobyli odštartovala vašu „jadrovú“ kariéru. Ako to s vami vtedy bolo?

Nebudem príliš preháňať, keď poviem, že mi Černobyľ zmenil život. Pracovala som vo vtedajšom Inštitúte hygieny a epidemiológie v Centre oddelení žiarenia, kam ma prijali s čerstvým diplomom. A ja som sa tam nudila. Pracovala som na oddelení, ktoré sa zaoberalo ožiarením z radónu, čo bol a je najväčší prispievateľ k nášmu priemernému ročnému ožiareniu, Česko má uznávaný radónový program, ale to boli veci, ktoré som vtedy nedokázala doceniť.

Chceli ste robiť niečo veľké?

Chýbala mi akcia. Vtedy som neodhadla, že aj v radóne je taký odborný potenciál. Už som sa chcela rozhliadať po niečom inom… Ale vtom prišiel Černobyľ. Na Slobodnej Európe a Hlase Ameriky sa prvé správy začali objavovať 29. apríla, my sme 30. apríla 1986 zaznamenali odchýlky od bežných meraní a začali sme s kolegami a vedúcimi zbierať správy a informácie. A dochádzalo nám, že to, čo sa stalo, je veľké.

Vytrhlo ma to z trochu rutinnej práce. A vďaka tomu už som nemala dôvod rozhliadať sa po inej práci, nejaký čas som sa Černobyľu venovala a potom som už v odbore zostala, ani som nemala tendencie odísť. A neľutujem to.

Československo síce spad z rádioaktívneho mraku nezasiahol nijako nebezpečne, ale aj tu trvalo, než sa o havárii začalo informovať, navyše veľmi úsporne, najviac išla šuškanda.

Áno. Na naše obyvateľstvo havária naozaj žiaden vplyv nemala, urobilo sa tu vlastne všetko, čo sa urobiť malo, okrem tej informovanosti. Som presvedčená, že prístup našich súdruhov, ktorí okolo toho robili tajnosti, silne prispel k nedôvere v jadro a pocitu, ktorý má mnoho ľudí dodnes, že „oni nám aj tak niečo taja“.

Na našom území sa ale fakt nič nedialo. O to viac by ma zaujímalo, ako by sa ten náš boľševik zachoval, keby sme boli bližšie, keby ten problém bol. To sa už nikdy nedozvieme.

Vy ste potom na Ukrajinu, do černobyľskej oblasti, opakovane chodievali. Kedy ste tam boli prvýkrát?

V roku 1987 na konferencii o následkoch Černobyľu, v Gomeli, čo je pomerne blízko.

Boli ste aj v „zóne“? Čo si z tých prvých návštev vybavujete?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Černobyľ

Rozhovory

Seriály

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie