Všetky vojnové konflikty sú svojím spôsobom prepojené

Podľa titulu by sa mohlo zdať, že je to ďalšia reportáž o ženách vo vojnách z radu titulov vydavateľstva Absynt (Vlčice zo Sernovodska Ireny Brežnej, Ako by si kameň jedla Wojciecha Tochmana, Vojna nemá ženskú tvár Svetlany Alexijevič). Nenaznačujem tým devalváciu témy, naopak, je to dôvod, prečo som po tejto knihe siahla.

Titul Všetky Larine vojny je tak trochu metafora, hoci Jagielskeho postava Lara prešla naozaj niekoľkými konfliktmi: obidva čečenské, Južné Osetsko a Abcházsko v Gruzínsku a nakoniec občianska vojna v Sýrii, ku ktorej cez všetky predchádzajúce konflikty autor smeruje a venuje jej poslednú štvrtinu knihy. Sýrska vojna nezasiahla Laru priamo, vo vlastnom domove, preto tá metafora. Reportáž by sa pokojne mohla volať „Som matka džihádistov“. Jej najväčším zápasom bol boj s vlastnými zradikalizovanými synmi.

Reportáž a jedna dobrá novela

Slovenské vydavateľstvo Jagielskeho knihy upozorňuje, že dielo je vlastne okrem výnimočnej reportáže aj skvelým románom. Všetky Larine vojny sa naozaj pohybujú na hranici. Osud autorovej hrdinky ponúka objektívne jedinečný literárny materiál, ale povedala by som, že autor vedome zostáva v žánri reportáže. V ňom je doma a s autorskou interpretáciou nejde nad rámec svojho zámeru.

Ak by sme na knihu na­hliadali ako na román, museli by sme v prípade tohto textu pripustiť aj slabšie stránky. Rezervy v istých postavách Larinho života, či ich obdobiach. Ako novinár môže svoje rozprávanie plne ohraničiť rozhodnutím respondenta a konštatovať, že o manželovi Lara nikdy nehovorila, neprekáža disproporcia zobrazeného vzťahu k deťom a rodičom, pričom práve kvôli svojej matke s otcom chýbala pri formatívnom období svojich synov. Cez Larino rozprávanie nedostaneme ani konkrétnejší prienik do nešpecifikovaného „alpského mestečka“, kam jej deti odišli za otcom, a kde sa zavŕšila ich náboženská radikalizácia.

Publicistické pasáže sú v knihe prirodzené a žiadané a realizuje sa v nich autorova priama reportérska skúsenosť s opisovanými vojnovými konfliktmi, či výborná znalosť celého kaukazského regiónu. Zo zvolenej narácie mierne vybočuje Larina cesta do Sýrie, o ktorej by sa už dalo povedať, že by bola skvelou novelou.

Nie je to však podstatné. Vojnu v Sýrii, s množstvom zúčastnených naprieč demokratickými krajinami, ale aj diktátorskými režimami z celého sveta, nemôžeme pochopiť „len“ tak, že reportér podá správu o konkrétnom mieste v konkrétnom čase. Navyše, Jagielskeho autorská stratégia prichádza s univerzálnym posolstvom.

Optika matky

Táto kniha je pozoruhodná nezvyčajne zvolenou optikou bezvýhradnej materskej lásky. Práve prostredníctvom nej autor zobrazuje transformáciu chlapcov z Kaukazu na radikálnych moslimských bojovníkov, ktorých túžba je umrieť v svätej vojne mučeníckou smrťou. Je to veľká téma o to viac, že medzitým sa usadili a založili si rodiny v západnej Európe. Lara svoje deti vidí ako vnímavých a správnych ľudí, snaží sa im porozumieť a nikdy o nich nepochybuje, a to až do poslednej chvíle. Tou je jej návšteva syna v sýrskom Aleppe v čase bojov.

Jagielski sa drží jej pohľadu a nešpecifikuje, k akým povstaleckým skupinám „chlapci“ patrili. Nespomína IS, najbližšia charakteristika je príslušnosť ku „kalifátu, spravodlivom štáte verných, ktorý mal zmeniť svetový poriadok“. V knihe sa neobjaví inak v médiách frekventované spojenie „islamský terorista“, chlapci sú „partizáni“, prípadne „mudžahedíni“, čo je termín, spájajúci sa skôr so sovietskou inváziou v Afganistane v osemdesiatych rokoch, a Lara ho má uložený v pamäti. Za „mudžáhida“ sa označuje aj jej syn, je pravou rukou „emira“, jedného z vodcov kalifátu, mimochodom chlapca zo susednej dediny.

Možno je to spôsobené Lariným rozprávaním záverečnej sýrskej pasáže, ale v tejto časti mohol autor byť trochu viac ako výborným rozprávačom Larinho príbehu. Zdá sa, že v gruzínskych a čečenských reáliách sa orientuje omnoho lepšie a v týchto miestach zrazu chýba väčšia miera publicistických vstupov a ukotvenie situácie, do ktorej Lara vstúpila. Jednak kvôli proporcii s predchádzajúcou časťou knihy, ale najmä závažnosti a neprehľadnosti tohto konfliktu. Vojna v Sýrii, napokon, stále pretrváva a závažným spôsobom zasahuje celú Európu.

Rezignácia a vízia smrti

Larina cesta do Sýrie je najdetailnejšia a najplastickejšia zobrazená časť knihy. Nachádzame jej „dieťa“, s dlhou bradou a automatickou zbraňou ležérne prehodenou cez plece ako taškou. Žije naplneným životom, bez vlastníctva, v kontraste s konzumom a v očakávaní blízkej smrti. Zomrieť ako mučeník je jeho najväčšia realizácia.

Larin syn má za sebou svoje sklamanie z Európy. Ponúkla mu príliš nízky sklenený strop na to, aby mohol spoznať hodnoty, ktorými sa pýši. Pred tým detstvo vo vojnami poznačenom Kaukaze, rozvrátenú rodinu a ako jej kompenzáciu mullov zo Saudskej Arábie a nové mešity počas druhej čečenskej vojny. Na začiatku jeho života nachádzame útek z Grozného, rodný dom zrovnaný so zemou, legendy o udatných partizánoch namiesto rozprávok, stále nové miesta, jazyky a kultúry.

Jagielski sa so svojou protagonistkou snaží pochopiť, prečo sa jej deti rozhodli zomrieť. V knihe je tento motív veľmi výrazný a fakt, že samy vraždia, sa pod jeho váhou trochu stráca. Tak ako v hlave Lary, ani v knihe nedostáva veľa priestoru. Viac ako o ich obetiach uvažujeme v danej konštelácii postáv o tom, že ich nová cesta je len istá forma samovraždy, komunitou či bublinou zlegalizovaný spôsob rezignovať na svet, ktorý prinášal Lariným synom neustále vykoreňovania a sklamania.

Knihe Všetky Larine vojny sa podarilo dosiahnuť univerzálny odkaz, že všetky vojnové konflikty sú svojím spôsobom prepojené, a to nielen Larine. Vykorenené, či narušené životy sa uplatňujú v nových vojnách. Tie sa niekedy stanú príležitosťou, ako na vytrhnuté cesty rezignovať. Ale ani to nie je bez následkov.