Denník N

Kotlebovci a moja bruselská skúsenosť

Plných desať rokov som žil v černošskej štvrti Matongé. Objavila sa aj na kotlebovskom videu, ale v skutočnosti v nej žijú mierumilovní ľudia neznášajúci radikálov a ľahostajní k tomu, v ktorého boha práve veríte či neveríte.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Už som sa viackrát chystal podeliť sa s čitateľmi o svoje zážitky z desaťročného pobytu v Bruseli. Nejako som sa k tomu nedostal, vždy iná aktuálnejšia téma… Lenže prednedávnom som si pozrel kotlebovské video predstavujúce Brusel našej eurovolieb „chtivej“ verejnosti. A pozrel som si aj tomuto videu odporujúce zábery „progresívnej slniečkarky“ Gabiky (ako ju nazvali tí praví Slováci bojujúci svätú vojnu proti rozkladným liberálom); video, ktoré zas viac oslovuje našu turizmu naklonenú verejnosť. A aj poznámku, ktorú pridal jeden môj starý známy. Že áno, veď aj jemu v Bruseli ukradli tašku, zrejme imigranti.

Že sa kradne, niet pochýb. Ale za tú dekádu v Bruseli sa mi nestalo, aby ma okradli tak ako v bratislavskom centre, kde mi dvaja evidentne domáci, priamo z peňaženky bezpečne uloženej (ako som sa mylne domnieval) v mojom saku, šikovne vytiahli 150 eur. A tak útratu v reštaurácií musel zaplatiť môj švagor, krútiac aj s mojou sestrou hlavou, že to by sa im v Austrálii (plnej migrantov, napokon ako oni sami, nestalo).

Mimochodom, Austrália. Niekedy na prahu nášho druhého tisícročia som túto svoju rodinu navštívil. Bývali v nejakej štvrti okolo Sydney, štvrti, ktorá bola skutočne zmesou migrantov zo všetkých končín sveta. Nijaké geto, nijaká „súvislá moslimská komunita“, ale zmes všetkého, čo si viete aj neviete predstaviť.

Najradšej som sedával na terase, pred malým bazénom pod palmami. A aké bolo moje prekvapenie: v čase, keď sestra aj švagor boli v práci, vidím, že sa na terase premávajú a striedajú všakovakí ľudia, ktorých som ani nepoznal. Posedeli, vybrali z chladničky pivo (švagor si ho sám vyrábal), víno, biele, ľahké, osviežujúce v tropickej klíme… Porozprávali sa, odišli, prišli iní… A tak to pokračovalo, už aj po návrate domácich, až do polnoci – veď tropické noci. Proste dvere sa nezatvárali, Borko, to sú naši kamaráti, susedia, vysvetľuje mi sestra.

Ale späť k Bruselu. Tam som býval plných desať rokov v Matongé. V černošskej štvrti. Pár záberov kotlebovského videa bolo aj odtiaľ, oni si povyberali také malé ilustračné sekvencie, aby ich poskladali do obrazu, ktorý sa, samozrejme, „tradičnému“ Slovákovi musel zdať bizarným. Cudzím. Teda v štvrti migrantov. Starých, tých, čo prichádzali dávno z Belgického Konga. Z krajiny, ktorá je päťkrát väčšia ako Francúzsko, najväčší európsky štát. A ktorá nebola ako všetky ostatné kolónie – bola totiž súkromným majetkom belgického kráľa Leopolda. A potom prisťahovalci novší a noví: zo Senegalu, z Kamerunu a z iných častí západnej Afriky.

Už len pohľad na regály zelovocov, vystavené, samozrejme, na ulici, vás nenechá na pochybách o čulom obchode s „materskými“ krajinami. Neznáme či menej známe zeleniny, ovocia, ryby, nevídané produkty až po obľúbené sušené červy, ktorých mená neviem podnes. Ale ochutnal som všetky. A nielen ja, a nielen moje asistentky či stážisti: všetky reštaurácie boli vždy plné hostí lačných na exotické pochúťky africkej kuchyne.

Maniok, pečené banány, grilované kúsky kozaciny, kozacie držky, a ryby od výmyslu sveta. Nič nepredčilo tilapiu, na dobrých omáčkach upečenú exotickú morskú potvoru. A už vôbec nie tú u Senegalčanov. Čiernych moslimov, milých, usmievavých, v civile i tradičných róbach, k sebe ohľaduplných a vítajúcich sa náznakom pobozkania ruky. Mierumilovných, neznášajúcich radikálov a ľahostajných k tomu, v ktorého boha práve veríte či neveríte. Nemám ilúzie: iste majú predsudky; rovnako ako ktorýkoľvek Záhorák, Prešpurák, Šarišan…

Ani s politickou neznášanlivosťou sa v Matongé nestretnete. Sledoval som tam niekoľko volieb, od miestnych po celokráľovské. Kopu plagátov s tvárami od výmyslu sveta, ale ich farbu domáci nevnímali podľa pleti, ale podľa politického trička, ktoré reprezentovali.

Ach, a zabudol som: v Matongé žije aj mnoho „pôvodných“ Belgičanov – ak toto označenie má vôbec nejaký význam. A zdá sa, že aj tých hodne tvorivých a inovatívnych. Desiatky denných podujatí, malých koncertov v jazzových kaviarňach, na námestiach plných ľudí všetkých generácií, akcie v malých nekonvenčných či antikonvenčných galériách, kultúrnych kluboch – no neviete, čo si skôr vybrať. Barov málo, ale reštaurácií od výmyslu sveta: okrem tých afrických, z ktorých napokon každá je iná, lebo obsluhujú chute rôznych kmeňov a regiónov Afriky, často kombinované s európskymi tradíciami, nechýbajú Číňania, Kórejčania, Japonci; a, samozrejme, Taliani – pizza a špagety chutia rovnako tej najortodoxnejšej mamičke v tradičnom kmeňovom „úbore“, ako aj tej hipstersky naštylizovanej čiernej perle…

V Matongé to žije. A nie je to len pestrosť „folklóru“; je to práve táto mnohorakosť, rozdielnosť, konfrontácia, možnosť a nutnosť permanentného výberu, ktorá vás vedie, priam tlačí prekonávať vlastnú jednostrannosť, obmedzenosť. Kultivácia vlastných potrieb: v tej mnohorakosti si musíte vedome a aktívne formovať svoje potreby, vkus, výber. Schopnosť správania sa: zistíte, že s každým bez ohľadu na pôvodné kultúrne zázemie sa dá zhovárať, zabaviť, dohodnúť, spolupracovať. Len vy sám sa musíte otvoriť, prekonať svoje predsudky. No a napokon to univerzálne poľudštenie: nie iba ja, ako si často namýšľame, nie iba môj národ, ako sa často klameme, ale aj tí „druhí“, iní, majú v sebe rovnakú ľudskosť ako ja. Aj neľudskosť. Ako ja. Aj dobro, ako ja. Aj nedobro, ako ja.

Ráno, keď idem okolo deviatej – vždy peši – do europarlamentu, osadenstvo Matongé už čulo upratuje chodníky pred svojimi kaderníctvami, pohostinstvami, obchodíkmi, dielňami, lekárňami… Život sa začína odznova. Prácou. A keď idem podvečer – zasa pešo – z parlamentu, už je plno hlavne v kaderníctvach. Tie sa dosť prísne delia na mužské a ženské. Ale nie kvôli diskriminácii, veru nie – ako som zistil, keď som sa sám podujal skultivovať svoju semiplešinu: ale preto, že ženy chcú klebetiť medzi sebou. O chlapoch, móde a páčení sa. A chlapi medzi sebou. O babách, športe a biznise.

Po desiatich rokoch v europarlamente končím. Ak mi niečo bude chýbať, budú to dve veci. Špičkové diskusie o všetkých možných témach tohto sveta v europarlamente. A mierumilovné stretnutie všetkých možných kultúr tohto sveta v Matongé. Slovensko by potrebovalo oboje. A nie kotlebovcov.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie