Josef Váchal: život podľa epitafu

„Nejraději zpracovával dřevo / a že ryl také do lidí / dnes obdiv světa nesklidí,“ píše okrem iného vo svojom epitafe Josef Váchal, ktorého eponymná výstava je v súčasnosti v bratislavskej Galérii 19. S vedomím toho, že ide o umelca medzinárodného formátu, môžeme jeho prekvapujúce slová vnímať ako prejav nepatričnej skromnosti či veľkej sebairónie, pravdou však je, že v 40. rokoch minulého storočia, keď si Váchal v riadnom predstihu napísal epitaf, prežíval depresiu z nezáujmu o jeho dielo a vážne uvažoval o konci umeleckej činnosti.

Spúšťačom tejto trpkosti bol malý ohlas retrospektívnej výstavy usporiadanej v roku 1934 v pražskej Krasoumnej jednote k jeho päťdesiatinám. Pritom dovtedy sa Váchal, stelesňujúci optimálny prípad dvojdomého umelca, tvoriaceho absolútne rovnocenne v oblasti výtvarného umenia i literatúry, rozhodne nemohol sťažovať na nedostatok uznania.

V dobrej spoločnosti

Tento synovec Mikoláša Aleša bol v kontakte s Josefom Florianom, Otakarom Březinom, Františkom Bílkom, so Stanislavom Kostkom Neumannom, s Janom Konůpkom, Jakubom Demlom, Františkom Koblihom a ďalšími osobnosťami, spolu s Janom Zrzavým, s ktorým ho spájal aj záujem o okultizmus, založil výtvarný spolok Sursum. V roku 1928 dostal cenu za bibliofíliu Satanu na medzinárodnej výstave krásnej knihy vo Florencii.

Veľmi rýchlo sa stal vyhľadávaným autorom exlibrisov a cyklov drevorytov, uznávaným ilustrátorom a tvorcom výnimočných autorských kníh, ktoré boli syntézou Váchalovej literárnej tvorby a jeho umenia grafika, typografa, sadzača a kníhviazača. Práve svojbytnými knihami, ojedinelými v novodobom európskom kontexte, je Váchalov umelecký a duchovný profil definovaný najdôslednejšie. K vrcholom jeho rozsiahlej knižnej tvorby, kde sa text stáva súčasťou celkového výtvarného prejavu, patria predovšetkým Krvavý román, Dokonalá magie budoucnosti, Šumava umírající a romantická, In memoriam Marie Váchalové (venované manželke, ktorá predčasne zomrela na tuberkulózu) či Mystika čichu.

Diabolský úškľabok maskoval zraniteľnú dušu

Súčasná bratislavská výstava sa v kurátorskej koncepcii Jána Šubu a Mariana Meška úspešne vyrovnala s neľahkou úlohou predstaviť širokospektrálnu tvorbu („Zde leží J. Váchal pod drnem / devět znal řemesel úhrnem“) tohto nezaraditeľného umelca, v ktorého diele sa často vedľa seba stretávajú protichodné roviny – irónia a humor verzus dobová spiritualita, viera verzus herézia, obdiv k barokovej knižnej kultúre, secesii i moderným umeleckým tendenciám ako futurizmus, expresionizmus či kubizmus (ktoré však vzápätí znevažuje a karikuje). Na jednej strane sa teda s protirečivými ideami identifikoval a na strane druhej iróniou a persiflážou si od nich udržiaval odstup.

„Spojenie medzi umeleckou tvorbou a ranou osobnou históriou sa u každého tvorcu ponúka,“ hovorí Ján Šuba. „Váchalova zložitá rodinná história, skoré odlúčenie od matky a dlhodobá absencia otca sa prejavili v jeho senzitivite a v nevídanej, horúčkovitej a rozsiahlej tvorbe. Sebairónia, sarkazmus a diabolský úškľabok chránili a maskovali jeho citlivú a zraniteľnú osobnosť.“

Výraznú časť Váchalovej tvorby predstavujú exlibrisy, ktorých vytvoril okolo štyristo, najčastejšie technikou drevorezby a drevorytu. Práve tieto techniky si Váchal osvojil sám ako autodidakt (na rozdiel od iných výtvarných disciplín, s ktorými sa oboznámil v súkromných školách). „Inšpirovaný stredovekou nemeckou rytinou, barokovou knihou, insitnou tlačou jarmočných piesní, detektívkou a krvákmi ryl do dreva skurilné postavy diablikov, škriatkov a duchov. Do dokonalosti priviedol farebnú sútlač s použitím až šestnástich farieb,“ hovorí Šuba. Na rezanie a rytie používal nôž a vlastné vylepšené nástroje, na opracovanie dreveného štočka aj zubársku vŕtačku a neskôr experimentoval aj s rytím do celuloidu či olova.

Praotec českých surrealistov?

Motívy exlibrisov sú rozmanité – častá je téma umenia (o čom svedčia aj názvy Symboly umenia, Veda a umenie, Múza a básnik či Maliar), blízky vzťah k prírode (Krajinka pri vode, Strom pred hradnou bránou) či „zvieratkovské“ obrazy. Váchal však reaguje aj na hrôzy prvej svetovej vojny, ktorú absolvoval na fronte i v zajatiach (Plný zásah, Mier kráča krajinou, Vojna, mor a smrť), a neodmysliteľná je jeho fascinácia okultnými náukami, mystikou, vecami medzi zemou a nebom („Extremní mystik, čisté prvky ruše / byl blázen, chlípník a zas mrskač duše,“ pokračuje v epitafe).

Pohľad na exlibris Socha s vlastnou hlavou v rukách zasa oprávnene evokuje aj surrealisticé prvky v jeho tvorbe. Francúzsky teoretik a znalec českého a slovenského umenia Etienne Cornevin napríklad povedal, že v knihe Dokonalá magie budoucnosti je prítomná rovnako radikálna imaginatívna a magická koncepcia umenia ako v Bretonovom Prvom manifeste surrealizmu, a už spomínaný Jan Konůpek dokonca nazýval Váchala praotcom českých surrealistických maliarov.

Exlibrisy boli neraz vlastne aj predlohou pre väčšie formáty voľnej grafiky. „Knižná značka tvorila jednotu s jeho aktuálnym dominujúcim snažením,“ pokračuje Šuba, „a tak medzi Váchalovými ,malými‘ a ,veľkými‘ dielami existuje paralela.“ Potvrdzujú to ďalšie exponáty ako venovacie listy a voľné grafiky – excelentné dielo Hlava, ktoré je dvanásťfarebnou rezbou do korku, trinásťfarebný linoryt Kalvária, Pokušenie sv. Antonína či cyklus Šumava.

Váchal často ilustroval knihy svojich priateľov, pre Jakuba Demla hneď tri – jeho preklad Hory proroků od Kateřiny Emerichovej, potom prvý Demlov denník Rosnička a Hrad smrti, ktorý Deml uvádzal ako nájdený text neznámeho autora.

Unikátna správa o Slovensku

Váchalova cesta do Galérie 19 sa začala pred niekoľkými rokmi na výstave o symbolizme a jeho meno zaznelo aj pri expozícii slávnej českej fotografky Markéty Luskačovej, žijúcej v Londýne. „Ešte ako dieťa navštevovala Josefa Váchala, a keď sme jej hovorili o tejto pripravovanej výstave, navrhla, že pri mojej najbližšej ceste do Prahy mi odovzdá kópiu Váchalovej prednášky o Slovensku, ktorú predniesol v Prahe začiatkom tridsiatych rokov,“ hovorí Marian Meško.

Rozsiahla prednáška, ktorá je reflexiou troch Váchalových ciest po Slovensku, je bonusom katalógu k výstave a o jej vzácnosti svedčí aj fakt, že ešte nikdy nikde nebola zverejnená. O vzťahu Váchala a Slovenska budú kurátori hovoriť na sprievodnom podujatí výstavy vo štvrtok a s návštevníkmi sa opäť stretnú aj v nedeľu 2. júna na finisáži.

Ak sme v úvode spochybnili „pravdivosť“ citátu z epitafu o Váchalovom zneuznaní, treba popravde dodať, že po nástupe komunistického režimu sa to stalo pravdou. Váchal bol nepohodlný a postupne sa dostal do kultúrnej a spoločenskej izolácie. Jeho dielo sa na verejnosti takmer neobjavovalo a on sám žil v chudobe. Až v uvoľnenejších šesťdesiatych rokoch začal narastať záujem o jeho dielo, pribúdali výstavy, z ktorých najvýznamnejšia bola v Prahe na Staromestskej radnici v roku 1966.

Pravda, po okupácii a nástupe normalizácie sa stal Váchal na ďalších dvadsať rokov opäť neviditeľným. Tejto diskriminácie sa však nedožil – zomrel 10. mája 1969, päť dní po tom, čo mu režim (ešte v doznievajúcej eufórii šesťdesiatych rokov) udelil titul zaslúžilého umelca. Nedá sa tu opäť nezacitovať jeho epitaf s naplnenými slovami o tom, že „pod první státní podporou on ve hrob klesl“.