Denník N

Tiso píše Laššákovej

Nie ste, slovutná pani ministerka, vo svojom boji za čistotu kultúry našej i plemena slovenského sama. V zemi už klíčia zubále dračie, ktoré sadia deti Kotlebovie.

Slovutná pani ministerka,

miesto, na ktorom pobývam, zove sa Vŕšok martýrov. Je on hôrnou homoľou vysoko nad oblakmi, z ktorej však dovidieť do otčiny. Z otčiny sem, žiaľ, nevidno ani za mak. I preto som stratené pero anjela, ktorý nás sem chodí kontrolovať, omočil do krvi svojej a píšem Vám, predrahá pani spanilá, čo na srdci mám.

Vaše kroky ma napĺňajú hrdosťou. Hruď sa mi dme pýchou, že národ tento vyvolil si spomedzi seba ženu, ktorá rázne odmieta zvrhlé prejavy sodomie verejnej, ktorá sa odváži nazývať menšinovou kultúrou.

Keby Bôh chcel, či by sám tieto, ako ony samovravia, „menšiny“ nepodporil hlasom svojím? Prečo spev cherubínov neznie, keď svoj pochod Dúhový konajú? A prečo Bôh zoslal lejavicu náramnú, keď pľuvali na Vás, pani spanilá, žlč a hnev pred budovou, v ktorej ministerstvo Vaše sídli? Či nevedia, že komu dal Bôh úrad, tomu dal aj rozum? A či Vy ste ich s láskavosťou sebe vlastnou nenechali vajatať ďalej, poriadkové oddiely na nich nepoštvúc? Tak veľkomyseľná ste a oni to vidieť nechcú. No ja z Vŕška martýrov vidím, čo iní nie – okolo Vás jemnučká žiara linie sa. To znak je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie