Denník N

Nový európsky parlament si musí poradiť s érou globálneho neokolonializmu

Ilustračné foto - AP
Ilustračné foto – AP

Tu sa nehrá len o Európu, lebo toto nie je studená vojna 2.0. Tu ide o mocenskú prevahu a o kontrolu životne dôležitých zdrojov.

Autor je historik a politológ, pôsobí na Viedenskej univerzite

Nebol to len americký politológ Francis Fukuyama, kto po páde Berlínskeho múra prorokoval koniec dejín a nezadržateľný postup liberálnej demokracie a kapitalizmu. A áno, pokým si krajiny bývalého sovietskeho bloku prechádzali šokovou terapiou neoliberalizmom, Slovensko navyše zvádzalo boj s mečiarizmom a Juhoslávia sa premenila na jatky, Západ si užíval triumf a Amerika ekonomický rast sladkých deväťdesiatych. No najneskôr po tom, čo spľasla dot-com bublina a z Yamasakiho dvojičiek zostali len rozvaliny, bolo jasné, že ideológie ani zďaleka nie sú mŕtve a že na globálne víťazstvo demokracie si svet ešte počká.

A dnes, temer osemnásť rokov po páde Svetového obchodného centra, globálnej vojne proti teroru, arabskej jari a vlne farebných revolúcií, to vyzerá na veľmi dlhé čakanie. Zamrznutý konflikt na Ukrajine, zástupná vojna v Sýrii, chaos vo Venezuele so zrážajúcimi sa záujmami Ruska a západných krajín, kauza Skripaľ, čínske špicľovanie v okolí Trumpovho klubu Mar-o-Lago, americko-čínska obchodná vojna, ako aj údajné využívanie veľrýb na špionáž…

Toto všetko ukazuje, že aj dnes sú medzinárodné vzťahy skôr brutálnym hobbesovským súbojom o moc ako kantovským hľadaním večného mieru. A nič na tom nezmenili hoci dobre mienené, ale len málokedy naplnené programy Spojených národov a ďalších medzinárodných organizácií, ako ani manifesty nespočetných mimovládnych organizácií.

Dokonca aj Európska únia, najúspešnejší projekt mierovej nadnárodnej spolupráce v dejinách, sa ocitá pod čoraz väčším tlakom nacionalizmu a populizmu. Rast týchto odstredivých tendencií je pritom zámerne kultivovaný ruskými peniazmi a internetovými (a inými) trollmi bojujúcimi na strane Kremľa v kybernetickej vojne, ktorej jediným cieľom je v zmysle starorímskeho divide et impera postaviť členské krajiny tohto zoskupenia proti sebe, čo nevyhnutne bude viesť k oslabeniu inštitúcie ako takej a k nadobudnutiu postavenia, ktoré by Moskva – z ekonomicko-vojensko-demografických dôvodov – inak nebola schopná dosiahnuť.

Kongo ako príklad

A tak je možné, že namiesto

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Európska únia

Teraz najčítanejšie