Denník N

Aj tí najlepší sa občas cítia, akoby stáli na okraji, hovorí filmár a fotograf Martin Kollár

Martin Kollár. Foto N - Tomáš Benedikovič
Martin Kollár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na prahu nultých rokov, keď bolo „umenie“ výsostne čiernobiele, boli jeho fotografie ako zjavenie. Nielen tým, aké boli farebné, ale aj tým, čo ukazovali. Martin Kollár už vtedy viedol so svojimi divákmi sofistikovanú debatu a dodnes sa snaží ponúkať im viac než len prvý plán.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako sa ešte ako študent kamery dostal k fotografovaniu Šulíkovho filmu Záhrada,
  • či nesníval o kariére fotografa v Amerike, kde rok a pol žil,
  • ako človek zistí, že má pred sebou dobrú fotku,
  • prečo fotografoval rôzne výskumné ústavy na Slovensku,
  • aj o tom, že kedysi boli javy v spoločnosti viditeľnejšie

Čím ste momentálne viac – fotografom alebo filmárom?

Teraz som asi rovnocenne obidvomi, hoci kedysi to bývalo inak. V skratke by sa dalo povedať, že som začal ako fotograf a len zhodou šťastných náhod som sa ocitol na filmovej škole, kde som vyrástol – aj mentálne. Práve filmárske prostredie a ľudia, ktorí tam študovali, ma veľmi ovplyvnili. Film je teda pre mňa viac formatívny, fotografia viac intuitívna.

Prečo ste sa vôbec rozhodli študovať kameru?

Skrátená verzia znie takto: fotografia je ako riadiť bicykel, kým film je ako pilotovať lietadlo. Je omnoho komplikovanejší a to ma priťahovalo.

Lákalo vás teda, že budete nakrúcať filmy?

Nie, nie tak úplne. Lákal ma skôr film ako celok, uvažovanie nad kamerou spočiatku nebolo priamočiare. Úlohu v mojom rozhodovaní zohralo viacero faktorov – napríklad som o sebe vedel, že nerád píšem a že príbeh vnímam viac prostredníctvom obrazu než textu. A z toho potom vzišla kamera ako jasná voľba.

Pochádzate zo Žiliny, poznali ste v tom čase niekoho, kto už študoval na bratislavskej VŠMU?

Poznal som sa s Marekom Šulíkom a s Jurajom Raýmanom, ktorí už študovali na VŠMU. Ja som sa vtedy tak všelijako potĺkal a vždy som skončil u nich v Bratislave na internátoch, kde som neskôr spoznal aj Kerekesa a ďalších. Bol to taký gang a ja som tam bol zrazu s nimi. Začali sa 90. roky. Niekedy je to asi tak, že človek má skrátka šťastie.

Ten gang je dnes uznávaná generácia filmárov – medzi nimi Peter Kerekes, Marek Kuboš, Robert Kirchhoff, Ivan Ostrochovský a mnohí ďalší. Uvedomovali ste si vtedy, že niečo sa deje, že možno stojíte na začiatku novej kapitoly slovenského filmu?

Ale kdeže. My sme sa hlavne mali radi, boli sme kamoši, celá veľká partia, v ktorej bolo vždy veľmi veľa zábavy. Keď sme s Kerekesom nakrútili na škole prvý film, tak prepadol a nedokončil ročník. (smiech) Na chvíľu sa vrátil do Košíc, a keď prišiel späť do Bratislavy, bol z neho iný človek, v dobrom zmysle slova, a my sme pokračovali ďalej. Boli to skvelé roky.

Aká bola vtedy VŠMU?

Veľmi slobodná. Dnes sa mi zdá až absurdné, ako to vtedy fungovalo. My sme boli traja v ročníku a nový ročník sa otváral každé dva roky. Spolu nás teda bolo asi sedem kameramanov na celej škole, pedagógov bolo, myslím, rovnako. V niečom to teda bol veľmi zvláštny selektívny svet.

A samotná katedra kamery – ako to tam fungovalo?

Do revolúcie bola filmová fakulta len rozšíreným krúžkom popri divadelnej fakulte, ale po Novembri sa otvorilo viacero filmových odborov a medzi nimi ako prvá aj kamera. Aspoň tak si to moja selektívna pamäť vybavuje. Bolo to zvláštne, lebo v prvom roku tam prišli študovať ľudia, ktorí už boli hotoví kameramani, čo v 80. rokoch robili buď na Kolibe, alebo v televízii – Ivan Finta, Rišo Žolko, Jano Meliš. A práve oni formovali prvé roky katedru.

Potom sme už prišli my – v podstate prvá generácia z ulice, ktorá film dovtedy nerobila. Hlásilo sa 30 – 40 ľudí, zobrali nás štyroch, ostali sme len traja. Nevedeli sme o filme naozaj nič a mali sme smolu – či vlastne šťastie –, lebo tí profesionáli pred nami naučili pedagógov, že ich učiť netreba, a tak potom pristupovali aj k nám. Len sme si zrazu uvedomili, že nič nevieme, hoci každý z nás nakrútil množstvo filmov. Jediné, čo totiž neustále opakovali, bolo točte, točte, točte – a my sme točili, točili a točili, čo bolo vlastne to najlepšie, čo sa nám mohlo stať.

Martin Kollár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Martin Kollár

1971

Pochádza zo Žiliny, študoval kameru na Filmovej fakulte VŠMU. Ako kameraman pracoval napríklad na filmoch 66 sezón (2003), Ako sa varia dejiny (2009), Zamatoví teroristi (2013) či Koza (2015). Pred troma rokmi nakrútil autorský dokument o svojom bratovi – 5. október, ktorý uviedol filmový festival v Rotterdame.

Vydal päť fotografických kníh: Nothing Special (Actes sud, 2008), Cahier (Diaphane, 2011), Field Trip (Mack, 2013), Catalogue (SNG, 2015) a Provisional Arrangement (Mack, 2016). Jeho fotografie boli vystavené vo významných svetových galériách (Brooklyn Museum v New Yorku, Tel Aviv Museum of Art, Maison Européenne de la Photographie v Paríži, Martin-Gropius-Bau v Berlíne, Musée de l’Élysée v Lausanne), získal viacero ocenení, medzi nimi napríklad Oskar Barnack Award alebo Prix Elysée.

Fotili ste v tom čase?

Práveže veľmi veľa. Na škole totiž bolo iba pár funkčných kamier, tie podmienky boli naozaj mizerné. Často sme preto robili rôzne cvičenia s fotoaparátom, ku ktorým nás viedol najmä skvelý pedagóg Alexander Strelinger. Robili sme takzvané fotoscenáre – sekvencie niekoľkých záberov, ktoré posúvajú príbeh, čo nás učilo striktne rozprávať obrazom. Na tomto nás cepovali asi tri roky. Teraz robím na novom fotografickom projekte a práve tento princíp sa mi spätne vybavuje, lebo tiež istým spôsobom skladám z jednotlivých záberov sekvencie.

Čo ďalšie ste si ešte odniesli z filmárskeho sveta do sveta fotografie?

Prostredie filmu bolo pre mňa fascinujúce, ale nielen preto, že som videl, ako filmári premýšľajú nad ideou filmu, ale aj z pohľadu produkčného. Film je omnoho nákladnejší než fotografia, neurobíte ho len tak, potrebujete mať v rukách rozpočet. A v tomto bolo pre mňa prostredie filmu fantastickou školou, ktorá ma naučila, ako fungovať a ako si napríklad napísať koncept, požiadať o grant alebo štipendium. Ja som si to potom z filmárskeho prostredia aplikoval na fotografický svet, čo však v tom čase bolo dosť zvláštne, lebo vtedy ešte neexistovali také možnosti ako dnes. V podstate som si len vyrábal svoju realitu, aby som v nej mohol existovať.

Videli ste vtedy vo filme svoje budúce zamestnanie, niečo, čo vás v živote uživí?

Tým som sa príliš nezaoberal. Boli 90. roky a všetko bolo možné. Nemyslel som na to, čo bude. A veľmi rýchlo sa mi to všetko akosi samo začalo ukazovať. Napríklad keď som sa dostal s Rudom Biermannom k fotografovaniu Šulíkovho filmu Záhrada. Byť pri veľkom filme bola najlepšia škola a zároveň ma najmä takéto roboty popri škole živili. Za štyridsať dní som dostal na vtedajšie pomery toľko peňazí, že som mohol ako študent spokojne žiť.

Zo série Nothing Special (2008). Foto – Martin Kollár

Foto – Martin Kollár

Foto – Martin Kollár

Foto – Martin Kollár

Foto – Martin Kollár

Ako sa to stalo, že ste sa dostali práve k Záhrade?

Pôvodne to mal fotiť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie