Zuzana Štelbaská: Panická porucha je veľmi rozšírená a je skľučujúce, koľko ľudí to vôbec nerieši
Šéfredaktorka markizáckeho magazínu Reflex hovorí o tom, prečo pod vplyvom svojej práce prišla o všetky ilúzie, a otvorene opisuje svoj boj s panickými atakmi.
Reportéri Reflexu, ktorí sa venujú investigatívnej publicistike, sú často terčom vyhrážok. Máte pocit, že polícia k tomu po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej pristupuje s väčšou vážnosťou?
Máme zmiešané skúsenosti. Aj v minulosti, keď sme im chceli dať nejaký náš tip alebo ich žiadali o súčinnosť na nejakom prípade, nešlo to vždy hladko a nebolo to vždy podľa dohody. Niekedy boli naozaj skvelí a niekedy mi nešlo do hlavy, prečo robia to, čo robia.
Nedá sa ani spočítať, koľkokrát naši reportéri dostali pri svojej práci vyhrážky. Stačí, že idú robiť hoci aj susedský spor, a už sa im vyhrážajú smrťou alebo ťažkým ublížením na zdraví. Alebo podnikateľ, ktorý vie, že robí zle, no má konexie, a tak sa vyhráža novinárovi. Očakáva, že sa novinár zľakne, lenže ten sa nezľakne a podnikateľ začne byť nervózny, a tak pritvrdzuje a pritvrdzuje. Mnohí sa novinárom vyhrážajú aj preto, lebo vidia, že smú. Jednak počujú, ako sa vyjadrujú o novinároch politici, a tiež rátajú s tým, že polícia nijako rázne voči nim nezakročí.
Mali sme aj prípad, keď padli trestné oznámenia. Bolo to vtedy, keď po Kike Kövešovej strieľal jeden muž zo vzduchovky. Ten prípad je stále v riešení a nemôžem prezradiť detaily.
No nedá sa riešiť všetko s políciou. Zahrabali by sme sa po súdoch a nič by sa neurobilo. S políciou riešime len veľmi vážne prípady, ale vtedy zvyčajne padajú obojstranné trestné oznámenia. Ani súdy sa u nás často nevyhrávajú na pravde, ale na dátumoch, formuláciách, na slovíčkach, do ktorých sa oprú právnici, a súdny spor zrazu ide úplne iným smerom.
Stáva sa, že reportéri po vyhrážkach už túto prácu nechcú robiť?
