Denník N

Príbehy piatich ľudí, čo zažili masaker, ktorý sa aj po 30 rokoch snaží Peking utajiť

Muž a tank. Slávna fotografia amerického reportéra AP Jeffa Widenera.
Muž a tank. Slávna fotografia amerického reportéra AP Jeffa Widenera.

Článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Na jar roku 1989 zaplnili čínski prodemokratickí aktivisti pekinské Námestie nebeského pokoja – Tchien-an-men. Protestujúci vedení študentmi celé týždne bezprecedentne vzdorovali komunistickému režimu. Chceli, aby rešpektoval ľudské práva, a popri ambicióznych ekonomických reformách, ktoré zavádzal vtedajší líder Teng Siao-pching, žiadali aj možnosť politickej participácie. Protesty sa nakoniec rozšírili do štyroch stoviek miest po celej Číne.

No vedenie komunistickej strany považovalo protesty za hrozbu pre svoju moc a politický systém. Ráno 4. júna vyslala vláda ozbrojené jednotky, aby demonštráciu na Námestí nebeského pokoja rozprášili. Skončilo sa to masovým zabíjaním a zatýkaním. Hoci dodnes nemáme k dispozícii oficiálne čísla, odhady o počte mŕtvych sa pohybujú od niekoľkých stoviek po viac ako desaťtisíc.

Štvrtého júna 1989 sa odohral jeden z najkrvavejších politických zákrokov v modernej histórii. Ako si na tento deň spomínajú alebo ako ho vidia dnes, napísali pre Washington Post piati autori.

Fotograf

Hoci sa Čína snažila zatajiť správy o protestoch, fotografie Jeffa Widenera vrátane snímky Tank Man – Muž pred tankami ukázali krvavú realitu

Je to už takmer tridsať rokov, čo som bol svedkom strašidelných udalostí zo 4. júna 1989, keď čínski vojaci strieľali na prodemokratických študentov na námestí Tchien-an-men. Hoci v mojej mysli zostávajú mnohé spomienky na protesty, dodnes ma prenasleduje najmä zvuk smiechu.

Večer 3. júna 1989 som stál spolu s dvomi inými fotografmi Associated Press Markom Averym a Liu Heung Shingom v malej temnej kancelárii zapratanej fotografickým náčiním. Bolo nás málo, a tak sme si museli ťahať zápalky, aby za nás náhoda rozhodla, kto bude mať nočnú šichtu. Tou šťastnou obeťou som sa stal ja.

Mal som v pláne monitorovať pokračujúce protesty na námestí v prípade, že by sa stalo čokoľvek nezvyčajné. Krátko potom som už spolu s reportérom AP Danom Biersom šliapal do pedálov bicykla po širokej Ulici večného mieru. Hoci mesto sa spočiatku zdalo pokojné, toto ticho neprežilo dlho. Nocou sa potichu presúvali malé skupiny mužov a žien, ktoré nosili veľké kusy oceľových zvodidiel, čo mali brániť akejkoľvek vojenskej hrozbe.

Civilisti sa o mladú ženu naťahujú s vojakmi, ktorí sa ju snažili odvliecť zo zhromaždenia. Foto – Jeff Widener/AP

Išiel som tam naľahko. Aby som nevzbudil podozrenie, svoj fotoaparát s príslušenstvom som mal skrytý pod oblečením. V jednom momente sa z tieňa blízko Veľkej sály ľudu vynoril postarší čínsky muž s dlhou bielou bradou a s nadšeným úsmevom, ktorý odhaľoval dva zostávajúce predné zuby. Hrdo roztiahol svoj ťažký tmavý kabát. Na jeho vnútornej strane sa vo svetle pouličných lámp zablyskla malá sekera. Po jej čepeli stekali pramienky krvi, ktoré padali na zem. V šoku som sa prinútil k falošnému úsmevu a rýchlo som odišiel.

Krátko po polnoci prešiel ulicu ústiacu na námestie obrnený transportér s guľometom v prednej časti tak rýchlo, že mu od kolies lietali žlté iskry. Keď sme utekali na bezpečnejšie miesto, stratil som objektívy.

Vo fotoaparáte som mal slabú batériu, takže som bol schopný urobiť jednu fotku s bleskom len raz za minútu. Pre fotožurnalistu je to krutý žart. Keď som zvažoval, či sa nevrátim do kancelárie po novú batériu, zbadal som, že sa v diaľke rúti ďalší transportér – tentoraz celý v plameňoch. Vozidlo prenasledovali demonštranti, ktorí sa mu snažili vopchať do kolies akési rúry. Mal som len širokouhlý objektív, čo znamenalo, že som musel riskovať a dostať sa nebezpečne blízko k tejto udalosti, k vozidlu, čo mohlo explodovať. Len tak som však mohol túto scénu zachytiť. Nad mŕtvym vojakom stál nahnevaný protestujúci, ktorý v ruke držal zbraň. Potom som zbadal iného muža, ktorý sa zmietal na zemi v plameňoch. Jeden okolostojaci sa obeti pokúsil pomôcť, no všetko, čo som dokázal urobiť ja, bolo zízať na to malé oranžové svetlo blesku pripojeného k môjmu fotoaparátu a čakať na signál, že je pripravený.

Po chvíli, ktorá pôsobila ako večnosť, som nakoniec k oku priblížil hľadáčik. No v tej chvíli som pocítil hrozný úder. Ako som sa snažil nestratiť vedomie, z opačnej strany ulice som začul príznačný smiech. Omámený som sa pozrel na zem na svoj rozbitý fotoaparát pošpinený krvou. Blesk, objektív i kryt filmu odtrhol kus betónu, ktorý po mne ktosi hodil.

Ľudia na pekinskej Chang’an Avenue držia fotografiu, na ktorej sú podľa nich obete potlačenia protestov. Foto – AP/Jeff Widener

Zmätený a bez funkčného prístroja som schytil náhodný bicykel ležiaci na zemi a namieril som si to späť do kancelárie. Bola to chaotická scéna. Autobusy horeli, ľudia kričali a cez námestie svišťali

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie