Denník N

Spoločenský zmier vyžaduje odpustenie

Pápež František v roku 2016 počas omše, na ktorej požiadal o odpustenie predstaviteľov kresťanských cirkví, ktoré katolíci v minulosti prenasledovali. Foto - TASR
Pápež František v roku 2016 počas omše, na ktorej požiadal o odpustenie predstaviteľov kresťanských cirkví, ktoré katolíci v minulosti prenasledovali. Foto – TASR

Na Slovensku existuje málo kresťanských lídrov, ktorých by sme mohli označiť za ambasádorov spoločenského zmieru.

Autor je verejný teológ

Keď v médiách čítame alebo počúvame o odpustení, je to najčastejšie v súvislosti s poplatkami, daňami či trestom. V tomto texte bude reč o odpustení morálnych previnení a prehreškov, a to najmä v kontexte spoločenského a politického diania. Vychádzam z predpokladu, že o tomto druhu odpustenia by sa nemalo hovoriť len v kostole, ale aj vo verejnom priestore – ako prvá ma o tom presvedčila Hannah Arendtová.

Téma odpustenia v politike sa mi v minulosti spájala predovšetkým s krajinami, ktoré prechádzajú procesom „peacebuildingu“ (budovania mieru), ako bola napríklad bývalá Juhoslávia. V ostatnom období si zreteľnejšie uvedomujem, že téma je aktuálna aj pre Slovensko. Na jednej strane sa dotýka negatívneho javu hostility a odcudzenia vo verejnom živote a na strane druhej súvisí s pozitívnym javom rastúcej túžby po spravodlivosti.

Vráťme sa na chvíľu späť k nedávnym prezidentským voľbám. Obaja finalisti si uvedomovali, že jeden z problémov, ktorému Slovensko čelí, je rozhádaná a rozdelená spoločnosť. Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi slúži ku cti, že svojím umierneným vystupovaním neprilievali olej do ohňa a zaviazali sa, že v prípade volebného víťazstva budú integračnými osobnosťami usilujúcimi sa o celospoločenský zmier.

Myslím si, že v oboch prípadoch išlo o úprimnú túžbu i praktickú nevyhnutnosť. Tu však narážame na prvý vážny problém – zmier nie je možný bez odpustenia. Hoci (v danom prípade) prezidentka môže v značnej miere ovplyvniť atmosféru v spoločnosti, do jej kompetencie nespadá práca, ktorú vykonáva napríklad anglikánsky kňaz a teológ Desmond Tutu v Južnej Afrike.

Len spravodlivosť nestačí

Druhý – potenciálny – problém sa týka stentorského volania nemalej časti slovenskej verejnosti po spravodlivosti. Vzhľadom na deficit spravodlivosti a všetko, čo s tým súvisí, je rastúca túžba po spravodlivejšej spoločnosti nielen pochopiteľná, ale aj žiaduca. Sám som sa k téme vyjadril napríklad v článku Za spravodlivejšie Slovensko: kde aj politici končia vo väzení.

O akom probléme je teda reč? Kým dobrá spoločnosť nie je možná bez priblíženia sa ideálu spravodlivosti, samotná spravodlivosť na jej vytvorenie nestačí. Nehovoriac o tom, že občania sa často rozchádzajú v názore, ako by mala spravodlivá spoločnosť vyzerať a pomocou akých prostriedkov sa k nej môžeme priblížiť.

Ak by sme v zápase o spravodlivejšiu spoločnosť zabudli na potrebu vytvárania pokoja, ktorého predpokladom je zmier, budeme tu mať znepriatelené tábory, z ktorých bude každý tvrdiť, že mu záleží na spravodlivosti. Nezabudnime, že v každej vojne – vrátane tej kultúrnej – si obe strany myslia, že pravda a spravodlivosť sú na ich strane. Hlad po spravodlivosti teda musí ísť ruka v ruke s hľadaním pokoja; jedno bez druhého nemôže existovať.

A pokoj – v zmysle harmónie, integrity a blaha – nie je možné dosiahnuť bez odpustenia. Tu sa otvára priestor pre teológov, duchovných a spoločensky angažovaných veriacich. Modlitba pripisovaná sv. Františkovi z Assisi nestratila na aktuálnosti: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť.“

V súčasnosti dosť počúvame o potrebe presadzovania „kresťanských hodnôt“ v spoločnosti. Ak existuje jedna nespochybniteľná a nenahraditeľná kresťanská hodnota, na ktorej by sa mala byť schopná zhodnúť väčšina spoločnosti, ale o ktorej sa v tejto súvislosti takmer vôbec nehovorí – je to zmier. Aj osoby, ktoré neveria v potrebu zmierenia vo vertikálnej rovine, zväčša vnímajú jej dôležitosť v rovine horizontálnej a rozoznávajú potenciál, ktorý cirkvi v tejto oblasti majú.

Ak sa však pozrieme na súčasnú realitu, zistíme, že na Slovensku existuje málo kresťanských lídrov, ktorých by sme mohli označiť za ambasádorov spoločenského zmieru, budovateľov mostov medzi ľuďmi odlišných záujmov a presvedčení, spolu žijúcich v pluralitnej demokracii. Väčšina by možno aj chcela byť „nástrojom pokoja“ v narušenej spoločnosti, len nevedia, ako na to. Niektorí teológovia a duchovní, naopak, prispievajú k odcudzeniu, pretože priorizovali iné veci pred službou zmierenia.

Odpustenie

Prílišný idealizmus a infantilná naivita nie sú na mieste. Vo všeobecnosti však platí, že pôvodné mosty môžu byť znovu vybudované a vzťahy obnovené, ak sa otvoríme pre možnosť odpustenia. V mnohých rodinách, cirkvách či súkromných firmách sa podarilo vytvoriť kultúru „ospravedlnenia“ a „odpustenia“, čo umožňuje ich lepší rozvoj. Ako spoločnosť sa to musíme ešte len učiť.

Odpustiť vážne morálne previnenie nie je ľahké a v určitom zmysle ide o zázrak. Hnev a bolesť človeka sú niekedy natoľko silné, že odpustenie sa javí ako nemožné. Túžba po spravodlivosti či dokonca pomste neraz premôže volanie po odpustení. Ľudia však často majú problém aj s odpustením drobných prehreškov.

Rovnaké platí aj o schopnosti sa ospravedlniť či poprosiť o odpustenie, ako nám už dávnejšie pripomenul Daniel Hevier v článku Spravil som chybu, je mi ľúto. Problém je obzvlášť vypuklý medzi politikmi, keď aj tie najevidentnejšie prešľapy, pokrytectvá a podvody zostávajú neoľutované, akoby dané osoby nemali svedomie. Ako je to všetko možné v krajine, ktorá má priamo v preambule ústavy odkaz na kresťanstvo, kde sa väčšina občanov hlási ku kresťanstvu a ich pomerne vysoký počet sa aktívne zúčastňuje náboženského života?

Téma odpustenia je komplexná a spája sa s ňou množstvo teoretických aj praktických otázok. Aký je vzťah medzi spravodlivosťou a láskou, ktorej najvyššou formou je odpustenie? Je autentické ospravedlnenie podmienkou odpustenia? Čo sú nebezpečenstvá lacného odpustenia? Aké sú benefity odpustenia pre jednotlivca a spoločnosť? Kde môžeme nájsť inšpirujúce príklady individuálneho a kolektívneho odpustenia?

Nad týmito a podobnými otázkami by sme sa mali začať zamýšľať, ak nám záleží na budovaní dobrej spoločnosti, ktorej integrálnou súčasťou je – v realistickej miere dosiahnuteľný – spoločenský zmier. Schopnosť požiadať o odpustenie a veľkorysosť odpustiť vnútorne oslobodzuje, umožňuje spolunažívanie a je svedectvom morálnej vyspelosti jednotlivca a spoločnosti.

Komentáre

Teraz najčítanejšie