Zaskočilo ma, aká je Bratislava rozmanitá, hovorí organizátor 145-kilometrového behu cez Karpaty

Pred ôsmimi rokmi si Bratislavčan Martin Urbaník zobral na letnú dovolenku dve knihy – Stvorení pre beh a Štefánik a Československo. Prvá kniha rozpráva príbeh domorodých indiánov z mexických Medených kaňonov, ktorí dokážu bežať viac ako sto kilometrov a uštvať tak jeleňa. V druhej knihe našiel zmienku o tom, ako si Milan Rastislav Štefánik počas prvej svetovej vojny viac ako 120-kilometrovým prechodom cez srbské hory zachránil holý život.

Pri čítaní dostal Martin nápad zorganizovať na hrebeni Malých Karpát preteky na dlhú vzdialenosť – takzvaný ultrabeh, ktorý pomenoval Štefánik Trail.

Už po siedmich rokoch je podujatie najpopulárnejším ultrabehom na Slovensku, tento víkend na ňom pobeží takmer 800 bežcov a starať sa o nich bude viac ako 250 dobrovoľníkov.

Trasa pretekov meria 145 kilometrov s vertikálnym stúpaním viac ako 5000 výškových metrov. Začína sa na mohyle pod Bradlom a končí sa v Bratislave na nábreží Dunaja pod sochou Štefánika. Najrýchlejší bežci zvládnu trať pod 17 hodín.

Martin Urbaník v rozhovore hovorí aj o tom:

• ako sa sám presvedčil, že každý zdravý človek dokáže odbehnúť sto kilometrov;
• o svojskej povahe a veľkej psychickej odolnosti ultrabežcov;
• čo prežíval v noci, keď počas pretekov prišla do Karpát búrka, ktorá vyvracala stromy;
• aká rozmanitá je príroda Karpát a či jej preteky neubližujú;
• ako v Srbsku a Kosove putoval po stopách Štefánika a ako sa stretol s jeho rodinou.

Hovoríte, že ste predtým nebehali a za pár mesiacov ste už organizovali stokilometrové preteky?

Ak mám byť úprimný, na začiatku to bola pracovná frustrácia v kombinácii s uvedomením si, že by som mal so sebou niečo robiť. Na začiatok som behal len krátke trate, motiváciou bolo, aby som schudol.

Aj knihu o behaní som si vtedy zobral na dovolenku len ako motiváciu. Vtedy som ešte nevedel, že ultra behy už na Slovensku existujú. Bolo mi však jasné, že ak raz chcem niečo podobné zorganizovať, musím osloviť ľudí, ktorí mu rozumejú viac ako ja. A aby som im rozumel ešte lepšie, rozhodol som sa trénovať tak, aby som aj ja ultrabeh zvládol.

Podarilo sa?

Áno. Začal som behať stále dlhšie a dlhšie trate a na jeseň 2013 som zvládol Javornícku stovku – ultra beh po hrebeni Javorníkov. Absolvoval som aj druhý ročník Štefánik Trailu.

Ešte predtým som sa ako člen štafety zúčastnil na ultrabehu okolo Balatonu. Tu som videl, že na ňom ako prví štartovali sólo bežci a o niekoľko hodín neskôr za nimi vyrazili štafety, ktorých členovia bežali relatívne krátke úseky a ultrabežcov na trati postupne dobiehali. Tento model sa mi veľmi páčil a zaviedol som ho aj u nás. Zdalo sa mi skvelé, že dva také diametrálne odlišné svety – klasických bežcov a ultrabežcov sa na jednej trati spoja.

V čom je svet ultrabežcov diametrálne odlišný?

Na začiatku ma prekvapilo, že sú zdanlivo menej súťaživí. Ale bol to skôr len prvý dojem. Neskôr som pochopil, že ultrabeh je taký náročný, že v ňom hrá úlohu oveľa viac faktorov, vďaka čomu odpadá úzkostlivá naviazanosť na výsledný čas.

Ani najlepšie pripravenému bežcovi nič nezaručuje, že preteky dokončí. Kritériá úspechu sú iné, a preto aj povaha ľudí a to, ako sa vyrovnávajú so splnením si svojho bežeckého cieľa, je úplne iná.

V čom sa to prejavuje?

Oveľa exponovanejšie do behu vstupuje napríklad správne stravovanie. Takisto je dôležité mať vymyslených oveľa viac cieľov pre dané preteky, pretože keď prichádza kríza, mentálny boj je obrovský.

Nech máte akékoľvek skúsenosti, na trati sa vám niekoľkokrát stane, že vám už nič nedáva zmysel a hlava úplne jasne hovorí, že máte skončiť. Ak je vašou víziou len čas a náhle sa začnete prepadávať, takmer určite skončíte.

Ešte maratón sa dá relatívne dobre naprogramovať. Býva pravidlom, že ak na trati urobíte chybu, na 35. kilometri narazíte do steny. Viete sa na to pripraviť. Na ultratrati je však oveľa viac premenných a neviete ich tak dobre kontrolovať. Často ani vtedy, keď sa naozaj dobre pripravíte.

Aký je potom kľúč na zvládnutie stokilometrových behov?

Ultra behy vyžadujú vyzreté rozhodnutia. Myslím si, že aj preto je vekový priemer bežcov o niečo vyšší v porovnaní s kratšími pretekmi. Tým pádom spôsob, akým táto komunita navzájom komunikuje a prežíva konkurenčný boj, je iný.

Pomôžem si príkladom z Kysuckej stovky, kde sa pred niekoľkými rokmi v neprešľapanom snehu často nad kolená vytvorila na čele skupina piatich bežcov, ktorí sa ako cyklisti striedali pri prešľapávaní cesty, aby nestratili tempo. Tí chalani potom